7ECdo/180/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti povinnému X. S., s miestom podnikania XXX XX Veľká Mača XXX, o vymoženie príslušenstva pohľadávky, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 13 Er 344/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. novembra 2013 sp. zn. 3 CoE 198/2013, takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Galanta (ďalej aj súd prvého stupňa“) uznesením z 23. marca 2012 č.k. 13 Er 344/2012-12 prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok) - ďalej len „Exekučný poriadok". Rozhodol tak s odôvodnením, že podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13. apríla 2011, ako aj z vyjadrenia oprávneného existujú pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora pre pomer k oprávnenému z dôvodu, že oprávnený bol v minulosti jeho zamestnávateľom.

Súd prvého stupňa uznesením z 1. marca 2013 č.k. 13 Er 344/2012-35 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodol tak s odôvodnením, že vzhľadom k tomu, že odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení súdneho exekútora, pričom proti takémuto rozhodnutiuodvolanie zákon nepripúšťa (§ 30 ods. 10 Exekučného poriadku), v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. sa zo zákona toto rozhodnutie zrušuje a opätovne rozhoduje sudca. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že dospel k záveru, že pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora pre pomer k oprávnenému z dôvodu, že oprávnený bol v minulosti jeho zamestnávateľom, tu existujú. Uviedol, že súdny exekútor je vylúčený, aj keď nie je zaujatý, pričom postačí, že daná okolnosť je spôsobilá vyvolať objektívnu pochybnosť (dojem), že nie je nezaujatý. Uvedené uznesenie napadla oprávnená odvolaním.

Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 28. novembra 2013 sp. zn. 3 CoE 198/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne a stotožnil sa v plnom rozsahu s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, pričom ich považuje za vecne správne a odkazuje na nich (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vzhľadom na uvedené oznámenie exekútora, bol súd prvého stupňa oprávnený v rámci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, a teda skúmania zákonnosti jeho žiadosti o udelenie poverenia, zaoberať sa otázkou jeho vylúčenia z vykonávania predmetnej exekúcie. Súd prvého stupňa podľa odvolacieho súdu postupoval správne, keď otázku vylúčenia exekútora riešil už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd uviedol, že má za to, že hoci nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je všeobecne záväzný, je potrebné ho vziať v tomto konkrétnom prípade do úvahy, pretože sa jednoznačne a výslovne týka exekútora JUDr. Rudolfa Krutého a spája sa s jeho predchádzajúcim zamestnaním a zamestnávateľom, ktorý je v tomto konaní oprávnený.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. b/ O.s.p.), 3. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 4. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p.), 5. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 6. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležite dokazovanie, 7. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.

I. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza dovolací súd rozhodnutia sp. zn. 5 ECdo 9/2013, 5 ECdo 11/2013, 5 ECdo 70/2013, 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

Oprávnenou napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky uznesení uvedených v týchto ustanoveniach, preto prípustnosť jej dovolania z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnená zrejme prehliadla, že rozhodnutia konajúcich súdov sú iné, ako rozhodnutia v iných konaniach, ktorých je účastníčkou a v ktorých podáva hromadné podania, pričom dovolací súd vychádza z toho, že dôvody dovolania, ktorými zdôvodňuje prípustnosť dovolania voči uzneseniu odvolacieho súdu, nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutí súdov nižších stupňov konajúcich v predmetnej veci. Dovolací súd zároveň poukazuje na to, že v obdobnej veci už rozhodoval (sp.zn. 5 ECdo 199/2014).

Vzhľadom na povinnosť, vyplývajúcu pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p, skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska § 239 O.s.p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie oprávnení účastníka konania procesnej povahy, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom považuje medziiným postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie) hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001).

Dovolací súd, posudzujúc uvedený postup exekučného súdu z hľadiska, či ním nedošlo k odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), poukazuje na to, že Exekučný poriadok vychádza zo zásady, že exekúciu vykonáva ten súdny exekútor, ktorého označí (v zmysle vyberie) oprávnený (viď § 29 ods. 1 Exekučného poriadku). Exekučný poriadok teda už pri začatí exekúciepredpokladá aktívnu účasť oprávneného na exekučnom konaní. Avšak nielen začatie exekučného konania, ale aj samotný jeho priebeh predpokladá procesnú aktivitu oprávneného (viď napríklad ustanovenia § 31 ods. 1, § 36 ods. 1, § 40 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to, že sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., dovolací súd odmietol procesné neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V konaní o dovolaní oprávnenej vzniklo procesné úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.