7 ECdo 283/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s. r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., s. r. o, so sídlom v B., v mene   a na účet ktorej koná   A.. a konateľ Mgr. J. B., proti povinnej   A.   G., bývajúcej v K., pre vymoženie 298,98 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Kežmarok, pod sp. zn. 2 Er 714/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 20. septembra 2012, sp. zn. 5 CoE 106/2012, takto   r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.  

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

  O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala dňa 11. júla 2011 súdnemu exekútorovi (JUDr. Mgr. A.. D.) návrh na vykonanie exekúcie   pre vymoženie sumy   298, 98 €   s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM   zriadeným   pri spoločnosti   R.R., a. s. z 13. októbra   2010,   sp. zn. B1209120, ktorým bola žalovanej (A. G.) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (B., s. r. o.) sumu 298,98 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal (žiadosťou z 15. júla 2011) Okresný súd Kežmarok o vydanie poverenia   na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“).

Okresný súd Kežmarok uznesením zo 27. marca 2012, č. k. 2 Er 714/2011–14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dospel k záveru, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávnenej (P., a. s.) a povinnou zmluvou o úvere z 25. apríla   2007, č. 8632559707 treba posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená (dodávateľ) uzatvárala zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (výpis z obchodného registra)   a povinná (ako   vyplýva zo samotnej zmluvy a jej zmluvných podmienok) nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah ( bola vopred pripravená, lebo sa   uzatvárala   vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov). Keďže povinný si neplnil riadne svoje povinnosti   vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere, uplatnila si oprávnená   svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej   rozhodcovskej doložky (článok 9 bod 9.2 obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy). Podľa názoru súdu je dojednanie   rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Tento oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom   ovplyvniť ich obsah.   Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie   pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a tiež smernice Rady 93/16/EHS. Teda dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej   spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a v rozpore s ustanoveniami smernice. V zmysle § 53 ods. 1 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení v zmysle § 53 ods. 4 resp. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná, preto nemôže   založiť   právomoc rozhodcovského súdu   vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný.  

Krajský súd v Prešove   na odvolanie oprávnenej uznesením z 20.   septembra   2012, sp. zn. 5 CoE 106/2012 uznesenie súdu prvého stupňa   ako vecne správne potvrdil (§ 219   ods. 1, 2 O. s. p.) a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Stotožnil sa s rozhodnutím okresného súdu, vrátane jeho dôvodov, na ktoré poukázal. Konštatoval, že okresný súd správne zistil, že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho predchodcu oprávnenej) a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotožnil sa v celom rozsahu s právnym názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doložky, ktorá nebola dojednaná individuálne a je preto neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa, odstránenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou v neprospech spotrebiteľa, vyplýva povinnosť súdu preskúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnej   a materiálnej vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý skúmal exekučný titul   - rozhodcovský rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, že nie je materiálne vykonateľný. Dôvody odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd rešpektoval právnu úpravu, zohľadnil všetky   právne významné skutočnosti. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie podľa jeho žiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred ním, a v zmysle § 241   ods. 2 O. s. p. tým, že a/ v konaní   došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, lebo   sa nepodal návrh   na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bolo potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej   bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O. s. p. Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tým, že   jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom   uplatniť   priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, že z úradnej povinnosti je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa oprávnenej exekučnému súdu   to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní   dôvodov zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku   sa exekučný súd   musí obmedziť   len na také dôvody, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže   preskúmavať   rozhodcovský rozsudok   z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi.   Tiež namietala, že súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy ešte nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie zákazu retroaktivity). Uviedla, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinná však žiadnu aktivitu nevyvinula   za účelom ochrany svojich práv v rozhodcovskom konaní a ani v čase po vydaní rozsudku. Napokon poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,   v zmysle ktorého si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu. Predmetné ustanovenie v tomto smere predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka.

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle   § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustne, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O s. p.

 

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené   uznesenie sudu prvého stupňa, ak a/ odvolací sud   vyslovil   vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie   po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo   v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať   pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.  

Z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné ( pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237   O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

 

Dovolateľka namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p. tvrdiac, že exekučný súd skúmaním   materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcu v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei   iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.   O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide   o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.   Toto procesné   ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4   O. s. p.).

 

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej   A. G., bývajúcej   v K., pre   vymoženie   298, 98 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2 Er 714/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri spoločnosti R.R., a. s. zo 13. októbra 2010, sp. zn. B1209120 nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie, s tým istým predmetom konania, a ktoré   by sa týkalo   tých istých účastníkov konania. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak   exekučný súd skúma, či exekučný titul   vydaný vo forme   rozhodcovského rozsudku, je materiálne   vykonateľný. Z povahy   rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto nedôvodne namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.

Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p., ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p., zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie   prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj   bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.   nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu   na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych   záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť   konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p.   je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania   priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax   je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu   o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky. Výsledkom   takéhoto   rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon   vykonateľného rozhodnutia (pozri   uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   sp. zn. 6 Cdo 24/2010, sp. zn.   3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel k záveru, že konanie   súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/   O. s. p.

V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného   rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh   na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu     na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky   už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.   3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle   § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov   pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul (ne) bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva   medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom   právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej   zmluvy alebo   rozhodcovskej doložky.   Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle   § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či   bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisoch pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná (porovnaj   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011, ktoré boli na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia   na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

 

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu   a nesmeroval k „ zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne   tvrdila   vo svojom   dovolaní dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom   stave (z rozhodcovského rozsudku z 13. októbra 2010,   sp. zn. B1209120, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti   R.R., a. s., je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil   svoju právomoc na   ustanovení bodu 11.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve   o úvere z 25. apríla   2007 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia 1/2007). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so smernicou len z hľadísk, ktoré smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3 bod 1   písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov   výlučne   rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, že exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované zákonné ustanovenie totiž podáva   len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať   aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade   so smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

 

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore   so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť   zamietol   a odvolací súd jeho rozhodnutie   potvrdil, nešlo o prípad   zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie   neboli splnené zákonné   predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia   § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), sú síce relevantnými   dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú (vrátane namietaného ustanovenia o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté   rozhodnutie podrobiť   vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania   z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.   V dovolacom konaní úspešnej povinnej   vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

 

V Bratislave 9. januára 2014

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková