Najvyšší súd Slovenskej republiky

7 ECdo 27/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. s.r.o., so sídlom v B., právne zastúpenej advokátskou kanceláriou V. s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému O., bytom I., o vymoženie 1 306,62 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Komárno pod sp.zn. 12 Er 433/2013, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Nitre z 30. septembra 2013, sp.zn. 26 CoE 183/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno uznesením z 23. mája 2013 č.k. 12 Er 433/2013-13 žiadosť

súdnej exekútorky JUDr. J. doručenú súdu 21. marca 2013 o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnená   sa návrhom na

vykonanie exekúcie domáhala vymoženia pohľadávky s príslušenstvom   na podklade

rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri R., a.s., B. z 2. marca 2012 sp.zn. IBB12100235. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že

oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere. Vychádzal z toho, že uvedená zmluva je

spotrebiteľskou zmluvou, a preto je potrebné na vec aplikovať všeobecnú úpravu

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. Zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere v zmysle § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka.

Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože jej formulovaním a Zmluvných dojednaniach sa prieči dobrým mravom. Znemožňuje spotrebiteľovi možnosť vyriešiť spor medzi

účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

(povinný) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber. Dospel k záveru,

že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie vo veci je založená na neplatnom právnom

úkone. Z uvedených dôvodov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. septembra 2013,

sp.zn. 26 CoE 183/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu

stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V danom prípade súd prvého stupňa

správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom,

ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej

doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku

a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2, Exekučného poriadku).

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodila z ustanovení § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci  

sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)  

a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci). Mala za to, že v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom

rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Považovala za neprijateľné, aby exekučný súd poprel

právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a skúmal jeho materiálnu

správnosť, rozhodcovské konanie, zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal

návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona

potrebný. Uviedla, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný  

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd

vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku,

ale len ako tzv. exekučný súd. Namietala, že uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci  

je rozhodcovským rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“.

Poukázala na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch

voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia,

ktoré je exekučným titulom. Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky

v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považovala  

aj okolnosť, že Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich  

sa výkladu smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,  

vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého

dojednania per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení konkrétnych

podmienok. Ďalej namietala, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť

sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa,

a to nezákonným zásahom do práv oprávnenej. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní  

si svojich práv, ak žiadnym spôsobom nenapravil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,

považovala za absurdné, aby túto jeho vôľu nahrádzal súd. Bola toho názoru, že ak povinný

svoju vôľu prejavil podpisom zmluvy, ktorá doložku obsahovala, súd svojim konaním

zasiahol do práv oprávnenej, ako aj povinného slobodne prejaviť svoju vôľu. Napadla  

aj právne závery súdov nižších stupňov o neprijateľnosti podmienky, za ktorú považovali

súdy zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doložke uvedenej v zmluve o úvere.

Vyslovila názor, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou

podriaďujú rozhodcovskému konaniu, nie je v zmysle smernice Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávnenej

konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho

súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam v odvolaní  

sa odvolací súd obmedzil len ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení

v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu možnosti

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie

krajského súdu zmenil a   poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne  

aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo   alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania,  

hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,  

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým  

je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995  

a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.).

Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,  

ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie

zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci

súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány

(§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú

a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7

ods. 3 O.s.p.).

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. (v danej veci nešlo o exekučný titul na základe rozhodcovského rozsudku)

postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,

metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného

je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona

o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto

okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo   veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p.,

keď poukázala na prekážku rei iudicatae.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže

sa prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. s.r.o., so sídlom

v B., proti povinnému O., bytom I., o vymoženie 1 306,62 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 12 Er 433/2013 na základe rozhodcovského rozsudku

vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R.R., a.s. z 2. marca

2012, sp. zn. IBB12100235 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada

konanie nezaťažila.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237

písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým,  

že skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinula žiadnu

aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,  

je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní  

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p..

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to,  

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy  

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40

ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov

rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom

sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“

(„práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané  

pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú

zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto

ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu  

tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.  

To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije

možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto

smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu

nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná,  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo,  

že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné

podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 11.2. Obchodných

podmienok pre úver. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,  

a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,  

keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému dovolací súd náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom   hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2014

JUDr. Ľubor   Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková