Najvyšší súd Slovenskej republiky

7 ECdo 29/2014

    7 CoE 17/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnému P., bytom K., o vymoženie 1.088,76 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.

26 Er 1910/2006, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 31. mája 2013, sp. zn. 4 CoE 27/2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor Ing. Bc. K. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Košice I 24. apríla

2006 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z.

z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov na základe exekučného titulu Notárskej zápisnice uloženej v zbierke listín

pod číslom N., ktorú vyhotovil notár JUDr. O., so sídlom V.P. dňa 6. novembra 2005.

Okresný súd Košice I poverením z 5. mája 2006 č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

7 CoE 17/2014

Okresný súd Košice I uznesením zo 4. júla 2012, č.k. 26 Er 1910/2006-15 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa exekúcia

vykonáva, nie je spôsobilým a vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že uznanie dlhu

a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice osoba vykonávajúca ich na základe plnej moci

v mene povinného urobila v rozpore s jeho záujmami, preto odporovali zákonu a sú absolútne

neplatné. Splnomocnenie udelené povinným je v rozpore s § 31 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného. Súčasťou notárskej

zápisnice bolo aj vyhlásenie osoby konajúcej na základe plnej moci v mene povinného o tom,

že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorý si určila osoba konajúca na základe plnej moci v mene

povinného sám, na čo neexistoval žiaden právny titul. Splnomocnenec povinného, advokát

Mgr. T., v predmetnom exekučnom konaní ako advokát zastupuje oprávnenú. Keďže

exekučný súd dospel k záveru, že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo

nezodpovedá zákonným požiadavkám, bolo potrebné exekúciu zastaviť.

Uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, ktorého súčasťou bol  

aj návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 31. mája 2013, sp. zn.  

4 CoE 27/2013, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, napadnuté uznesenie

potvrdil. Pri posudzovaní návrhu oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd dospel

k záveru, že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou

výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ. Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje,

aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o zastúpení. Výsledkom tejto dohody  

je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi. Z obsahu splnomocnenia, ktoré  

je začlenené do textu Zmluvy o úvere vyplýva, že dohoda o zastúpení medzi povinným

a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia nebola. Prejav vôle je právnym

úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností.

Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej strane.

Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká musí obsahovať všetky náležitosti

dvojstranného právneho úkonu z hľadiska subjektov, ako aj obsahu. Je vylúčené, aby zmluva

o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami, medzi ktorými je konflikt záujmov. 7 CoE 17/2014

Exekučný súd bol oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu

exekučného konania. S poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa je vecne správne, a preto napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219  

ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205   ods. 2 písm. f/  

O. s. p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.  

a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a súd ju nesprávne poučil o nemožnosti

napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov

žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací

súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie  

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že súdy rozhodli

nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), lebo nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou normatívnych ustanovení sa postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, konali vo veci, v ktorej  

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237

písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho

právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, v konaní dopustili inej

vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/  

O. s. p.), lebo   nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie a napadnuté

rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O. s. p.). Zároveň

žiadala prerušiť dovolacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) a žiadala, aby dovolací súd

rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia (§ 243 O. s. p.).

7 CoE 17/2014

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p., a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie   zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej

únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu  

a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci

nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie

konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania v zmysle § 237.

  Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy 7 CoE 17/2014

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore  

so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Dovolací súd preto zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103  

O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť.

I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Na strane súdu k podmienkam

konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať

rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej

vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca

funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie  

aj vedľajší účastník.

7 CoE 17/2014

Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,  

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným 7 CoE 17/2014

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3   O. s. p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

7 CoE 17/2014

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O. s. p.).

Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten

dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych 7 CoE 17/2014

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7  

ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237  

písm. a/ O. s. p. nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať.  

Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou

a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45  

ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. (v danej veci nešlo o exekučný titul na základe

rozhodcovského rozsudku) postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona  

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237  

písm. d/ O. s. p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe

vykonateľného exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia  

na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O. s. p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O. s. p.).

Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku (§ 167 ods. 2 O. s. p.).

7 CoE 17/2014

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade Notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N., ktorú

vyhotovil notár JUDr. O., so sídlom V.P. dňa 6. novembra 2005 požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Košice I následne poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie (viď poverenie z 5. mája 2006, č. X.*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36  

ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie  

nie je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu  

(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,  

5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,   7 CoE 17/2014

IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky,

z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.,

odporuje v podstate uvedenému konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej

správny, nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)

štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu

zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený

exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.  

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov

došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva  

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto 7 CoE 17/2014

práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia  

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,  

II. ÚS 251/03).

Oprávnená v dovolaní namietala, že súd nevytýčil vo veci ústne pojednávania, hoci

podľa zákona bolo povinný tak učiniť.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť

tým, že účastník exekučného konania nebol informovaný o právnych stanoviskách a právnych

záveroch súdu, čím nemal možnosť sa k ním vyjadriť.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku  

aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto

záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

7 CoE 17/2014

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po

predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku

zápisnicu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či notárska zápisnica

bola uzavretá v súlade s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Skúmaním platnosti notárskej zápisnice súdy v exekučnom konaní len realizovali

svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali že notárska

zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo nespĺňala materiálne a formálne predpoklady

pre vedenie exekúcie. Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo

k zjavnému porušeniu zákona, lebo za povinného uznala záväzok osoba, ktorej záujmy  

sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Oprávnená predformulovala vo formulárovej

zmluve splnomocnenca (Mgr. T.), teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.  

Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); treba pod  

ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery 7 CoE 17/2014

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo  

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224  

ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému

vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala  

(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd

Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal

z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

7 CoE 17/2014

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová