7 ECdo 318/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému P. K., bývajúcemu v J., o vymoženie 1 509,55 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 5 Er 877/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 31. októbra 2012 sp. zn. 20 CoE 178/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe rozhodcovského rozsudku z 24. septembra 2010 sp. zn. I. Stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý zriadila R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Prešov uznesením z 1. júna 2012 č.k. 5 Er 877/2011-51 žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil § 41

ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Smernicou

Rady č. 93/13/EHS. V odôvodnení poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný  

na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej  

a povinným, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Súčasťou úverovej zmluvy,

ktorá je formulárová, bola rozhodcovská doložka (uvedená v obchodných podmienkach). Súd

ju posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, priečiacu sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Spotrebiteľ sa nachádza

v porovnaní s dodávateľom v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,

úroveň informovanosti. To vedie spotrebiteľa k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené

dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Spotrebiteľovi

nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde

(nachádzajúcom sa v mieste bydliska oprávnenej), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie

na súde v mieste jeho bydliska ako je umožnené v konaní pred všeobecným súdom.

Neprijateľná podmienka je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto

súvislosti súd poukázal rozsudok Súdneho dvora Pannon. Nakoľko súd zistil rozpor

exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ex offo

zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 31. októbra 2012 sp. zn.

20 CoE 178/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere  

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka). Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd vidí v tom, že

konanie sa začne na rozhodcovskom súde vždy ak návrh podá veriteľ, pričom rozhodcovské konanie je v sídle oprávnenej (judikatúra Súdneho dvora vo veci C- 240/98- C- 244/98,  

C- 76/10, C- 168/05, C- 243/08, C- 40/08). Veriteľ - banka ako právny predchodca

oprávnenej nepoučila klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej doložky ako

to vyžaduje § 93 zákona o bankách. Nakoľko exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,

ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, návrh na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bol preto správne zamietnutý a rozhodnutie súdu prvého

stupňa z tohto dôvodu potvrdil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“)

dovolanie, doplnené podaním z 15.1.2013. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho

súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2

písm. a/, b/, c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala

vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (t.j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci   sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

Oprávnená poukázala aj na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p., z ktorého vyvodzovala

prípustnosť svojho dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv

prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.  

Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 238 ods. 3

O.s.p., dovolací súd poukazuje na to, že toto ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania voči

rozhodnutiam odvolacích súdov vydaných vo forme rozsudku a keďže v prejednávanej veci

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému vo forme uznesenia, prípustnosť dovolania

podľa § 238 ods. 3 O.s.p. neprichádza do úvahy.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),   ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že

v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že

bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť,  

či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska

(viď § 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.

V dovolaní ďalej namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že

exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec

prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok

aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú

vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní,

hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení súdnych

rozhodnutí.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie

konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád  

je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda

nesprávne právne posúdenie veci.  

Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch

súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne

a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu

je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola

dojednaná individuálne, že bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že ako neplatná mala

za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej konať

pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť,  

ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.  

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho

nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje

účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa

tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie  

značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou

ku škode spotrebiteľa.  

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní) vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,

je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde  

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že

princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým  

je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov.

Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že

všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv  

až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy s odkazom na Obchodné podmienky

pre úver. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní

odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré vyplývali zo Smernice tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.  

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.  

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2014

  JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková