Najvyšší súd 7 ECdo 78/2014 Slovenskej republiky
7 CoE 44/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧsslingova č. 4, IČO: 36 864 421,
proti povinnej M. K., bytom H.,
o vymoženie 1866,83 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 5 Er 840/2007 o odvolaní a
dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 13. júna 2013,
sp. zn. 17 CoE 108/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 13. júna 2013,
sp. zn. 17 CoE 108/2013 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Bardejov dňa 19.11.2007
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, zo dňa 7 ECdo 78/2014
22.6.2007, sp. zn. SR 3810/07. Okresný súd Bardejov poverením zo dňa 26.11.2007,
č. 5701032483 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením zo dňa 20.11.2012, č. k. 5 Er 840/2007-18 exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva,
že oprávnený ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa 30.1.2007 zmluvu o úvere
č. 8054086 vo formulárovej podobe, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom
na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku
17(Rozhodcovská doložka) upravujú rozhodcovskú doložku, v súvislosti s ktorou sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu. Súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná z dôvodu, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Dospel
k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere
uzavretej dňa 30.1.2007 z dôvodu, že rozhodcovská doložka zakladá značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Rozhodcovský súd rozhodoval o pohľadávke oprávneného voči povinnej zo zmluvy o úvere
a dňa 30.1.2007 vydal rozsudok dňa 22.6.2007, sp. zn. SR 3810/07 a to napriek tomu,
že rozhodcovská doložka je neplatná, keďže ide o neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol
teda vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy a teda celý
exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom. Ide teda o nulitný právny akt, ktorý nie
je možné vykonať. Nie je teda naplnená podmienka vykonateľnosti exekučného titulu, 7 ECdo 78/2014
na ktorý nedostatok súd prihliada z úradnej moci. Keďže exekučný súd skonštatoval,
že v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, exekúciu zastavil podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním zo dňa 14.12.2012 a žiadal
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a tiež navrhol konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pretože existuje zákonný
dôvod na prerušenie konania.
Krajský súd Prešov ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa 13.6.2013,
sp. zn. 17 CoE 108/2013 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil (§219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.). Uznesením odvolací súd tiež rozhodol,
že návrh Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov na prerušenie konania
zamieta.
Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prijal
záver, že neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané
v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Vo veci samej sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého uznesenia a konštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade
ktorých prvostupňový súd rozhodol (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Aj podľa názoru odvolacieho súdu
bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú
(neplatnú) podmienku. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie
rozhodcovského súdu prejednať spor oprávneného s povinnou, preto označený rozhodcovský
rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd zdôraznil, že prihliadať na splnenie
podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania a to aj z úradnej moci.
V prípade, ak súdu bola predložená v priebehu exekúcie zmluva o úvere a z tej zistil, že nárok
je vymáhaný v rozpore so zákonom, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení
s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený
exekúciu zastaviť aj bez návrhu.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh
oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, 7 ECdo 78/2014
že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Tvrdil,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné, pre nedostatok dôvodov. Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa, podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní. Dôvodil tým, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli
povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). V dovolaní uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva
na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré
upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa č1. 46
ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva
v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ
si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto
/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo 7 ECdo 78/2014
požadovať, aby porozumel jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa,
ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné
aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávneného nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica nepovažuje riešenie
sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané
a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Poukázal na znenie
smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,
českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej
verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text úniového predpisuje potrebné
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Uviedol, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Tvrdil, že súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi konania) možnosť konať
pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Oprávnený dôvody dovolania bližšie špecifikoval právnou argumentáciou - porušenie
práva EÚ a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho
dvora EÚ z 21.2.2013, sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória
Csipai. Oprávnený poukázal na to, že dovolanie podal aj z dôvodu § 237 písm. f/ O.s.p.
pre odňatie možnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumožnil účastníkom
exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť 7 ECdo 78/2014
predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami, ktoré
neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného opravného
prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní namietal odňatie možnosti konať
pred súdom. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský
súd podporil právnu a ústavnú udržateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia založená
na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom
Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II.
ÚS 140/2010 a v súvislosti s tým uviedol, že výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku
Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti
s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať
prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky
kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47
Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov, ako vyplýva
z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, že v danom prípade nastalo činnosťou súdov
oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne, oprávnený tvrdí, že súdy
nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu upozorniť účastníkov
exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej,
rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku alebo reakcii
povinnej. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,
či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom,
ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky
by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.
Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení
dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania 7 ECdo 78/2014
a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ žiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené na nesprávnom právnom základe
a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Povinná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený proti
uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 13.6.2013, sp. zn. 17 CoE 108/2013, proti tomu
výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie konania
zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom
odvolaní konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemožno
mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávneného zo dňa 20.8.2013, ktorým napadol
uvedené uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody 7 ECdo 78/2014
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2
O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie
konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného
preto nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu Prešov zo dňa 13.6.2013, zastavil podľa § 243c O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1
O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 13.6.2013, sp. zn.
17 CoE 108/2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený zastúpený v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 7 ECdo 78/2014
O.s.p.), potom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním)
napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný návrh
na prerušenie dovolacieho konania.
V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p. pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ
nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,
ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,
že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia
Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,
že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť
na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom
a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EU (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný
obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva
Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nieje relevantná
alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne
uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva 7 ECdo 78/2014
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 20.11.2012, č. k. 5 Er 840/2007-18 podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku v súlade s § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu Prešov zo dňa 13.6.2013, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
7 ECdo 78/2014
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O.s.p.
netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
V súvislosti s namietanou vadou konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. treba uviesť,
že právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) 7 ECdo 78/2014
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých
bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej: M. K., bytom H. o vymoženie
1866,83 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 5 Er
840/2007, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom
(zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave, Karloveské
rameno 8, zo dňa 22.6.2007, sp. zn. SR 3810/07 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a
vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľom vytýkaná vada
podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
v súvislosti s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
7 ECdo 78/2014
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, 7 ECdo 78/2014
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného
poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie
z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná,
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu 7 ECdo 78/2014
ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného
v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože 7 ECdo 78/2014
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Rovnako nie je dôvodná námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili
vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, a to zákonom
č. 230/2012 Z. z. účinným od 08. augusta 2012, ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd
prvého stupňa exekúciu zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.
Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nebol povinný postupovať podľa
uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku uznesením zo dňa 13.júna 2013 a uvedené zákonné ustanovenie,
na ktoré poukazuje dovolateľ bolo účinné do 31. decembra 2012. Odvolací súd v danom
prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávneného rozhodol
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu
odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie
pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody,
pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo
pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť,
že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie
exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 7 ECdo 78/2014
O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinnej.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli
najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného
dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
odmietol dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej 7 ECdo 78/2014
právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal,
lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 22. júla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová