7 ECdo 318/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému P. K., bývajúcemu v J., o vymoženie 1 509,55 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 5 Er 877/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 31. októbra 2012 sp. zn. 20 CoE 178/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku z 24. septembra 2010 sp. zn. I. Stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý zriadila R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Prešov uznesením z 1. júna 2012 č.k. 5 Er 877/2011-51 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil § 41
ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Smernicou
Rady č. 93/13/EHS. V odôvodnení poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný
na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej
a povinným, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Súčasťou úverovej zmluvy,
ktorá je formulárová, bola rozhodcovská doložka (uvedená v obchodných podmienkach). Súd
ju posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, priečiacu sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Spotrebiteľ sa nachádza
v porovnaní s dodávateľom v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
úroveň informovanosti. To vedie spotrebiteľa k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Spotrebiteľovi
nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde
(nachádzajúcom sa v mieste bydliska oprávnenej), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie
na súde v mieste jeho bydliska ako je umožnené v konaní pred všeobecným súdom.
Neprijateľná podmienka je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto
súvislosti súd poukázal rozsudok Súdneho dvora Pannon. Nakoľko súd zistil rozpor
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ex offo
zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 31. októbra 2012 sp. zn.
20 CoE 178/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka). Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd vidí v tom, že
konanie sa začne na rozhodcovskom súde vždy ak návrh podá veriteľ, pričom rozhodcovské konanie je v sídle oprávnenej (judikatúra Súdneho dvora vo veci C- 240/98- C- 244/98,
C- 76/10, C- 168/05, C- 243/08, C- 40/08). Veriteľ - banka ako právny predchodca
oprávnenej nepoučila klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej doložky ako
to vyžaduje § 93 zákona o bankách. Nakoľko exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, návrh na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bol preto správne zamietnutý a rozhodnutie súdu prvého
stupňa z tohto dôvodu potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“)
dovolanie, doplnené podaním z 15.1.2013. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho
súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2
písm. a/, b/, c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala
vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (t.j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).
Oprávnená poukázala aj na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p., z ktorého vyvodzovala
prípustnosť svojho dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 238 ods. 3
O.s.p., dovolací súd poukazuje na to, že toto ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania voči
rozhodnutiam odvolacích súdov vydaných vo forme rozsudku a keďže v prejednávanej veci
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému vo forme uznesenia, prípustnosť dovolania
podľa § 238 ods. 3 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že
bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť,
či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.
V dovolaní ďalej namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že
exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec
prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok
aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní,
hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení súdnych
rozhodnutí.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie
konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda
nesprávne právne posúdenie veci.
Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch
súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne
a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu
je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne, že bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že ako neplatná mala
za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej konať
pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť,
ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho
nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní) vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,
je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým
je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov.
Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že
všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv
až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy s odkazom na Obchodné podmienky
pre úver. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré vyplývali zo Smernice tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. septembra 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková