7 ECdo 127/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného IN., so sídlom v K., proti povinnému Z., spol. s r.o., so sídlom V., pre vymoženie 663,88 Eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. Er 2398/1999, o dovolaní súdneho exekútora

JUDr. P., so sídlom Exekútorského úradu v R., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach  

z 13. februára 2013 sp. zn. 16 CoE 37/2011 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach   z 13. februára 2013 sp. zn. 16 CoE 37/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací označeným uznesením odmietol odvolanie

súdneho exekútora (ďalej len „exekútor“) proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava  

zo 7. septembra 2010 č. k. Er 2398/1999-24, ktorým po vyhlásení neprípustnosti exekúcie

bola táto zastavená a ktorým priznal súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových

výdavkov za vykonanie exekúcie (trovy exekúcie) vo výške 42,42 € a oprávnenému uložil

povinnosť uhradiť trovy exekúcie priznané súdnemu exekútorovi vo výške 42,42 € do 10 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odmietnutie odvolania odôvodnil tým, že exekútor  

je účastníkom exekučného konania len v prípade, keď súd rozhoduje o trovách exekúcie  

až v konaniach začatých po 1. februári 2002, nakoľko až novelou zák. č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, vykonanou zákonom č. 32/2002 Z.z., bol § 37 ods. 1 Exekučného poriadku

doplnený na konci o vetu: „Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania  

je aj poverený exekútor.“ Keďže touto novelou bol zároveň v prechodných ustanoveniach

doplnený § 235 o odsek 2, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára

2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov, nemal súdny exekútor (vychádzajúc  

z pôvodnej právnej úpravy) postavenie účastníka konania a jeho odvolanie bolo potrebné

odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako podané niekým, kto naň nebol oprávnený.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie súdny exekútor. Navrhol, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Namietal, že odmietnutím odvolania mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) z dôvodu, že Exekučný poriadok v znení novely č. 348/2011 Z.z. neobsahuje

žiadne prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2012 a na vec je preto nutné

aplikovať nové ustanovenie, účinné v čase, v ktorom o trovách rozhoduje súd. Poukázal  

na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných prípadoch sp. zn.   2 Cdo 96/2012, 2 Cdo 205/2011, 6 Cdo 121/2012 a 7 Cdo 125/2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na jeho podanie, preskúmal napadnuté

uznesenie a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 O.s.p. a § 239 O.s.p.  

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné (a súčasne dôvodné)

predovšetkým vtedy, ak je konanie, ktoré mu predchádzalo, postihnuté vadami taxatívne

uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť jeho rozhodnutia. K týmto vadám

prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom –

z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených

v ustanovení § 237 O.s.p. dovolateľ tvrdil, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/, a podľa

dovolacieho súdu tak robí dôvodne.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale v niektorých prípadoch aj samotným rozhodnutím. Takýmto

rozhodnutím odnímajúcim účastníkovi právo konať pred súdom (právo, aby na základe jeho

odvolania bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa podrobené prieskumu súdom odvolacím)  

je aj uznesenie o odmietnutí odvolania z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou,  

ak záver odvolacieho súdu o tejto otázke nie je správny.

V prejednávanej veci odvolací súd nepovažoval súdneho exekútora za osobu oprávnenú

podať odvolanie z dôvodu, že exekučné konanie sa začalo ešte pred 1. februárom 2002, kedy

Exekučný poriadok nepriznával súdnemu exekútorovi postavenie účastníka exekučného

konania. Dňom 1. február 2002 nadobudla síce účinnosť novela Exekučného poriadku, ktorá

pri rozhodovaní o trovách konania priznala postavenie účastníka aj súdnemu exekútorovi,

v zmysle prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. februára 2002 sa ale exekučné

konanie, ktoré sa začalo pred týmto dňom, malo dokončiť podľa dovtedajších predpisov.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj keď v zmysle prechodných

a záverečných ustanovení Exekučného poriadku k úpravám účinným od 1. februára 2002  

(§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku) nebolo možné v danej veci aplikovať § 37 ods. 1 v znení

od 1. februára 2002, odvolací súd mal súdneho exekútora považovať za účastníka pre určitý

úsek konania bez ohľadu na to, že toto jeho postavenie nebolo pôvodne v zákone výslovne

určené. Účastníkom pre určitý úsek konania je osoba (fyzická alebo právnická osoba,

prípadne aj štát), o ktorej procesných právach a povinnostiach sa má v konaní rozhodovať

(Mazák, J. a kolektív.: Základy občianskeho procesného práva, Bratislava, Iura Edition, 2007,

s. 97). Postavenie inej osoby ako účastníka konania pre určitú časť (exekučného) konania  

je potrebné vyvodiť z konkrétnej procesnej situácie.

V predmetnej veci rozhodovanie o trovách exekúcie v súvislosti s jej zastavením  

sa priamo dotýkalo práva súdneho exekútora na náhradu týchto trov. Aj podľa právnej úpravy platnej pred 1. februárom 2002 bol preto súdny exekútor účastníkom exekučného konania

v časti, v ktorej sa rozhodovalo o trovách exekúcie, a to i bez výslovného určenia tohto jeho

postavenia v zákone. Ním podané odvolanie smerujúce proti výroku o trovách exekúcie preto

nebolo možné odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou (porovnaj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2011, 6 Cdo 59/2012, 6 Cdo 147/2012).

Názor odvolacieho súdu, ktorý absolútne nepripúšťa možnosť účastníctva v exekučnom

konaní iných subjektov, než tých, ktorí boli výslovne uvedení v ustanovení § 37  

ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002, nie je preto správny ani ústavne

konformný (súladný) najmä so zreteľom na znenie čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.  

Je totiž nezdôvodniteľné (neakceptovateľné), aby sa niekomu (komukoľvek) odobrala

možnosť priamo presadzovať svoje práva, ak o nich bolo rozhodnuté. Vyjadrená je tým

i materiálna ochrana práva na súdnu ochranu ako základného ľudského práva v právnom štáte.

Skutočnosť, že zákon výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená,  

že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo

rozhodovania týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo

medzinárodnej zmluve (porovnaj napr. I. ÚS 219/2007). Z judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky tiež vyplýva, že právo súdneho exekútora na náhradu trov exekučného

konania možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46  

ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 200/2007, II. ÚS 272/2008, III. ÚS 52/2009).

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je zo zákona nielen

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto

vadou postihnutom, ale zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní

nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d  

ods. l O.s.p.).

Toto uznesenie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júna 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová