7 ECdo 159/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky     7 CoE 31/2013  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., za

ktorú koná doc. JUDr. B. F., PhD., advokát, proti povinnému M. P., bývajúcemu v J.,

pre vymoženie 199,16 € s príslušenstvom, vedenej   na Okresnom súde Stará

Ľubovňa pod sp. zn. 5 Er 175/2006, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn.   6 CoE 216/2012, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012,

sp. zn.   6 CoE 216/2012, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania  

z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn.  

6 CoE 216/2012, v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Stará Ľubovňa 4. mája 2006 poveril súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 24. decembra 2005 notárom  

JUDr. O. Ď. pod sp. zn. N 6888/2005, Nz 68003/2005, NCRLs 67176/2005.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 11. júna 2012, č. k. 5 Er 175/2006-15

zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu

zastavil [podľa § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov   7 CoE 31/2013

(ďalej len „Exekučný poriadok“)]; zároveň rozhodol o trovách exekúcie a trovách konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie

nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej

obsiahnutý právny úkon je v rozpore so zákonom a teda absolútne neplatný (§ 39, § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka). Pri spísaní tejto zápisnice a pri prejavoch vôle v nej urobených

zastupoval totiž povinného advokát Mgr. T. K., záujmy ktorého boli v rozpore   so

záujmami povinného, preto nebol oprávnený konať za neho ako jeho zástupca. Jeho

splnomocnenie bolo obsiahnuté v zmluve o úvere, pričom celý text splnomocnenia vrátane

osoby splnomocnenca je v štandardnej formulárovej zmluve o úvere predtlačený, povinný ho

samostatne nepodpisoval, preto nie je zjavné, akú vôľu mienil povinný prejaviť. Došlo

k zjavnému porušeniu zákona, nakoľko nešlo o slobodný výber zástupcu zo strany povinnej.

Nakoľko súd je povinný počas celého konania skúmať, či sú splnené podmienky

vykonateľnosti (formálne a materiálne) notárskej zápisnice, exekúciu na jej základe vyhlásil

za neprípustnú a konanie zastavil.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadla oprávnená odvolaním a zároveň navrhla konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením z 28. septembra 2013, sp. zn.   6 CoE 216/2012 návrh na prerušenie konania zamietol; napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219

ods. 1 O.s.p.) a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení

uviedol, že exekučný súd je v priebehu exekučného konania povinný skúmať či notárska

zápisnica, ktorú oprávnená predložila ako exekučný titul, spĺňa mimo formálnych podmienok

vykonateľnosti aj podmienky materiálnej vykonateľnosti (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 63/2009, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. II.ÚS 499/2010 a II. ÚS 498/2010). Súd prvého stupňa po tomto preskúmaní

dospel k správnemu zisteniu, že Mgr. T. K. nebol oprávnený zastupovať povinnú, lebo

dohoda o zastúpení, ktorú s povinnou uzavrel, je z dôvodov uvedených už súdom prvého

stupňa neplatná (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri spisovaní notárskej zápisnice preto

došlo k zjavnému porušeniu zákona. Aspekt zjavnosti vyplýva už zo samotnej skutočnosti, že

oprávnená predformulovala Mgr. T. K. v zmluve o úvere. Povinná bola pri týchto právnych

úkonoch zbavená možnosti konať na základe svojej slobodnej vôle. Z neplatného

plnomocenstva teda nevyplynuli žiadne právne účinky a notárska zápisnica teda nemohla byť   7 CoE 31/2013

exekučným titulom. Z týchto dôvodov odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Návrh oprávnenej, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p., odvolací súd zamietol s odôvodnením, že v predmetnej veci nešlo o prípad aplikácie či

interpretácie práva Európskej únie. Súd aplikoval výlučne vnútroštátne právo – ustanovenia

Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn.  

6 CoE 216/2012 podala oprávnená odvolanie (č. l. 44 spisu), ktoré odôvodnila tým, že

v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej

názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 205   ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1  

písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné. Žiadala preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn.  

6 CoE 216/2012 podala oprávnená aj dovolanie (č. l. 49 spisu), doplnené o právnu

argumentáciu podaním zo 16.7.2013 v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec

zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo

nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul

„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už

právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna

a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p. v spojení s § 27 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou nekomunikovali o jej

právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia

pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola

„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,

súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“,   súdy

nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4.

sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie,   7 CoE 31/2013

5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992

Z. z. o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby

dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby

dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby

Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je

možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky s jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.  

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podala oprávnená proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn. 6 CoE 216/2012 skúmal,  

či sú splnené procesné predpoklady, za splnia ktorých môže o podanom odvolaní konať.

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci

vyplývajúca zo zákona.  

V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemožno mať pochybnosti

o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla uznesenie Krajského súdu v Prešove  

z 28. septembra 2012, sp. zn. 6 CoE 216/2012, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.

Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

  7 CoE 31/2013

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom  

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky  

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9   ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým boli zamietnuté návrhy oprávnenej na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.  

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu   7 CoE 31/2013

Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn. 6 CoE 216/2012 zastavil bez toho,  

aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn.  

6 CoE 216/2012 podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný  

jej návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.

Podľa § 243c O.s.p., pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej

(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor

Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:  

a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán

usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť  

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní  

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym

orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie

koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená

povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný

prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek   7 CoE 31/2013

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C–283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:

„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)  

sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď

skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného

ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28, 29 až 30/62,  

z 27. marca 1963, Zb. 61, 77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva  

je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom

existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.    

V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,

ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, že o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a o jej zastavení bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami

zástupcu (Mgr. T. K.) a zastúpeného (povinného) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a   § 39

Občianskeho zákonníka k neplatnosti dohody o zastúpení a tiež prejavov vôle zachytených

v notárskej zápisnici. Vzhľadom na to nemožno predmetnú notársku zápisnicu považovať za

vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä

v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1   písm. g/

Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda

v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.   7 CoE 31/2013

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.

3. V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Prešove z 28. septembra 2012, sp. zn.   6 CoE 216/2012 smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým   sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.   je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.   7 CoE 31/2013

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

3.1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí  

do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7  

ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť   7 CoE 31/2013

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58  

ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej

právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku

právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),  

na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237   písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

3.2. Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237  

písm. d/ O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159   7 CoE 31/2013

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, požiadal súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36   ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie  

nie je vykonateľný.

Dovolací súd uzatvára, že oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi

nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.

  7 CoE 31/2013

3.3. Oprávnená v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy jej odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať

došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť  

sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul   nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom  

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul  

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo  

nie je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda     7 CoE 31/2013

aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov jej odňali možnosť konať  

pred súdom tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli  

povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom  

č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý

ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd  

nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že

súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju  

zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie

je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia,  

nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 11. júna 2012 a uvedené  

ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom  

prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej  

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden  

z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol  

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého  

stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné

uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul  

nie sú v   rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza  

z   tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto  

štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú  

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,  

vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré

je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie

žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí  

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

  7 CoE 31/2013

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka  

sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd  

na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní  

na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie,  

ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiž

oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.  

V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu  

aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci     7 CoE 31/2013

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď  

z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod  

na zastavenie exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré  

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo  

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď IV. ÚS 20/06 a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,  

že súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41  

ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel

procesnej povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí  

za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný

skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).  

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou

náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností

uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik

exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému

rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka

notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).  

Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek   7 CoE 31/2013

tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.  

Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať

za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa

§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Dovolací súd za konanie in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý

nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy,

dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej

strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany,  

ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu.

Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,

na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,  

I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,  

IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťažnosť oprávnenej bola nimi

odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávnenej a Mgr. T. K.

v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd

v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“

advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať

dlžníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou),  

ako aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41  

ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol

v predtlači úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací

súd súhlasí s názorom, že záujmy zástupcu (Mgr. T. K.) boli v rozpore   so

záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22

ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna   7 CoE 31/2013

neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Na absolútnu

neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť

dodatočným schválením. Keďže dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. T. K. je

v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým

tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému

so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností Mgr. T. K. v notárskej zápisnici

udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Pre prípad, že oprávnená namieta aj to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie  

je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa považovaná  

za tzv. inú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ale sama osebe prípustnosť

dovolania nezakladá, lebo nie je vadou uvedenou v § 237 O.s.p. (k tomu viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 551/2012).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd  

jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej  

pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

3.4. Dovolateľka namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

3.5. V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

  7 CoE 31/2013

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce  

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní

nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší

súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal

návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

  7 CoE 31/2013

V Bratislave 9. januára 2014

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková