Najvyšší súd  

7 ECdo 250/2014

 

Slovenskej republiky   7 CoE 157/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému: Z. P., bytom v Prievidzi, B. Bjӧrsona 145/46, o vymoženie 505,88 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 16 Er 2495/2008, o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 8.4.2014,   sp. zn. 6 CoE

2/2014, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8.4.2014,  

sp. zn. 6 CoE 2/2014 z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) poveril súdneho exekútora,  

aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku z 26.2.2008, sp. zn. SR 01525/08

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a.s. (ďalej

len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Uznesením zo 14.1.2011, č. k. 16 Er 2495/2008-41 okresný súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/   zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov 7 CoE 157/2014

(ďalej len „Exekučný poriadok“) s odôvodnením, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere,

ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a v nej

obsiahnutú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). So spotrebiteľom nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, bola obsiahnutá  

v dodávateľom pripravenej formulárovej zmluve. Zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky mohol

spotrebiteľ len ako celok odmietnuť alebo prijať. Táto zmluva svojimi dôsledkami odopiera

spotrebiteľovi možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Dojednanie o rozhodcovskej

doložke, ktoré je obsiahnuté v zmluve, zakladá v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností

zmluvných strán. Rozhodcovskú doložku preto súd posúdil ako neprijateľnú (neplatnú). Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý preto nie je ani vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a ju zastavil. Zároveň rozhodol aj o trovách exekúcie a oprávnenú zaviazal

nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.  

Uvedené uznesenie okresného súdu napadla oprávnená odvolaním a zároveň žiadala prerušiť

konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací uznesením z 8.4.2014,  

sp. zn. 6 CoE 2/2014 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie potvrdil.

Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že v prejednávanom prípade nie je daná potreba výkladu práva EÚ.

Aj podľa zhodného názoru odvolacieho súdu prestavuje rozhodcovská doložka neprijateľnú a neplatnú

zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa, nebola individuálne dojednaná a bola obsiahnutá vo formulárovej zmluve v rámci

spotrebiteľského vzťahu. V dôsledku neplatnosti rozhodcovskej doložky nebola daná právomoc

rozhodcovského súdu a rozsudok ním vydaný nie je vykonateľným exekučným titulom.

Odvolací súd preto rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne (§ 219  

ods. 1 O.s.p.).

Proti uzneseniu krajského súdu z 8.4.2014, sp. zn. 6 CoE 2/2014 podala oprávnená

odvolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie

konanie. proti tomu istému uzneseniu podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla,  

že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne

interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.   7 CoE 157/2014

o rozhodcovskom konaní, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená  

pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, 3. sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania  

a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na

základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie,  

5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,

6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadala zrušiť obe rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátiť

súdu prvého stupňa; zároveň žiadala prerušiť dovolacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej  

proti uzneseniu krajského súdu z 8.4.2014, sp. zn. 6 CoE 2/2014.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach  

pred najvyšším súdom, v ktorých - tak, ako aj v tomto prípade - podala odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn.   3 Co 28/2013  

a sp. zn. 3 Co 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že a/ odvolaním

možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým

bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa

(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.

a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje  

s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.). 7 CoE 157/2014

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie  

proti uzneseniu krajského súdu z 8.4.2014, sp. zn. 6 CoE 2/2014 podala včas oprávnená

zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh  

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,  

z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že správnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie  

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade z určujúceho hľadiska išlo zo strany súdov nižších stupňov  

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka  

a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie

konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia do volacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému  

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie  

ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2

O.s.p. prípustné nie je.

7 CoE 157/2014

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto  

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť  

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,  

3 Co 44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, sp. zn. 3 Cdo 34/2013, a konštatuje,  

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené  

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.) je daná

iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných

veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p. (viď  

aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne

rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebol podaný

(žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný

titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného  

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie  

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), 7 CoE 157/2014

lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom

listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže exekučný súd dospieť  

k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)  

v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy,

nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať

rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka  

- z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov - je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje,  

že zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 (zákon bol účinný do 31. decembra

2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku

doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1

písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa nepostupoval podľa uvedeného ustanovenia, lebo exekúciu

zastavil 7. novembra 2011 (teda nie v časovom úseku od 9. augusta 2012 do 31. decembra

2012). Odvolací súd postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. V danej veci

nebol daný dôvod, pre ktorý predseda senátu odvolacieho súdu musí nariadiť pojednávanie;

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.

7 CoE 157/2014

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov  

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorom tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie  

sú vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.  

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p.

Oprávnená zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo zastaviť a vznikla  

jej povinnosť nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p.).V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo  

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal

povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, lebo nepodal návrh  

na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. novembra 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová