Najvyšší súd  

7 ECdo 198/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Jozef Novák, proti povinnému M. G., bývajúcemu v M.,   o vymoženie 1

493,41 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1 Er 76/2010, o

dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove   z 5.

apríla 2013, sp. zn. 4 CoE 49/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 493,41 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu).  

Okresný súd Bardejov následne dňa 18. augusta 2010, č. 5701 042095* poveril

súdneho exekútora v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie.  

  Podaním z 3.11.2011 vedľajší účastník – Združenie na ochranu občana spotrebiteľa

HOOS, so sídlom v Prešove, Važecká 16, IČO: 42 176 778, oznámil okresnému súdu vstup

do konania na strane povinného.

Okresný súd Bardejov uznesením z 31. júla 2012, č. k. 1 Er 76/2010-14 nepripustil  

do konania ako vedľajšieho účastníka na žalovanej strane Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Važecká 16, IČO: 42 176 778. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 93 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. a uviedol, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom

konaní vylúčené s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

1 Cdo 106/2008.

Krajský súd v Prešove na odvolanie vedľajšieho účastníka uznesením z 5. apríla 2013,  

sp. zn. 4 CoE 49/2013 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa. Rozhodol tak s poukazom na § 93

ods. 2 a 3 O.s.p., z ktorého je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho

účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy pristupujúcej osoby alebo na výzvu niektorého

účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Preto podľa jeho názoru sa súd prvého stupňa

nemal zaoberať prípustnosťou vedľajšieho účastníctva, nakoľko zákon mu umožňuje

rozhodovať o nej len na návrh (námietku) niektorého účastníka. Ďalej uviedol, že v zmysle

ods. 2 citovaného ustanovenia zákona sa ako vedľajší účastník môže konania zúčastniť aj

právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je takouto osobou podľa zákona  

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 372/1990 Zb.,   neboli vznesené

žiadne námietky neprípustnosti zo strany účastníkov, jeho vstup je zo zákona možný, napadnuté uznesenie zrušil ako rozhodnutie, pre vydanie ktorého neexistovali dôvody (§ 221

ods. 1 písm. i/ O.s.p.).  

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a nepripustil vstup vedľajšieho účastníka  

do konania na strane povinného, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho

súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo:

1. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania

(§ 237 písm. b/ O.s.p.),

2. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený(§ 237 písm. c/

O.s.p.),

3. konanie zaťažili, tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

4. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Oprávnená poukázala aj na ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyvodzovala

prípustnosť svojho dovolania. Dovolanie odôvodňovala tým, že vedľajšie účastníctvo

(upravené v § 93 O.s.p.), je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania.

V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Poukázala  

na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 206/2008,  

6 Cdo 207/2011, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013,  

IV. ÚS 583/2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie

súdu prvého stupňa. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení   § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.  

Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 238 ods. 1

O.s.p., dovolací súd poukazuje na to, že toto ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania voči

rozhodnutiam odvolacích súdov vydaných vo forme rozsudku, a keďže v prejednávanej veci

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému vo forme uznesenia, prípustnosť dovolania

podľa ustanovenia § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, d/, e/ až g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a   v ňom vytýkaných   nesprávností, ktorých sa

mali dopustiť súdy, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkami: či ten, kto   v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania;   či účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§ 237 písm. b/ a c/ O.s.p.) a to pokiaľ ide o Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, dožadujúceho sa vstupu do konania

ako vedľajšieho účastníka.

1. Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. dopadá na prípady, kedy v konaní

vystupoval ako účastník konania, ten kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Súd je

povinný vždy skúmať, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník konania, má spôsobilosť

byť účastníkom konania. Na nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania musí súd vždy

prihliadnuť, a to aj bez návrhu a kedykoľvek v každom štádiu konania. Spôsobilosť byť

účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu

ju zákon priznáva. V sporovom konaní zákon za účastníkov konania označuje žalobcu

a žalovaného (§ 90 O.s.p.); v exekučnom konaní je účastníkom oprávnený a povinný; iné

osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon  

(§ 37 Exekučného poriadku). Spôsobilosti byť účastníkom zodpovedá spôsobilosť mať práva

a povinnosti v zmysle § 7 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 8 OZ (t. j. právna

subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má každá fyzická osoba

spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej

osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu   plnoletosťou. Povinnému   ako dospelej   a žijúcej

fyzickej osobe zákon priznáva právnu subjektivitu, jeho   pozbavenie alebo obmedzenie

nebolo preukázané žiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať zo stavu, že

tento má aj spôsobilosť byť účastníkom tohto konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania

majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ). Právnickými osobami sú združenia fyzických

alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné

subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Na zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná

zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19 ods. 1 OZ).

Právnické osoby vznikajú spravidla dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo

iného zákonom určeného registra (§ 19 ods. 2 OZ). Do obchodného registra sa zapisujú

obchodné spoločnosti, družstvá a iné právnické osoby, o ktorých to ustanovuje zákon, ďalej

zahraničné osoby. Oprávnený   ako obchodná spoločnosť je zapísaný v obchodnom registri.

To znamená, že oprávnený má v tomto konaní spôsobilosť byť účastníkom konania.  

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Námestie

legionárov č. 6, IČO: 42 176 778 je právnickou osobu (združením), ktoré vzniklo 19. februára

2010 a je vedené v registri občianskych združení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (viď H.). To znamená, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako právnická

osoba -občianske združenie, má právnu subjektivitu, teda má spôsobilosť na práva

a povinnosti, a tiež spôsobilosť byť účastníkom konania.

2. Podľa názoru dovolateľky konanie je postihnuté vadou konania podľa § 237

písm. c/ O.s.p. (Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nemá procesnú spôsobilosť

a nebolo riadne zastúpené). Tento dovolací dôvod je daný, ak sú súčasne splnené dve

podmienky, a to vtedy,   ak ten, kto v konaní vystupuje ako účastník konania (resp. vedľajší

účastník) nemá procesnú spôsobilosť v zmysle § 20 O.s.p. a zároveň tento účastník (práve

vzhľadom na nedostatok spôsobilosti samostatne pred súdom konať) nie je riadne zastúpený.  

V danom prípade Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je občianskym

združením zapísaným do registra občianskych združení vedeným Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky, má spôsobilosť na právne úkony (teda spôsobilosť na práva

i povinnosti v zmysle   § 18 OZ) – teda   môže byť účastníkom občianskoprávnych vzťahov,

považuje sa za právnickú osobu (§ 18 ods. 2 OZ a § 21 OZ). Takto registrované občianske

združenie ako účastník občianskoprávnych vzťahov má aj v rozsahu, v akom môže vlastnými

úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti, procesnú spôsobilosť, teda spôsobilosť

samostatne konať pred súdom; právnické osoby – ako občianske združenia majú procesnú

spôsobilosť v neobmedzenom rozsahu, a preto na ich strane nemôže vzniknúť dovolací dôvod

podľa § 237 písm. c/ O.s.p.   V prejednávanej veci nebol naplnený už prvý predpoklad

úspešného uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. c/ O.s.p., t. j. že v konaní

vystupoval účastník, ktorý nemá procesnú spôsobilosť, pretože oprávnená, povinný i

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS majú procesnú spôsobilosť. Druhý

predpoklad tohto dovolacieho dôvodu nebol rovnako naplnený, pretože účelom tohto

dovolacieho dôvodu je náprava chýbajúceho, absentujúceho zastúpenia toho, kto nemohol

pred súdom samostatne konať, čo však nie je tento prípad, keďže dotknuté občianske

združenie, rovnako oprávnená a povinný majú procesnú spôsobilosť.

3. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že

procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy, keď

je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237

O.s.p.).

V dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených

dovolateľkou (§ 237 písm. b/ a c/ O.s.p.).

4. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1  

až 3 O.s.p., § 239 ods. 1 až 3, ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol

jej dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody

odmietnutia dovolania (procesná neprípustnosť dovolania) sa dovolací súd nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. februára 2014

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková