7 ECdo 219/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,   proti povinnému A.. G., bytom K. pre vymoženie 1.051,58 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.

5 Er 219/2007, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 5.

septembra 2012 sp. zn. 3 CoE 67/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej len „exekučný

súd“) dňa 30. marca 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, z 5. januára 2007,

sp. zn. SR 7139/07. Exekučný súd dňa 2. apríla 2007 vydal pod č. 5702 017871 * poverenie

súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.  

Exekučný súd uznesením zo 7. novembra 2011 č. k. 5 Er 219/2007 - 38 exekúciu

zastavil. Uložil oprávnenej zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov vo výške 27,60 Eur  

do 3 dní od právoplatnosti uznesenie. Súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

z dôvodu,   že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť,

pretože rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nebola platne

uzavretá (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku,

úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok totiž dospel k záveru, že úverová

zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba preto aplikovať špeciálnu právnu úpravu

obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu

danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj Smernicu

Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej aj „Smernica“). Uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná

individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Núti povinného riešiť spory výlučne

v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Toto ustanovenie

zmluvy o úvere je zo zákona neplatné.

Krajský súd v Prešove na základe odvolania oprávnenej uznesením z 5. septembra

2012 sp. zn. 3 CoE 67/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219

ods. 1 O.s.p.). V plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa a osvojil

si aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukázal (§ 219 ods. 2

O.s.p.). Za správny považoval   záver súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci sa medzi

účastníkmi jedná o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Aj odvolací súd bol toho názoru, že

rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko

spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa   na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe  

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom   (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012 a že bol súd nesprávne

obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Ďalej uviedla,   že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne

a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie   na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou

a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv

podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu   na ním zvolený rozhodcovský súd,  

a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň   informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno

spravodlivo požadovať, aby porozumel   jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým či právnickým osobám.

Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne

a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo

aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje

riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie

neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej

dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom,   poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej   je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že

v danom prípade je nutné požiadať spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka

je toho názoru, že exekučný súd a krajský súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť

už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa,

že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.

Oprávnená ďalej uviedla, že rozhodnutie exekučného súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď opomenul aplikovať ustanovenie § 167

ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania. Tiež

namietala, že bol súd nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení

s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p.), keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie  

je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený

rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré

nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Rozhodnutie

odvolacieho súdu označila za neodôvodnené, a vyvodila, že vôbec nie je zrejmé, akou úvahou

súd dospel jednoznačne k svojim záverom.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok  

na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., že takýto návrh nie  

je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej

únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu  

a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci

nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie

konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani

v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore  

so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Dovolací súd zamietol preto návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie  

je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie  

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/ a e/ O.s.p.

netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,

zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych

a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci

rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.

K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd

prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho dovolateľke bolo znemožnené uplatňovať

svoje práva v exekučnom konaní.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania  

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd dospel

k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie

podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia  

na vykonanie exekúcie).

  Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej

v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým

je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,  

4 Cdo 190/2012).

Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu   Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý  

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

  K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale  

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať  

pred nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto

ustanovenie totiž (v čase účinnosti do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť

pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, že tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57

ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní.

Rovnako za nedôvodnú považuje dovolací súd námietku oprávnenej, že jej odvolací

súd svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď

nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ, pretože takýto návrh nebol zo strany oprávnenej podaný. Navyše,  

z ustálenej judikatúry (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 26. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 108/2012) dovolacieho súdu totiž vyplýva, že ak súd v priebehu

konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a konanie podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani písm. g/ O.s.p.

Aj z uvedeného dôvodu je preto neopodstatnená dovolacia námietka, že bola

oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a že rozhodol

nesprávne obsadený súd v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. g/ O.s.p.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že rozhodnutie súdu vychádza z o nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), aj za predpokladu,   že by tvrdenia

dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť

napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania   v zmysle § 237

O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či

ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale

o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová