Najvyšší súd Slovenskej republiky

7 ECdo 11/2014

 

  7 CoE 6/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému V., bytom

Š., o vymoženie 300,74 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica, pod sp.

zn. 13 Er 913/2007, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30.

apríla 2013 sp. zn. 6 CoE 45/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2013 sp. zn.

6 CoE 45/2013 z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2013 sp. zn.  

6 CoE 45/2013 o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov na základe rozhodcovského rozsudku  

z 10. augusta 2007 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S.

Okresný súd Senica uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

7 CoE 6/2014

Okresný súd Senica uznesením z 31. mája 2012 č.k. 13 Er 913/2007-59 exekúciu

zastavil. Vychádzal z toho, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba

považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto

aplikovať právnu úpravu obsiahnutú vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka, ktorá bola

súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, je neplatná, lebo nebola  

so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka neumožňovala voľbu

spotrebiteľa medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. Rozhodcovskú doložku   si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť

všetkým zmluvným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konania. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov

exekučný súd exekúciu zastavil (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 30. apríla 2013 sp. zn.  

6 CoE 45/2013 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora

EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok

v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru

o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné

dôsledky, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola

v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú)

podmienku. Zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky

podľa ktorej prípadné spory prejedná rozhodcovský súd núti spotrebiteľa podrobiť   sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred všeobecným

súdom, čím spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd

prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti a musí zabezpečiť,  

aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávnenej 7 CoE 6/2014

s povinným, preto označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.

Proti výroku o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenia konania podala oprávnená

odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.),

keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho

právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.  

IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Taktiež namietala

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Navrhla napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací

súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie  

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že súdy rozhodli

nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), lebo nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou normatívnych ustanovení sa postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, konali vo veci, v ktorej  

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu  

už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej odňali

možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konali bez

pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola

rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie, v konaní sa dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne 7 CoE 6/2014

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), lebo   nesprávne zistili skutkový stav  

a nevykonali dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení

veci (§ 241 ods. 2 O. s. p.). V dovolaní tiež poukázala na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011. Z odôvodnenia tohto uznesenia

vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti dovolacích dôvodov uplatnených

v dovolaní. Z týchto dôvodov žiadala zrušiť obe rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa. Zároveň žiadala prerušiť dovolacie konanie (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) a žiadala, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia (§ 243 O. s. p.).

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243

O. s. p.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či sú dané procesné predpoklady,

za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 30. apríla 2013 sp. zn. 6 CoE 45/2013.

Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Podľa § 9 ods. 2 O. s. p. krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa v sporoch  

o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila,

medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom

zabezpečení, v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia  

a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní

nemocenského poistenia, v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich

diplomatické imunity a výsady, 1) ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky.

7 CoE 6/2014

Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,  

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale sa jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.  

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným 7 CoE 6/2014

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá

O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu  

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť

predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje na vnútroštátne

súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie, sťažnosť

alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich

s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom prípade  

má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu

dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania  

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O. s. p. pre

konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,

pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie  

na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší,  

ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,   7 CoE 6/2014

že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,  

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka  

nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.    

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko notárska zápisnica nezodpovedala

požiadavkám ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, rovnako plnomocenstvo,

ktoré bolo povinnou udelené splnomocnencovi je v rozpore s ustanovením § 31 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O. s. p. Zo strany 7 CoE 6/2014

súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

IV. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľkou napadnuté uznesenie  

ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239  

ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O. s. p.).

Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten

dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

7 CoE 6/2014

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7  

ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237  

písm. a/ O. s. p. nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať.  

Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45  

ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona  

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237  

písm. d/ O. s. p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe

vykonateľného exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia  

na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O. s. p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O. s. p.).

7 CoE 6/2014

Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku (§ 167 ods. 2 O. s. p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku z 10. augusta 2007 sp. zn. S. vydaného

Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. požiadal súd o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Okresný súd Senica následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie (viď poverenie zo 4. septembra 2009 č. X.*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36  

ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie  

nie je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu   7 CoE 6/2014

(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,  

5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,  

IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.,

odporuje v podstate uvedenému konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej

správny, nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)

štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu

zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený

exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.  

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov

došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p..

V predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41  

ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

7 CoE 6/2014

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto

práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia  

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,  

II. ÚS 251/03).

Oprávnená v dovolaní namietala, že súdy nevytýčil vo veci ústne pojednávania, hoci

podľa zákona bol povinný tak učiniť.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl.   6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť

tým, že účastník exekučného konania nebol informovaný o právnych stanoviskách a právnych

záveroch súdu, čím nemal možnosť sa k ním vyjadriť.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, 7 CoE 6/2014

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku  

aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto

záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

7 CoE 6/2014

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd  

sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy  

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); treba pod  

ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo  

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

7 CoE 6/2014

Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

K námietke oprávnenej v odvolaní poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 dovolací súd udáva, že v danej

veci bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom zrušené uznesenie súdu prvého

stupňa pre nepreskúmateľnosť. V danom prípade preto boli skúmané odvolacím súdom iba

procesné podmienky možnosti preskúmania napadnutého rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie

preto nebolo a ani nemohlo byť pre procesné pochybenia súdu prvého súdu preskúmavané

z hmotnoprávneho hľadiska. Na toto rozhodnutie preto nemožno prihliadať a dovolací súd

preto ani k nemu nezaujíma stanovisko.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224  

ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému

vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala  

(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal

z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

7 CoE 6/2014

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová