7 ECdo 217/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému M. S.,
bývajúcemu v Č., pre vymoženie 669,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Čadca pod sp. zn. 13 Er 259/2006, o návrhu na prerušenie konania a o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 31. mája 2012, sp. zn. 3 CoE
18/2012, takto
r o z h o d o l :
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 31. mája 2012, sp. zn. 3 CoE 18/2012, v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Čadca 14. februára 2006
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –
notárskej zápisnice č. k. N 4242/2005, NZ 40673/05, vydanej notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom dňa 1. septembra 2005. Okresný súd Čadca poverením z 27. marca 2006, č. 5502
008886* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného
titulu.
Okresný súd Čadca uznesením z 12. augusta 2011, č. k. 13 Er 259/2006 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil [podľa § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]; zároveň rozhodol o trovách
exekúcie a trovách konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica pripojená
k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) a v nej obsiahnutý právny úkon je v rozpore so zákonom a teda
absolútne neplatný (§ 39, § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri spísaní tejto zápisnice a
pri prejavoch vôle v nej urobených zastupoval totiž povinného advokát Mgr. Tomáš Kušnír,
záujmy ktorého boli v rozpore so záujmami povinného, preto nebol oprávnený konať za neho
ako jeho zástupca. Jeho splnomocnenie bolo obsiahnuté v zmluve o úvere, pričom celý text
splnomocnenia vrátane osoby splnomocnenca je v štandardnej formulárovej zmluve o úvere
predtlačený, povinný ho samostatne nepodpisoval, preto nie je zjavné, akú vôľu mienil
povinný prejaviť. Došlo k zjavnému porušeniu zákona, nakoľko nešlo o slobodný výber
zástupcu zo strany povinnej. Nakoľko súd je povinný počas celého konania skúmať, či sú
splnené podmienky vykonateľnosti (formálne a materiálne) notárskej zápisnice, exekúciu
na jej základe vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline uznesením z 31. mája 2012, sp. zn. 3 CoE 18/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého
stupňa v danom prípade správne skúmal, či notárska zápisnica pripojená k návrhu
na vykonanie exekúcie je vykonateľný exekučný titul a že pri tom dospel k správnemu
zisteniu, že Mgr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo dohoda
o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka neplatná – povinný bol totiž pri týchto právnych úkonoch zbavený možnosti konať
na základe svojej slobodnej vôle.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 31. mája 2012, sp. zn. 3 CoE 18/2012 v jeho
potvrdzujúcej časti, podala oprávnená dovolanie v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/
O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul
„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna
a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch, námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia
pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“, súdy
nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4.
sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie,
5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a tiež smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby
dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby
Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je
možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky s jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS
zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 31. mája 2012, sp. zn. 3 CoE 18/2012,
v jeho potvrdzujúcej časti, podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie
dovolacieho konania.
V súvislosti s posúdením návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej dovolaní
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p. pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ
nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,
ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,
že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia
Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,
že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť
na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka
nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa z 12. augusta 2011,
č. k. 13 Er 259/2006-41 podľa § 57 EP zastavená. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda
v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Otázky položené oprávnenou sú v tomto prípade irelevantné.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
II. Dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline z 31. mája 2012, sp. zn. 3 CoE 18/2012, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej
právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),
na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, požiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36
ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie
nie je vykonateľný.
Dovolací súd uzatvára, že oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi
nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnená v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy jej odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo
nie je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov jej odňali možnosť konať
pred súdom tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli
povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom
č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 12. augusta 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust.
§ 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané
na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,
mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej
zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka
sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní
na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie,
ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiž
oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej
republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, že ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj
tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny vzťah
účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo
nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (viď
IV. ÚS 20/06, a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy
(I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou
náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak
niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, že
nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd za konanie in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý
nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy,
dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej
strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale
záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú
do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011, IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťažnosť oprávnenej bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávnenej a Mgr. Tomáša Kušníra
v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd
v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“
advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať
dlžníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj
pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm.
c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol v predtlači
úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací súd súhlasí
s názorom, že záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore so záujmami
zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť
prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným
schválením. Keďže dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom je
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým
tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej
zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane uvádza, že vada
tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej
veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V konaní o dovolaní oprávnenej vzniklo procesne úspešnému povinnému právo
na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu nepriznal náhradu trov konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. februára 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková