Najvyšší súd
7 CoE 123/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Pohotovosti, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej A. M., bývajúcej v B., pre vymoženie 1 051,58 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 3943/2007, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 450/2012, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 450/2012 z a s t a v u j e.
Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) dňa 16. augusta 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761) z 26. apríla 2007, sp. zn. SR 2397/07. Exekučný súd dňa 27. augusta 2007 vydal pod č. 5611 016600* poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením z 22. decembra 2011, č. k. 11 Er 3943/2007-27 exekúciu zastavil. Rozhodol tak podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 písm. b/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. po zistení, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 12. septembra 2006 zmluvu o úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 531,10 €, pričom dlžníčka sa zaviazala túto sumu zaplatiť zvýšenú o 512,51 € ako odplatu za poskytnutie úveru t. j. vo výške 96,50 % z poskytnutej sumy úveru. Preto dospel k záveru, že oprávnenej bolo rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou.
Proti uzneseniu exekučného súdu oprávnená podala odvolanie, ktoré bolo exekučnému súdu doručené 21. decembra 2012.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 30. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 450/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a návrh oprávnenej na prerušenie exekučného konania zamietol. V plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi exekučného súdu (§ 219 O.s.p.). Poukázal na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou, čo je zrejmé z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a z obsahu zmluvy. Uvedenému nebráni ani skutočnosť, že predmetná zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Preto na daný právny vzťah bolo treba aplikovať právo týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia exekučného súdu vo vzťahu k priznaniu odplaty za poskytnutie úveru a úroku z omeškania. Jeho argumentáciu pri zastavení exekúcie § 45 ods. 1 písm. b/ zákona o rozhodcovskom konaní považoval však za nesprávnu a zrejme nadbytočnú, pretože v zmysle tohto ustanovenia zastavenie exekúcie prichádza do úvahy vtedy, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ zákona o rozhodcovskom konaní. V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) s požiadavkou, aby súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný, lebo nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva; právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (čl. 73) v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V súvislosti s týmto odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania, možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli, i keď jej vzniklo právo na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. februára 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková