Najvyšší súd
7 ECdo 161/2013
Slovenskej republiky 7 CoE 33/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s.r.o., G., proti povinnej Z. H.
bývajúcej v H., pre vymoženie 1 181,32 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 23 Er 584/2009, o návrhu oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania a jej dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14.
februára 2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 14. februára 2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. februára 2013,
sp. zn. 13 CoE 10/2013, v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „exekučný
súd“) dňa 24. júla 2009 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného
titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom
S., a.s., so sídlom v B., IČO: X.) z 12. mája 2009 sp. zn. SR 13464/08. Exekučný súd dňa 30. 7 CoE 33/2013
júla 2009 vydal pod č. 5611 029733* poverenie súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd Zvolen potom uznesením z 26. apríla 2012, č. k. 23 Er 584/2009-28
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, oprávnenej uložil nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovská doložka, z ktorej
rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc rozhodnúť spor medzi oprávnenou
a povinnou, predstavuje absolútne neplatnú neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku právne posúdil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vopred naformulovanú oprávnenou v rámci
spotrebiteľského vzťahu, ktorá je v neprospech spotrebiteľa – povinnej, pričom zohľadnil
povahu právneho vzťahu daného zmluvou o úvere, postavenie zmluvných strán a okolnosti,
ktoré sprevádzali uzavretie tejto zmluvy. Rozhodcovskému rozsudku, ktorý mal byť nútene
vykonaný vytkol aj to, že priznal oprávnenej nárok na zmluvne dojednaný úrok z omeškania
vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne a túto výšku úroku súd posúdil ako
dojednanú v rozpore s dobrými mravmi a neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský súd tiež neskúmal ani skutočnosť, že zmluva o úvere neobsahuje ročnú
percentuálnu mieru nákladov (RPMN), ktorá je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náležitostí uzavretej zmluvy o úvere a nedostatok tejto povinnej
obsahovej náležitosti má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Z týchto dôvodov exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
zastavil.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie a zároveň navrhla prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 14. februára
2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013 zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania a napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil. K otázkam, ktoré mal podľa názoru odvolateľky
posúdiť Súdny dvor Európskej únie, odvolací súd uviedol, že ich považuje za zjavne
neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pretože ich prejudiciálne
zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie, preto návrh na prerušenie konania 7 CoE 33/2013
zamietol. Ďalej uviedol, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a
povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí
absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe
takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko
rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu
jednostranne určeným rozhodcom, ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej
zmluvy svojím spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch.
Exekučný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu napadnuté uznesenie podľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. februára 2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013, v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť
pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné. Žiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Banskej Bystrici z 14. februára 2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013, v jeho
potvrdzujúcej časti, podala oprávnená aj dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež
odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila 7 CoE 33/2013
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57
ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom
dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na
nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré
upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si
len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto
/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je
nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ 7 CoE 33/2013
jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku
a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom
prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd jej
svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď
v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podala oprávnená proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. februára 2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013,
proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom
odvolaní konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemožno mať
pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla uvedené uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
7 CoE 33/2013
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým boli zamietnuté návrhy oprávnenej na prerušenie
konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 7 CoE 33/2013
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. februára 2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013 zastavil
bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. februára 2013, sp. zn.
13 CoE 10/2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním)
napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania.
V súvislosti s posúdením návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej dovolaní
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p. pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ
nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,
že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia
Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,
že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť
na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom
a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C–283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 7 CoE 33/2013
Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný
obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva
Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná
alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne
uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,
pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa z 26. 4. 2012, č. k.
23 Er 584/2009 podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP zastavená. Zo strany súdov nižších stupňov išlo
teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych
predpisov. Otázky položené oprávnenou sú v tomto prípade irelevantné.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
3. Dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 14. februára 2013, sp. zn. 13 CoE 10/2013, v jeho potvrdzujúcej časti,
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci 7 CoE 33/2013
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala
nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,
resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel 7 CoE 33/2013
k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých
bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s.r.o., so
sídlom v B., proti povinnej Z. H. bývajúcej v H., pre vymoženie 1 181,32 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 23 Er 584/2009, na základe rozhodcovského
rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S., a.s., so
sídlom v B., z 12. 5. 2009, sp. zn. SR 13464/08 nepredchádzalo žiadne iné konanie
na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná
vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia 7 CoE 33/2013
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv 7 CoE 33/2013
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj
s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná 7 CoE 33/2013
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol 7 CoE 33/2013
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov jej odňali možnosť konať
pred súdom tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli
povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom
č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 26. apríla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust.
§ 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. 7 CoE 33/2013
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané
na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo
ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie 7 CoE 33/2013
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky jej náhradu trov týchto konaní nepriznal, lebo nepodala návrh
na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. januára 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková