Najvyšší súd Slovenskej republiky
7 ECdo 17/2014
7 CoE 9/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej F., so sídlom v B., proti povinnému J., bytom V., zastúpený
opatrovníčkou D., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Veľký Krtíš, o vymoženie 454,09
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš, pod sp. zn. 5 Er 1050/2006,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 3. mája 2013 sp. zn. 2 CoE 86/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš 5. mája 2006
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –
Notárskej zápisnice uloženej v zbierke listín pod číslom N., ktorú vyhotovil notár JUDr. O.,
so sídlom V. dňa 18. decembra 2005. Okresný súd Veľký Krtíš poverením zo 17. mája 2006
č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného
titulu.
7 CoE 9/2014
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo 4. júna 2012, č.k. 5 Er 1050/2006-17 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica na podklade ktorej sa exekúcia
vykonáva, nie je spôsobilým a vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že uznanie dlhu
a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice osoba vykonávajúca ich na základe plnej moci
v mene povinného urobila v rozpore s jeho záujmami, preto odporovali zákonu a sú absolútne
neplatné. Splnomocnenie udelené povinným je v rozpore s § 31 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného. Súčasťou notárskej
zápisnice bolo aj vyhlásenie osoby konajúcej na základe plnej moci v mene povinného o tom,
že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorý si určila osoba konajúca na základe plnej moci v mene
povinného sám, na čo neexistoval žiaden právny titul. Splnomocnenec povinného, advokát
Mgr. T., v predmetnom exekučnom konaní ako advokát zastupuje oprávnenú. Keďže
exekučný súd dospel k záveru, že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo
nezodpovedá zákonným požiadavkám, bolo potrebné exekúciu zastaviť. Poukázal na
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13 CoE 79/2008-64 z 3. októbra 2008
a sp. zn. 12 CoE 47/2009, 12 CoE 48/2009, 15 CoE 25/2009, 16 CoE 17/2006,
17 CoE 62/2006.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 3. mája 2013, sp. zn. 2 CoE 86/2013
návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil. Dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad
na prerušenie konania podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného
poriadku a nie je potrebné sa obrátiť s navrhovanými predbežnými otázkami oprávnenej
na Súdny dvor EÚ, preto návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Poukázal
na to, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou stanovenou osobitným
zákonom. Stotožnil sa s rozhodnutím a odôvodnením exekučného súdu pokiaľ ide o zastavenie exekúcie. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku
je exekučný súd povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady
pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, ako
aj bez tohto návrhu. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe
ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým 7 CoE 9/2014
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Poukázal na rozpor
záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom. Pri uzatváraní Zmluvy o úvere dlžník nemal
možnosť voľby výberu zástupcu. Zmluva o úvere bola vypracovaná ako formulárová zmluva
a už vopred obsahovala predtlačené meno splnomocnenca – advokáta Mgr. T.. Zastúpenie na
základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o zastúpení.
Výsledkom tejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi. Z obsahu
splnomocnenia, ktoré je začlenené do textu Zmluvy o úvere vyplýva, že dohoda o zastúpení
medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia nebola. Prejav
vôle je právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku
práv a povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej strane. Z predloženej listiny vyplýva, že dlžník podpísal Zmluvu o úvere a súhlas
s obsahom navrhnutých plnomocenstiev dňa 3. augusta 2005 v neprítomnosti advokáta Mgr.
T.a. Dlžník nedostal návrh dohody o plnomocentve druhej zmluvnej strany – „vybranému“
advokátovi Mgr. T., ako z listiny ani nevyplýva, že advokát takýto návrh dohody o zastúpení
prijal. Exekučný súd bol oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom
štádiu exekučného konania. Konštatoval, že notárska zápisnica je procesno-právny inštitút
uznaná ako exekučný titul, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva
o uznaní dlhu, resp. záväzku. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej
podstatnou náležitosťou, ktorý prejav vôle dlžníka (povinného) robí z notárskej zápisnice
právny titul spôsobilý na exekúciu. S poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto napadnuté uznesenie podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Proti výroku o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenia konania podala oprávnená
odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.),
keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho
právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.
IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Taktiež namietala 7 CoE 9/2014
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Navrhla napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd
konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo
a ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Svoju argumentáciu
v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla,
že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, keď nesprávne
interpretoval a aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z.,
ustanovenie § 53 ods. 1 OZ, ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa a ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Namietala, že súdy nevytýčili vo veci
pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 9. augusta 2012 povinné urobiť. Exekučný súd argumentačne vychádza pri posudzovaní
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu – notárskej zápisnice z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, avšak zároveň postupuje nezákonne a porušuje právo EÚ. Exekučný súd
nepostupoval v danom prípade v súlade s vnútroštátnymi pravidlami procesu a uplatnil
nedostupne právne a skutkové prvky a konal bez ohľadu na skutočnosť, že vo veci vznikol spor o uplatniteľnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky a neinformoval o jeho podstate
účastníkov konania, neumožnil stranám vyjadriť sa k podstate námietky o neuplatniteľnosti
neprijateľnej zmluvnej podmienky, nevykonal vypočutie strán, nevykonal individuálne
posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorú hodlal neuplatňovať, odôvodnil svoje rozhodnutie len všeobecnými princípmi, neprejednal vec za účasti strán a nevykonal
dokazovanie, čo viedlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Dovolateľka
poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z. z 23. septembra 2008, ktorým sa menil a dopĺňal zákon 7 CoE 9/2014
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov sa zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
v kontexte notárskych zápisníc ako exekučných titulov doplnením o nové ustanovenie § 41
ods. 3. Podľa prechodných ustanovení zákona č. 384/2008 Z. z. k úpravám účinným
od 15. októbra 2008 (§ 240a) sa notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 tento
zákon nevzťahuje. Ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou zmluvnou
podmienkou ani na základe ustanovenia § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia
§ 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo smernice Rady
93/13/EH. Udelením plnomocentva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie
uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Takéto ustanovenie
zmluvy teda môže v teste neprijateľnosti podmienok obstáť ako ustanovenie, ktoré
nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa
dovolateľky sa súdy vo svojich rozhodnutiach s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadali
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a ich nezdôvodnili.
Dovolateľka mala za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad „či za neprijateľnú
zmluvnú podmienku je možné považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu “ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Žiadal tiež, aby dovolací súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia
§ 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 3. mája 2013 sp. zn. 2 CoE 86/2013.
Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia
ktorých môže o konať o odvolaní oprávnenej.
7 CoE 9/2014
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako
aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník
žiada) nemožno mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla
uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.
Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu 7 CoE 9/2014
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9
ods. 2 O. s. p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie
konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť
predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje na vnútroštátne
súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie, sťažnosť
alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom prípade
má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu
dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.
7 CoE 9/2014
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O. s. p. pre
konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,
pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší,
ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,
že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka
nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva 7 CoE 9/2014
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko notárska zápisnica nezodpovedala
požiadavkám ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, rovnako plnomocenstvo,
ktoré bolo povinnou udelené splnomocnencovi je v rozpore s ustanovením § 31 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O. s. p. Zo strany
súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu 7 CoE 9/2014
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
7 CoE 9/2014
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O. s. p.).
Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten
dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237
písm. a/ O. s. p. nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať.
Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. (v danej veci nešlo o exekučný titul na základe
rozhodcovského rozsudku) postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona 7 CoE 9/2014
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O. s. p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe
vykonateľného exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O. s. p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O. s. p.).
Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O. s. p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade Notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N., ktorú
vyhotovil notár JUDr. O. so sídlom V. dňa 18. decembra 2005 požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Veľký Krtíš následne poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie zo 17. mája 2005, č. X.*).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 7 CoE 9/2014
ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,
či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,
5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,
IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky,
z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.,
odporuje v podstate uvedenému konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej
správny, nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)
štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu
zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený
exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov
došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p.
7 CoE 9/2014
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
Oprávnená v dovolaní namietala, že súdy nevytýčil vo veci ústne pojednávania, hoci
podľa zákona bolo povinný tak učiniť.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru)
dôjsť tým, že účastník exekučného konania nebol informovaný o právnych stanoviskách a právnych záveroch súdu, čím nemal možnosť sa k ním vyjadriť.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul 7 CoE 9/2014
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto
záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po
predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku
zápisnicu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či notárska zápisnica
bola uzavretá v súlade s § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Skúmaním platnosti notárskej zápisnice súdy v exekučnom konaní len realizovali
svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
7 CoE 9/2014
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali, že notárska
zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo nespĺňala materiálne a formálne predpoklady
pre vedenie exekúcie. Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo
k zjavnému porušeniu zákona, lebo za povinného osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Oprávnená predformulovala vo formulárovej
zmluve splnomocnenca (Mgr. T.), teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); treba pod
ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. 7 CoE 9/2014
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému
vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala
(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová