Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 ECdo 285/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., proti povinnému M.,

bývajúcemu v M., o vymoženie 972,49 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. 17 Er 2402/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 31. októbra 2012 sp. zn. 21 CoE 185/2012, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe rozhodcovského rozsudku zo 17. januára 2011 sp. zn. B. Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného pri R. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Martin uznesením z 9. decembra 2011 č.k. 17 Er 2402/2011-14 uvedenú

žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna predchodkyňa oprávnenej (P.) a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú

zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba preto aplikovať Exekučný poriadok, zákon

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

a napokon aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá je ale neplatná, lebo nebola so

spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala vo formulárovej zmluve s ostatnými

štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď

odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom

bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej

právne dôsledky. Táto doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv

a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej

dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka pre

prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa stanovovala, že spor bude riešený v rozhodcovskom

konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý zvolil a do úverovej zmluvy uviedol sám

dodávateľ. Rozhodcovská doložka s takýmito dôsledkami je považovaná za neprípustnú

(nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) a za neplatnú ju považujú aj ustanovenia

§ 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý z tohto dôvodu nie je vykonateľný exekučný titul. Súd prvého stupňa

vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline uznesením z 31. októbra 2012 sp. zn.

21 CoE 185/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva

neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu  

na to, či spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti

vyplývajúce mu zo zákona. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa

nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, len realizoval svoje oprávnenie

(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Aj podľa názoru odvolacieho súdu má v danom prípade

rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá v právach a povinnostiach

zmluvných strán spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§ 53   ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd prvého stupňa ju opodstatnene považoval za neplatnú.

Odvolací súd dodal, že právna predchodkyňa oprávnenej nepostupovala dôsledne podľa

ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, lebo návrh na uzavretie rozhodcovskej

doložky nebol povinnému predložený ako samostatný úkon. Z týchto dôvodov je správny  

tak záver súdu prvého stupňa, že označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný

exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ako aj záver, že žiadosť súdneho

exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44  

ods. 2 Exekučného poriadku).  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním

exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali napriek tomu,  

že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), b) rozhodovali

napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237  

písm. e/ O.s.p.), c) odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým,

že odmietli vykonať exekučný titul, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť,  

d) konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a f) svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné

dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 10. októbra 2012 sp. zn. 7 Cdo 168/2011, z 22. októbra 2012 sp. zn.  

7 Cdo 133/2012, z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 208/2012, z 18. marca 2013 sp. zn.  

7 Cdo 14/2013, z 18. marca 2013 sp. zn. 7 ECdo 25/2013 a konštatuje, že právne závery,  

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

Najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým,  

že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval,  

že:

1. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie

nemá charakter exekučného konania,

2. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,

ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),

3. oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného,

4. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (rovnako zastavením exekučného konania)  

sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia,

5. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

6. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.

o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila

právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením

(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene

niektorých zákonov),

7. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice  

nie je správny.

K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd  

sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Neobstojí ani dovolateľkou namietané nedostatočné odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil

s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu

prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami

oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď  

v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej

súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157  

ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej. Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. decembra 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová