Najvyšší súd

7 ECdo 33/2013

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s. r. o.,

so sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, IČO : 45 869 464, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou veritas, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene a na účet ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti povinnej A. P., bývajúcej v T., pre

vymoženie 1 698,05 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 6

Er 768 /2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31.

októbra   2012. sp. zn. 43 CoE 253 /2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnená 4. novembra   2011 podala súdnej exekútorke JUDr. Eleonóre Noskovej  

návrh na vykonanie exekúcie   pre vymoženie sumy   1 698, 05   €   s príslušenstvom   na

podklade exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s.

, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, z 15. júla 2011 sp. zn.IDA0610002, ktorým bola

žalovanej   A.   P.   uložená povinnosť   zaplatiť žalobkyni   PRO CIVITAS, s. r. o.   istinu

v sume 1 698, 05 € s príslušenstvom. Následne súdna exekútorka požiadala   (

žiadosťou z 10. novembra 2011 ) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Revúca   uznesením z 23. apríla   2012 č. k. 6 Er 768/2011 – 12 žiadosť

súdnej exekútorky   o vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   zamietol. Dospel

k záveru, že   zmluvu   o úvere   z   13. novembra   2006 č. 9432590506   ( uzavretú medzi

právnym predchodcom oprávnenej Poštovou bankou, a. s. a povinnou ) treba považovať za

zmluvu o spotrebiteľskom úvere   v zmysle § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských   úveroch.   Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje   spotrebiteľovi

poskytnúť   spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté   peňažné prostriedky

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Poukázal na ustanovenia § 52 ods. 2,  

§ 53 ods. 1, 2, 4 písm. r/, 5 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 bodu 1, 2, 3 Smernice

Rady č. 93 /13 / EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

prebratej do nášho právneho poriadku   zákonom č. 150/2004, ktorým bol novelizovaný

Občiansky zákonník. Uviedol, že na základe zásady nepriameho účinku je smernica záväzná

aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo   k ustanoveniam

vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské   právne vzťahy. Na

spotrebiteľské právne vzťahy   sa pritom aplikujú spotrebiteľské právne normy a použijú sa

ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Systém ochrany spotrebiteľa   vychádza z myšlienky, že   spotrebiteľ   sa nachádza v nerovnom postavení voči dodávateľovi.

Demonštratívny výpočet   prípadov, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu   v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa   obsahuje § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Tento výpočet bol s účinnosťou od 1. januára 2008 rozšírený

o prípad, kedy sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby

sa spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Len

zo samej skutočnosti, že   sa uvedená podmienka   v tomto príkladnom výpočet   v čase

uzatvorenia zmluvy nenachádza, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci

dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne rozhodcovský

súd   nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Zmyslom

úpravy   spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom

v Slovenskej republike, ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje

uvedená   smernica. Článok 9. 2 predmetnej zmluvy   obsahuje práve takéto dojednanie.

Rozhodcovská doložka sa nachádza v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy

o úvere. Formulár zmluvy   spolu s obchodnými podmienkami   je vopred pripravený

a spotrebiteľ tak   nemá možnosť   ovplyvniť obsah takejto podmienky. Spotrebiteľ   si

rozhodcovskú doložku   individuálne nedohodol, ale je obsiahnutá   v textovej časti

obchodných podmienok spolu   s ostatnými podmienkami. Vzhľadom na túto skutočnosť spotrebiteľ pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach

s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným

podmienkam a teda aj rozhodcovskej doložke ( adhézna povaha zmluvy ). Z toho je zrejmé,

že sa jedná o značnú nerovnováhu, keďže sú obmedzené práva spotrebiteľa, resp. možnosť

jeho ochrany, či voľby.   Po podaní žaloby na rozhodcovskom súde spotrebiteľ už nemá

možnosť podať žalobu na štátny súd, čím mu teda bola odňatá možnosť voľby   riešenia

sporu, resp. obrany na štátnom súde. Preto súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej

doložky tak, ako je tomu v predmetnej zmluve o úvere, je v rozpore tak s vnútroštátnymi

právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv aj s ustanoveniami smernice,

teda je neplatná. Preto rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom, čo znamená, že

neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia.

Krajský súd v Banskej Bystrici   na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. októbra  

2012 sp. zn. 43 CoE 253/2012 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil ( § 219

ods. 1, 2   O. s. p. ). V plnom rozsahu sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, podľa

ktorého predmetná   zmluva o úvere   je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase jej podpísania. Preto postupoval správne keď

na právne vzťahy   vyplývajúce   zo zmluvy   aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku   ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva

nerovnováhu v právach   a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Súhlasil

s právnym hodnotení   prvostupňového súdu, že   rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená

v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou   zmluvy o úvere ( čl. 9 bod 9. 2, verzia

2/2006 ), spĺňa všetky   podmienky pre vyslovenie   záveru o jej neprijateľnosti a absolútnej

neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa

predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv,

podáva   v zásade len veriteľ na ním zvolený rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka

nebola   so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva zo štandardnej formulárovej

zmluvy zo vzťahu fakticky nerovnovážneho   a povinná ako   dlžníčka jej obsahu nemohla

ovplyvniť. Mohla len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť vrátane

obchodných podmienok pre úver. Uzavrel, že súd prvého stupňa preto dospel k správnemu

záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nedostatku právomoci rozhodcovského

súdu vydať rozhodcovské rozhodnutie a správne   zamietol žiadosť súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

jednak z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p., v ktorej súvislosti poukázala na označené nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z   § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s p. (t.j., že  

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. (v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237;   konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Konštatovala, že právomoc rozhodcovského súdu   vyplýva z rozhodcovskej doložky

z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania

zmluvy, bola Poštová banka, a. s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,

bola povinná ako banka ponúknuť   svojim klientom   neodvolateľný   návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté   v rozhodcovskom konaní Stálym

rozhodcovským súdom. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovská zmluva

zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany   v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu na

rozhodcovskom súde podľa § 93b   ods. 1 zákona o bankách.   Prekážku „res iudicata“

dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať

správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom  

nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona

potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo

k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo

upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o

existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu.   V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový

a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym

konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej

Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam

v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných

prípadoch. Na záver dala do pozornosti súdu právne stanovisko Súdneho dvora ( ES ) vo

veci C-168/05 z 26. októbra 2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium

SL bod 38 a ES   a   poukázala   na   rozsudok   Súdneho dvora (ES ) vo veci C-40/08 z  

29. januára 2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina   Rodríguez Nogueira,  

bod 53.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po

zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie o

právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (

pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy   rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však

opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p.   ( rozhodlo sa

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov )   dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1

O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ   ich podľa zákona   neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta   pred

bodkočiarkou O. s. p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu.  

O žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nepochybne rozhoduje súd ( § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku ).

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ v

opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené a

v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.  

Prekážka rozsúdenej veci (res   iudicata, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným

podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej

podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade

sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z

rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z

rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý

nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v

novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom

konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že

konaniu v tejto veci   –   t.j.   medzi   oprávnenou   PRO   CIVITAS   s.r.o., a povinnou A. P.,

týkajúcej   sa vymoženia   1 698,05 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca  

pod sp. zn. 6 Er 768/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok

zo 15. júla   2011 sp. zn. IDA0610002, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo

žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že   jeho

rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, že

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na

začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3

Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní   od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v

zmysle   § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie

(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,

t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a

exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní

posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z   vyššie   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   exekučný   súd,   ktorý   koná   o

návrhu   na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha

mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby

zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo   svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 15. júla 2011 sp. zn. IDA0610002, vydaného

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve

o úvere z 13 novembra   2006, na Obchodných podmienkach pre úver a   na základe

Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal

v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne

dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov

výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu §

53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil

i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na

rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie

takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch,

v ktorých by bola voči povinnému   uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému

konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom

poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského

súdu, čo sťažuje prístup povinného   ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.

Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola

ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými

ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli konajúce súdy i   v skutočnosti, že miesto

konania je vzdialené od bydliska žalovaného (povinného ), čo je pre neho nevýhodné a môže

ho odradiť od ochrany jeho práv.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore so

zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s

námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú   (vrátane   namietaného   rozporu   so   zákonom   o   bankách).   Dovolanie   je

v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom   a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj

bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto

súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS t 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách   vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú   povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej

medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže   takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných   opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho   podľa daného vnútroštátneho práva   vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Prípustnosť dovolania oprávnenej nevyplýva ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.,

podľa ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide   o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4. V citovanom ustanovení   je upravená prípustnosť dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu, v danej   veci odvolací súd rozhodol uznesením, vo výroku ktorého

nevyslovil prípustnosť dovolania   a   súd prvého stupňa nevyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.

Vychádzajúc z   uvedeného možno zhrnúť, že prípustnosť dovolania oprávnenej

nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.   a neboli zistené ani vady konania v zmysle  

§ 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnej  

povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech

nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O. s. p. ). Najvyšší

súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej  

žiadne trovy tohto konania nevznikli.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave   29. apríla   2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta