Najvyšší súd   7 ECdo 137/2014 Slovenskej republiky   7 CoE 88/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO : 35807598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému Ľ. B., bytom M. o vymoženie 268,87 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Galanta, pod sp. zn. 16 Er 455/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v

Trnave z 9. septembra 2013 sp. zn. 3 CoE 102/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Galanta 9. novembra 2005

požiadal o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –

Notárskej zápisnice uloženej v zbierke listín pod číslom N 2676/2005, NZ 26562/2005, ktorú

vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač, so sídlom v Partizánskom dňa 12. júna 2005. Okresný

súd Galanta poverením zo 16. novembra 2005 č. 5202 000807* poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Galanta uznesením zo 11. júna 2012, č. k. 16 Er 455/2005 - 12 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného 7 CoE 88/2014

poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica na podklade ktorej sa exekúcia

vykonáva, nie je spôsobilým a vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že uznanie dlhu

a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice osoba vykonávajúca ich na základe plnej moci

v mene povinného urobila v rozpore s jej záujmami, preto odporovali zákonu a sú absolútne

neplatné. Notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného. Súčasťou notárskej

zápisnice bolo aj vyhlásenie osoby konajúcej na základe plnej moci v mene povinného o tom,

že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorý si určila osoba konajúca na základe plnej moci v mene

povinného sama, na čo neexistoval žiaden právny titul. Keďže exekučný súd dospel k záveru,

že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo nezodpovedá zákonným

požiadavkám, bolo potrebné exekúciu zastaviť.

Krajský súd v Trnave uznesením z 9. septembra 2012, sp. zn. 3 CoE 102/2013 návrh

oprávnenej na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil. Dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad  

na prerušenie konania podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   a Exekučného

poriadku a nie je potrebné sa obrátiť s navrhovanými predbežnými otázkami oprávnenej na

Súdny dvor EÚ, preto návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Poukázal na to, že

exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou stanovenou osobitným

zákonom. Stotožnil sa s rozhodnutím a odôvodnením exekučného súdu pokiaľ  

ide o zastavenie exekúcie. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku

je exekučný súd povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady

pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, ako

aj bez tohto návrhu. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie

aj adekvátne procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe

ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým

exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Poukázal na rozpor

záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom. Pri uzatváraní Zmluvy o úvere dlžník nemal

možnosť voľby výberu zástupcu. Zmluva o úvere bola vypracovaná ako formulárová zmluva

a už vopred obsahovala predtlačené meno splnomocnenca – advokáta Mgr. Tomáša Kušnír.

Poukázal tiež na to, že ak exekučným titulom je notárska zápisnica, nejde o judikované právo

a preto ju možno podrobiť materiálnemu prieskumu. S poukazom na vyššie uvedené dospel

k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto napadnuté uznesenie

podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

7 CoE 88/2014

Proti výroku o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenia konania podala oprávnená

odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), keď

súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho

právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.  

IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza   z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Taktiež namietala

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Navrhla napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací

súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na

základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241

ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/ O.s.p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo a ustanovením  

§ 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej

uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju   argumentáciu v   dovolaní

podrobne a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, keď nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., ustanovenie § 53

ods. 1 OZ, ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa

a ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.   Namietala, že súdy nevytýčili vo veci

pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom  

od 9. augusta 2012 povinné urobiť. Exekučný súd argumentačne vychádza pri posudzovaní 7 CoE 88/2014

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu – notárskej zápisnice z rozhodnutí   Súdneho

dvora EÚ, avšak zároveň postupuje nezákonne a porušuje právo EÚ. Exekučný súd

nepostupoval v danom prípade v súlade s vnútroštátnymi pravidlami procesu a uplatnil

nedostupne právne a skutkové prvky a konal bez ohľadu na skutočnosť, že vo veci vznikol

spor o uplatniteľnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky a neinformoval o jeho podstate

účastníkov konania, neumožnil stranám vyjadriť sa k podstate námietky o neuplatniteľnosti

neprijateľnej zmluvnej podmienky, nevykonal vypočutie strán, nevykonal individuálne

posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorú hodlal neuplatňovať, odôvodnil svoje

rozhodnutie len všeobecnými princípmi, neprejednal vec za účasti strán a nevykonal

dokazovanie, čo viedlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Dovolateľka

poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z. z 23. septembra 2008, ktorým sa menil a dopĺňal zákon

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov sa zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

v kontexte notárskych zápisníc ako exekučných titulov doplnením o nové ustanovenie § 41

ods. 3. Podľa prechodných ustanovení zákona č. 384/2008 Z. z. k úpravám účinným  

od 15. októbra 2008 (§ 240a) sa notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 tento

zákon nevzťahuje. Ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výška

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou

ani na základe ustanovenia § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2

zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EH.

Udelením plnomocentva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj

dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Takéto ustanovenie zmluvy teda

môže v teste neprijateľnosti podmienok obstáť ako ustanovenie, ktoré nespôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa dovolateľky sa súdy  

vo svojich rozhodnutiach s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadali s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a ich nezdôvodnili. Dovolateľka mala  

za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad „či za neprijateľnú zmluvnú podmienku

je možné považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek

odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu “ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Žiadal tiež, aby

dovolací súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia § 243 O.s.p. a rozhodol o odložení 7 CoE 88/2014

vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2013 sp. zn.  

3 CoE 102/2013.

Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnenia

ktorých môže o konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.  

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako

aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník

žiada) nemožno mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla

uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.

Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom a

príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

7 CoE 88/2014

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky  

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2

O.s.p.).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.  

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade  

s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu  

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť 7 CoE 88/2014

predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje na vnútroštátne

súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie, sťažnosť

alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich

s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom prípade  

má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu

dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej

dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.  

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však  

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz 7 CoE 88/2014

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,  

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie  

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.    

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko notárska zápisnica nezodpovedala

požiadavkám ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, rovnako

plnomocenstvo, ktoré bolo povinným udelené splnomocnencovi je v rozpore s ustanovením  

§ 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad

najmä v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p.  

Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3   O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

7 CoE 88/2014

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že  

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,  

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. 7 CoE 88/2014

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237   O.s.p. ale nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.).

Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten

dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. (v danej veci nešlo o exekučný titul na základe rozhodcovského rozsudku)

postavili   do   pozície   orgánu   vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,

metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného

je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona

o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto 7 CoE 88/2014

okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo   veci, ktorá patrí do ich

právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.).

Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade Notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 1991/2004,

NZ 64658/2004, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač so sídlom v Partizánskom dňa

12. júna 2005 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Galanta

následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie zo 16. novembra

2005, č. 5202 000807*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal 7 CoE 88/2014

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára

2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna

2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie  

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných obdobných

právnych veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania

skúmať,   či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,  

5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,  

IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., odporuje

v podstate uvedenému konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôže byť.  

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov

došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.

7 CoE 88/2014

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len   v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)

a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania  

(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Oprávnená v dovolaní namietala, že súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci

podľa zákona bolo povinný tak učiniť.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 6

ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru)

dôjsť tým, že účastník exekučného konania nebol informovaný o právnych stanoviskách

a právnych záveroch súdu, čím nemal možnosť sa k ním vyjadriť.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne 7 CoE 88/2014

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len  

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez   nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru  

aj v neskorších štádiách exekučného konania.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku

zápisnicu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či notárska zápisnica

bola uzavretá v súlade s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Skúmaním   platnosti   notárskej zápisnice   súdy v exekučnom konaní len realizovali

svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali že notárska

zápisnica nemôže byť exekučným titulom, lebo nespĺňala materiálne a formálne predpoklady

pre vedenie exekúcie. Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo 7 CoE 88/2014

k zjavnému porušeniu zákona, lebo za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy  

sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Oprávnená predformulovala vo formulárovej

zmluve splnomocnenca (Mgr. Tomáš Kušnír), teda nešlo o výber zástupcu zo strany

povinného. Takýmto postupom exekučný   súd   napĺňa   príkaz   vyplývajúci   z   princípu

ochrany práv spotrebiteľa.  

Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod ním

rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci  

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

7 CoE 88/2014

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že

nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová