7 ECdo 229/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky   7 CoE 140/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO : 35807598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému D. V., bytom Š.7ECdo229/14,7CoE140/14, o vymoženie 661,22 Eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 16 Er 7/2009, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 4. februára 2014 sp. zn. 3 CoE 200/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov na základe rozhodcovského rozsudku z 2. októbra 2008

sp. zn. SR 09211/08 vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská

rozhodcovská a.s.. Okresný súd Galanta uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora

poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Galanta uznesením z 21. septembra   2012 č. k. 16 Er 7/2009 - 21

nepripustil vstup vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu spotrebiteľa OFS  

do exekučného konania a   exekúciu zastavil. Vychádzal z toho, že oprávnená a povinná

uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, 7 CoE 140/2014

že v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú vo všeobecných

ustanoveniach Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa,

je neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech

spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ

zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany

v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy, tak taká podmienka sa prieči dobrým mravom.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul,

znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní

vystupoval na strane žalovaného. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal.

Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom,

na podnet ktorého začne konanie   o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom

bude aj voľba medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. Neplatná rozhodcovská doložka

nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,

ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd

exekúciu zastavil (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením zo 4. februára 2014 sp. zn.

3 CoE 200/2013 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora

EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok

v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru

o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné

dôsledky, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedené posúdenie bol odvolací súd

spôsobilý skutočnosť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora

EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala

neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť

oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávnenej s povinnou, preto označený

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov odvolací súd

napadnuté uznesenie potvrdil.

7 CoE 140/2014

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 24. februára 2014 sp. zn.  

3 CoE 200/2013, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,

ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 4. februára 2014 sp. zn. 3 CoE 200/2013

podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli nad rámec zverenej

právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou

normatívnych ustanovení sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci ako

exekučnému súdu neprináleží, konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri

poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

bol potrebný   (§ 237 písm. e/ O.s.p.),   oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho

právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, v konaní sa dopustili

inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo   nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie a napadnuté

rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.). Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti

dovolacích dôvodov uplatnených v dovolaní. Z týchto dôvodov žiadala zrušiť obe

rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa. Zároveň žiadala prerušiť

dovolacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) a žiadala aby dovolací súd rozhodol

o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia (§ 243 O.s.p.).

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok  

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia §

243 O.s.p.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či sú dané procesné predpoklady,

za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave zo 4. februára 2014 sp. zn. 3 CoE 200/2013.

7 CoE 140/2014

Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Podľa § 9 ods. 2 O.s.p. krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa v sporoch  

o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila,

medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom

zabezpečení, v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia  

a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní

nemocenského poistenia, v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich

diplomatické imunity a výsady, 1) ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej

republiky.

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale sa jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

7 CoE 140/2014

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.  

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá

istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší

súd rozhodnutia z 30. januára 2014 sp. zn. 7 ECdo 5/2014, 7 CoE 3/2014, z 25. marca 2014

sp. zn. 7 Cdo 23/2014, 7 CoE 13/2014 na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že

s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely

ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,

ktoré sa týkajú : a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo

úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa

navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii

vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Dovolací súd vzhľadom na

to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

7 CoE 140/2014

IV. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému  

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§

237 písm. a/ O.s.p.).

Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten

dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

7 CoE 140/2014

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie

exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom

neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne

posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali  

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona  

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.).

Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

7 CoE 140/2014

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku z 2. októbra 2008 sp. zn. SR 09211/08

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a.s.

požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Galanta následne

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie z 15. januára 2009 č. 5202

038596*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára

2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna

2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je

vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných obdobných

právnych veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania

skúmať,   či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,  

5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,  

IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., odporuje 7 CoE 140/2014

v podstate uvedenému konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôže byť.  

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov

došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd 7 CoE 140/2014

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)

a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania  

(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Oprávnená v dovolaní namietala, že súdy nevytýčil vo veci ústne pojednávania, hoci

podľa zákona bol povinný tak učiniť.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl.   6

ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru)

dôjsť tým, že účastník exekučného konania nebol informovaný o právnych stanoviskách

a právnych záveroch súdu, čím nemal možnosť sa k ním vyjadriť.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za

prítomnosti oprávneného a povinnej.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len  

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez   nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru  

aj v neskorších štádiách exekučného konania.

7 CoE 140/2014

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd  

sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod ním

rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci  

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny 7 CoE 140/2014

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by  

mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by

súčasne prípustnosť dovolania   v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či  

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

K námietke oprávnenej v odvolaní   poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 dovolací súd udáva, že   v danej

veci bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom zrušené uznesenie súdu prvého

stupňa pre nepreskúmateľnosť. V danom prípade preto boli skúmané odvolacím súdom  

iba procesné podmienky možnosti preskúmania napadnutého rozhodnutia. Predmetné

rozhodnutie preto nebolo a ani nemohlo byť pre procesné pochybenia súdu prvého súdu

preskúmavané z hmotnoprávneho hľadiska. Na toto rozhodnutie preto nemožno prihliadať

a dovolací súd preto ani k nemu nezaujíma stanovisko.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že

nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

7 CoE 140/2014

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť: Vanda Šimová