Najvyšší súd 7 ECdo 137/2014 Slovenskej republiky 7 CoE 88/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO : 35807598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému Ľ. B., bytom M. o vymoženie 268,87 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Galanta, pod sp. zn. 16 Er 455/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v
Trnave z 9. septembra 2013 sp. zn. 3 CoE 102/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Galanta 9. novembra 2005
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –
Notárskej zápisnice uloženej v zbierke listín pod číslom N 2676/2005, NZ 26562/2005, ktorú
vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač, so sídlom v Partizánskom dňa 12. júna 2005. Okresný
súd Galanta poverením zo 16. novembra 2005 č. 5202 000807* poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Galanta uznesením zo 11. júna 2012, č. k. 16 Er 455/2005 - 12 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného 7 CoE 88/2014
poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica na podklade ktorej sa exekúcia
vykonáva, nie je spôsobilým a vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že uznanie dlhu
a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice osoba vykonávajúca ich na základe plnej moci
v mene povinného urobila v rozpore s jej záujmami, preto odporovali zákonu a sú absolútne
neplatné. Notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného. Súčasťou notárskej
zápisnice bolo aj vyhlásenie osoby konajúcej na základe plnej moci v mene povinného o tom,
že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorý si určila osoba konajúca na základe plnej moci v mene
povinného sama, na čo neexistoval žiaden právny titul. Keďže exekučný súd dospel k záveru,
že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo nezodpovedá zákonným
požiadavkám, bolo potrebné exekúciu zastaviť.
Krajský súd v Trnave uznesením z 9. septembra 2012, sp. zn. 3 CoE 102/2013 návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil. Dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad
na prerušenie konania podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného
poriadku a nie je potrebné sa obrátiť s navrhovanými predbežnými otázkami oprávnenej na
Súdny dvor EÚ, preto návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Poukázal na to, že
exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou stanovenou osobitným
zákonom. Stotožnil sa s rozhodnutím a odôvodnením exekučného súdu pokiaľ
ide o zastavenie exekúcie. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku
je exekučný súd povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady
pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, ako
aj bez tohto návrhu. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie
aj adekvátne procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe
ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Poukázal na rozpor
záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom. Pri uzatváraní Zmluvy o úvere dlžník nemal
možnosť voľby výberu zástupcu. Zmluva o úvere bola vypracovaná ako formulárová zmluva
a už vopred obsahovala predtlačené meno splnomocnenca – advokáta Mgr. Tomáša Kušnír.
Poukázal tiež na to, že ak exekučným titulom je notárska zápisnica, nejde o judikované právo
a preto ju možno podrobiť materiálnemu prieskumu. S poukazom na vyššie uvedené dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto napadnuté uznesenie
podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
7 CoE 88/2014
Proti výroku o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenia konania podala oprávnená
odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), keď
súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho
právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.
IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Taktiež namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Navrhla napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací
súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/ O.s.p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo a ustanovením
§ 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej
uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu v dovolaní
podrobne a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd
založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, keď nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., ustanovenie § 53
ods. 1 OZ, ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
a ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Namietala, že súdy nevytýčili vo veci
pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 9. augusta 2012 povinné urobiť. Exekučný súd argumentačne vychádza pri posudzovaní 7 CoE 88/2014
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu – notárskej zápisnice z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, avšak zároveň postupuje nezákonne a porušuje právo EÚ. Exekučný súd
nepostupoval v danom prípade v súlade s vnútroštátnymi pravidlami procesu a uplatnil
nedostupne právne a skutkové prvky a konal bez ohľadu na skutočnosť, že vo veci vznikol
spor o uplatniteľnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky a neinformoval o jeho podstate
účastníkov konania, neumožnil stranám vyjadriť sa k podstate námietky o neuplatniteľnosti
neprijateľnej zmluvnej podmienky, nevykonal vypočutie strán, nevykonal individuálne
posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorú hodlal neuplatňovať, odôvodnil svoje
rozhodnutie len všeobecnými princípmi, neprejednal vec za účasti strán a nevykonal
dokazovanie, čo viedlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Dovolateľka
poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z. z 23. septembra 2008, ktorým sa menil a dopĺňal zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov sa zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
v kontexte notárskych zápisníc ako exekučných titulov doplnením o nové ustanovenie § 41
ods. 3. Podľa prechodných ustanovení zákona č. 384/2008 Z. z. k úpravám účinným
od 15. októbra 2008 (§ 240a) sa notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 tento
zákon nevzťahuje. Ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výška
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou
ani na základe ustanovenia § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EH.
Udelením plnomocentva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj
dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Takéto ustanovenie zmluvy teda
môže v teste neprijateľnosti podmienok obstáť ako ustanovenie, ktoré nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa dovolateľky sa súdy
vo svojich rozhodnutiach s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadali s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a ich nezdôvodnili. Dovolateľka mala
za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad „či za neprijateľnú zmluvnú podmienku
je možné považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek
odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu “ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Žiadal tiež, aby
dovolací súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia § 243 O.s.p. a rozhodol o odložení 7 CoE 88/2014
vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2013 sp. zn.
3 CoE 102/2013.
Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnenia
ktorých môže o konať o odvolaní oprávnenej.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako
aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník
žiada) nemožno mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla
uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom a
príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
7 CoE 88/2014
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2
O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie
konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť 7 CoE 88/2014
predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje na vnútroštátne
súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie, sťažnosť
alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich
s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom prípade
má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu
dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej
dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však
pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie
preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz 7 CoE 88/2014
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko notárska zápisnica nezodpovedala
požiadavkám ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, rovnako
plnomocenstvo, ktoré bolo povinným udelené splnomocnencovi je v rozpore s ustanovením
§ 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad
najmä v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p.
Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
7 CoE 88/2014
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. 7 CoE 88/2014
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O.s.p.).
Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten
dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. (v danej veci nešlo o exekučný titul na základe rozhodcovského rozsudku)
postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného
je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona
o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto 7 CoE 88/2014
okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.).
Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade Notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 1991/2004,
NZ 64658/2004, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač so sídlom v Partizánskom dňa
12. júna 2005 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Galanta
následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie zo 16. novembra
2005, č. 5202 000807*).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal 7 CoE 88/2014
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára
2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna
2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných obdobných
právnych veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,
5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,
IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého
v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., odporuje
v podstate uvedenému konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,
nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách
exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví
súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul
exekučným titulom nemôže byť.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov
došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
7 CoE 88/2014
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Oprávnená v dovolaní namietala, že súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci
podľa zákona bolo povinný tak učiniť.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru)
dôjsť tým, že účastník exekučného konania nebol informovaný o právnych stanoviskách
a právnych záveroch súdu, čím nemal možnosť sa k ním vyjadriť.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne 7 CoE 88/2014
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru
aj v neskorších štádiách exekučného konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku
zápisnicu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či notárska zápisnica
bola uzavretá v súlade s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.
Skúmaním platnosti notárskej zápisnice súdy v exekučnom konaní len realizovali
svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali že notárska
zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo nespĺňala materiálne a formálne predpoklady
pre vedenie exekúcie. Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo 7 CoE 88/2014
k zjavnému porušeniu zákona, lebo za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Oprávnená predformulovala vo formulárovej
zmluve splnomocnenca (Mgr. Tomáš Kušnír), teda nešlo o výber zástupcu zo strany
povinného. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu
ochrany práv spotrebiteľa.
Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod ním
rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
7 CoE 88/2014
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová