Najvyšší súd 7 ECdo 261/2014 Slovenskej republiky
7 CoE 164/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnej J. H., bytom S., o vymoženie 547,04
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12 Er 658/2005, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z20. februára
2014, sp. zn. 9 CoE 253/2013, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár žiadosťou doručenou Okresnému súdu Galanta
(ďalej len „exekučný súd“) 9. novembra 2005 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], na základe
exekučného titulu notárskej zápisnice spísanej 25. júna 2005 pod číslom N 2948/2005,
NZ 29159/2005, notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Exekučný súd poverením zo 16. novembra 2005 č. 5202 000670* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na
základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Galanta uznesením zo 16. júla 2012, č. k. 12 Er 658/2005 - 23, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení uviedol, že exekučný titul – notárska
zápisnica z 25. júna 2005, má nedostatky, lebo nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúcie kladú a tiež v nedostatkoch týkajúcich
sa plnomocenstva povinnej obsiahnutého priamo v zmluve o úvere uzatvorenej medzi
oprávnenou a povinnou (ďalej len „zmluva“). Podľa názoru súdu v danom prípade existuje
reálny rozpor v záujmoch povinnej a jej zástupcu. Plnomocenstvo udelené povinnou je v rozpore s § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa
§ 232 Obchodného zákonníka spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej 7 ECdo 261/2014
zápisnice sú neplatné. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný
právny úkon a notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktoré by
bolo možné exekúciu viesť. Preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Toto uznesenie napadla oprávnená odvolaním a zároveň žiadala o prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. / O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Odvolanie podal aj súdny
exekútor v časti priznania odmeny.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 20. februára 2014, sp. zn.
9 CoE 253/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením, ktoré sčasti doplnil. Poukázal
pritom na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten,
koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, pričom právne úkony osôb, ktoré
nespĺňajú túto náležitosť, sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné
bez ohľadu na to, či o tom účastníci týchto úkonov vedeli. Zároveň dodal, že preskúmavacia
činnosť exekučného súdu zameraná na naplnenie formálnych a materiálnych predpokladov exekučného titulu sa realizuje v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, nielen
v súvislosti s vydaním poverenia, keďže Exekučný poriadok je treba vykladať v súlade
s celkovým účelom právneho predpisu. K zamietnutiu návrhu oprávnenej na prerušenie
konania súd uviedol, že nedospel k záveru, že by v prejednávanej veci existovala potreba
obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na súdny dvor, keďže výklad a aplikácia úniového práva je zrejmá.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; pričom súd ju zároveň nesprávne poučil
o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení,
podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;
uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť
napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec 7 ECdo 261/2014
zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), namietala, že ten kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.) pre prípad, že
vo veci vystupoval vedľajší účastník, v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č. k. I. ÚS 120/2012-
12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého
stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného
uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení
oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky
uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých
ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že
exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože
je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd
by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým
bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3
s prechodným ustanovením § 240a, podľa ktorého na notárske zápisnice vyhotovené
pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej
zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani
ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba
neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva
či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú
výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí
uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ 7 ECdo 261/2014
Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne
posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska
ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný
právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých
podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor
Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ s poukazom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, č. k. IV. ÚS 95/2012-80. Uviedla, že
Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Súdny exekútor ani povinná sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob 7 ECdo 261/2014
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
7 ECdo 261/2014
K návrhu oprávnenej, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikovala, treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ
na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne
v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého
bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je možné
za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiaden dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave z 20. februára 2014, sp. zn. 9 CoE 253/2013, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie 7 ECdo 261/2014
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej
preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne namietaných
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu.
Ide súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.
Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným
titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďže súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
7 ECdo 261/2014
Námietka oprávnenej, že vo veci vystupoval vedľajší účastník na strane povinnej
(§ 237 písm. b/ O.s.p.) právne neobstojí, pretože jej tvrdenie nie je pravdivé. Dovolací súd
konštatuje, že v danom prípade vedľajší účastník na strane povinnej nevystupoval, a preto jej námietka v tomto smere je právne irelevantná.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j.
ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania;
je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený
inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov nie je rozhodujúce, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka
tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej J. H., bytom v Seredi, D. Štúra č. 760/15, o vymoženie 547,04 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice číslo N
2948/2005, NZ 29159/2005, vyhotovenej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom 25. júna 2005,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťažila.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych
a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že nebolo vytýčené ústne pojednávanie hoci to bolo povinnosťou súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu 7 ECdo 261/2014
jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd prvého
stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a v dôsledku toho jej bolo znemožnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako
exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska
jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne
vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá počas
celého exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci
za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje
na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd
pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
a rovnako do neho nemožno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení 7 ECdo 261/2014
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález
sp. zn. III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
Predmetné ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (9. septembra 2011) účinné
ešte nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej
nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá súčasne aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
7 ECdo 261/2014
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo
na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktoá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová