Najvyšší súd
7 ECdo 16/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 8/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnému: J., bytom Ž., zastúpený opatrovníčkou O., súdnou tajomníčkou Okresného súdu
Zvolen, o vymoženie 465,28 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš
pod sp.zn. 5 Er 235/2007, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 26. apríla 2013 sp.zn. 12 CoE 55/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
26. apríla 2013 sp.zn. 12 CoE 55/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš dňa 19.2.2007
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a.s.,
so sídlom v B., IČO: X., zo dňa 7.11.2006, sp.zn. SR 5141/06. Okresný súd Veľký Krtíš 7 CoE 8/2014
poverením zo dňa 18.4.2007, č. 5610005366 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením z 28.11.2012, č.k. 5 Er 235/2007-61 podľa § 57 ods. 1
písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva,
že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 31.5.2006 zmluvu o úvere
vo formulárovej podobe, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy
o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 (Rozhodcovská
doložka), upravujú rozhodcovskú doložku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky,
ustanovenie tejto vety sa nepovažuje v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd
dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná z dôvodu, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol
podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere uzavretej 31.5.2006 z dôvodu, že rozhodcovská
doložka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká
je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju
právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej
rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt,
ktorý nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Keďže exekučný súd
skonštatoval, že v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, exekúciu
zastavil a v zmysle výkladu smernice v rozsudku Oceáno Grupo Editorial bol toho názoru,
že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy.
7 CoE 8/2014
Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tiež navrhol konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa
26. apríla 2013 sp.zn. 12 CoE 55/2013 návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa
26.7.2012 zamietol, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1, ods. 2
O.s.p.). Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prijal
záver, že v tomto konaní nebola preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym
dvorom Európskej únie, lebo nie je pre daný prípad relevantná; nič by sa nezmenilo
na podstatnom dôvode, pre ktorý súd exekúciu zastavil. V súvislosti s návrhom oprávneného
na prerušenie konania uviedol, že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku
234 Zmluvy o založení ES požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne
na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny
dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva, že otázka dotýkajúca
sa platnosti, či aplikácie únijného práva v konkrétnom konaní je sporná. Právo podať návrh
na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd a tento súd má aj výlučné právo disponovať
návrhom. Preto odvolací súd v danej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p., lebo prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných
otázkach výkladu komunitárneho práva nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie
súdu a to z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie
danej exekučnej veci nepovažuje za spornú. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
so skutkovým aj právnym zdôvodnením napadnutého rozhodnutia, okresný súd vec správne
právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní zo záveru, že daný zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne tento súd
vychádzajúc z príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v nadväznosti na ustanovenia Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie náležité zdôvodnil.
Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľa o nemožnosti preskúmania rozhodcovského
rozsudku vyslovil názor, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje
splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie, ale aj počas celého exekučného konania, oprávnený a zároveň povinný
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie 7 CoE 8/2014
sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie
vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne
v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
konkrétne uznesenie sp.zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa
9.2.2012). Poukázal na to, že uvedený postup exekučného súdu v predmetnej veci nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul a teda
či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Odvolací súd tiež poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012, v ktorom
sa Najvyšší súd okrem iného zaoberal aj otázkou, či v exekučnom konaní Zákon
o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu
rozhodnúť spor. Odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie s tým, že pokiaľ bola právomoc
rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné,
že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto správne rozhodol
súd prvého stupňa, ak podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh
oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Tvrdil,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa, podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe 7 CoE 8/2014
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní. Namietal, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení
§ 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), súd mu svojim postupom
odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie,
hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinul. K uvedeným
dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva
na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré
upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ
si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto
/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa,
ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné
aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávneného nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica nepovažuje riešenie
sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané
a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou, poukázal na znenie
smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,
českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej 7 CoE 8/2014
verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text úniového prepisu je potrebné
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách, vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného prepisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Uviedol, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Tvrdil, že súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi konania) možnosť konať
pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Oprávnený dôvody dovolania bližšie špecifikoval právnou argumentáciou – porušenie
práva EÚ a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho
dvora EÚ z 21.2.2003 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória
Csipai. Oprávnený poukázal na to, že dovolanie podal aj z dôvodu § 237 písm. f/ O.s.p.
pre odňatie možnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumožnil účastníkom
exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť
predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť
súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami,
ktoré neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného
opravného prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní namietal odňatie možnosti
konať pred súdom. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský
súd podporil správnu a ústavnú udržateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia
založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 140/2010 a v súvislosti s tým uviedol, že výklad práva EÚ obsiahnutý
v rozsudku Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať
prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky
kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 7 CoE 8/2014
Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov, ako vyplýva
z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, že v danom prípade nastalo činnosťou súdov
oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne, oprávnený tvrdí, že súdy
nezohľadnili pri aplikácii 93/13/ES povinnosť súdu upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako
dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku alebo reakcii povinnej. Podľa
názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali obrátiť na Súdny dvor Európske
únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka,
podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ
v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového
súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu
z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia
byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania
terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu
je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.
Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení
dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ žiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené na nesprávnom právnom základe
a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 26. apríla 2013, sp.zn. 12 CoE 55/2013 a aj proti tomu výroku rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie konania zamietol, skúmal
najskôr, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní
konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
7 CoE 8/2014
Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemožno mať
pochybnosti o tom že procesný úkon oprávneného zo dňa 13.8.2013, ktorým napadol
uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9
ods. 2 O.s.p.).
7 CoE 8/2014
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie
konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto
nie je daná
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. apríla 2013, zastavil podľa § 243c O.s.p.
v spojení s § 104 ods. 1 O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. apríla 2013 v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas
oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), potom, čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.,
skúmal, či je dôvodný návrh na prerušenie do volacieho konania.
V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243 O.s.p. pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ
nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,
ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európsky spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,
že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia
Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, 7 CoE 8/2014
že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť
na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom
a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C-283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka
nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo
že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 28.11.2013 podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a tiež § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho
konania. Preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.
Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. apríla 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
7 CoE 8/2014
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,
že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O.s.p.
netvrdil a ich existenciu ani nezistil dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovené
nie je prípustné.
V súvislosti s namietanou vadou konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. treba uviesť,
že právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku,
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namieta, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou 7 CoE 8/2014
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmavanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverejnenej právomoci
ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existenciu (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý premet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: P., s.r.o., so
sídlom v B., proti povinnému: J., bytom Ž., o vymoženie 465,28 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 5 Er 235/2007, na základe rozhodcovského
i rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S., a.s., so
sídlom v B., zo dňa 7.11.2006, sp.zn. SR 5141/06 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde 7 CoE 8/2014
a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, dovolateľom vytýkaná vada
podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p., lebo v predmetnej
veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž v danej veci
začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného
poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza v súvislosti
s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ konkrétne namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
7 CoE 8/2014
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie
z 10. októbra 2012, sp.zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp.zn. 5 Cdo 230/2011.
7 CoE 8/2014
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná,
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, i, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. januára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných 7 CoE 8/2014
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného
v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Rovnako námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne
poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 8. augusta 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil
o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/
a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.
Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať
podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením podľa
§ 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku.
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p.,
ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol 7 CoE 8/2014
splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.),
pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd
nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom
prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje
za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané
na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní,
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli
najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného
dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
odmietol dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 7 CoE 8/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom
konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 25. marca 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková