Najvyšší súd     7 ECdo 313/2013

7 CoE 119/2013

Slovenskej republiky  

  U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Pohotovosti, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v dovolacom konaní zastúpenej

advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,

v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti

povinnej L. V., bývajúcej   v Š.,   pre   vymoženie 306,71 €   s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.   26 Er 2557/2006 o dovolaní a odvolaní

oprávnenej proti uzneseniam Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2013, sp. zn. 11 CoE

104/2012 (čl. 64 a 67), takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 28. februára 2013, sp. zn. 11 CoE 104/2012-67 z a s t a v u j e.

  Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. februára  

2013, sp. zn. 11 CoE 104/2012–64 o d m i e t a.

  Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

  O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „exekučný

súd“) dňa 15. augusta 2006 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

[§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu 7 ECdo 313/2013

(zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské

rameno 8, IČO: 35 922 761) z   13. marca 2006, sp. zn. SR 0447/06. Exekučný súd dňa

23. augusta 2006 vydal pod č. 5707   024300* poverenie súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením z 18. mája 2012, č. k. 26 Er 2557/2006-36 exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi

trovy konania vo výške 14,11 € do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.   Rozhodol tak

podľa § 36 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. d/, 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1  

Exekučného poriadku. Poukázal na znenie § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 až 3 zákona o rozhodcovskom konaní majúc za to, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní,

ktoré nemalo prebehnúť, pretože rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nebola platne uzavretá (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Po preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok totiž dospel

k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba preto aplikovať tak

špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj   „Smernica“). Uviedol, že rozhodcovská doložka

v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia  

do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere.

Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná zjavne nespĺňa podmienku uvedenú

v písm. q/ Prílohy   smernice   v tom význame, že   rozhodcovské konanie   nebolo dojednané

ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Je zrejmé, že veriteľ   koncipovaním

rozhodcovskej doložky sledoval to, aby   v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy

riešené   na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie nákladov

a reálneho sťaženia   uplatnenia   práv spotrebiteľa. Tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi

zmluvnými stranami v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici. Spotrebiteľ sa podpisom

zmluvy, obsahom ktorej je táto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v demokratickom zriadení   a v podmienkach právneho štátu   neprijateľným

javom.   Vzhľadom na to, že   medzi účastníkmi nebola   platne uzatvorená rozhodcovská

doložka (neboli dodržané   podmienky v zmysle ustanovenia § 4   zákona o rozhodcovskom

konaní), nebola daná právomoc rozhodcovského súdu v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. na konanie 7 ECdo 313/2013

o nárokoch oprávnenej   vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. O trovách   konania

rozhodol podľa § 196, 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.  

Proti uzneseniu exekučného súdu oprávnená podala odvolanie, ktoré bolo exekučnému

súdu doručené 14. júna 2012 a podaním zo 14. augusta 2012 navrhla, aby súd prerušil konanie

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnila svoju právnu

argumentáciu.

Krajský súd v Prešove uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 11 CoE 104/2012-64

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 11 CoE 104/2012–67 návrh oprávnenej na prerušenie exekučného

konania zamietol. Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že dojednanie

rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom bezpochyby viedli

k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá   ochrana. Rozhodcovská doložka nie je v zmluve

dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z jej zaradenia do Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej   zmluvy o úvere, pričom   takto dohodnutá

rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná, doslovnému   zneniu ustanovenia § 53 ods. 4

písm. r/ Občianskeho zákonníka neodporuje. Ale dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej

doložky je, že oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené ustanovenie obchádza.

Z toho vyplýva, že   podpisom tejto   zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal   práva na účinnú

procesnú obranu   či už z nevedomosti   alebo nemožnosti   ovplyvniť obsah zmluvy, čo je

v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Preto takto dojednaná

rozhodcovská doložka je neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Mal za to, že súd

prvého stupňa nerozhodoval nad   rámec   zverenej právomoci, svojim postupom neodňal

oprávnenej možnosť   konať pred súdom, dostatočne zistil   skutkový stav a vychádzal  

zo správneho právneho posúdenia v časti preskúmania zákonnosti exekučného titulu.  

  Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

podala oprávnená dovolanie (čl. 70) doplnené o právnu argumentáciu   podaním zo 16. júla

2013, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 9. augusta 2013. Navrhla, s poukazom na citovanú   interpretáciu práva EÚ,   aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie; uplatnil si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť 7 ECdo 313/2013

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila

tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad

rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo

(§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

(§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na

nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady   93/13/EHS a

vnútroštátne   právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej

významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia 7 ECdo 313/2013

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery   oboch   súdov   sú   ich   nepreukázanou   domnienkou.   Ďalej dovolateľka poukázala

na znenie smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,

anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie

slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je

potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný

úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú

podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať,

spolu s inými ustanoveniami, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako

účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní

nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu

svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé,

akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa

netreba zaoberať.

Proti tomu uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým zamietol návrh oprávnenej  

na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ   podala oprávnená odvolanie (čl. 88). Navrhla, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej

svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne

poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné 7 ECdo 313/2013

právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

§ 243 O.s.p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., že takýto návrh nie

je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny

dvor v   ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na   prerušenie   konania   a   postúpenie   návrhu   súdnemu   dvoru   na   vydanie   rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie 7 ECdo 313/2013

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady

konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore

so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je

prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho 7 ECdo 313/2013

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak

by   v   konaní,   v   ktorom   bolo   vydané,   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád   taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má

za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

7 ECdo 313/2013

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá

patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona   (napr. z ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

7 ECdo 313/2013

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej  

pre vymoženie 306,71 € s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom

v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761) z 13. marca 2006, sp. zn.

SR 0447/06, vedenému na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 26 Er 2557/2006

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či

exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v   danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

7 ECdo 313/2013

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len  

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných   slobôd   malo   (podľa   jej   názoru)   dôjsť   tým,   že   súd   prvého   stupňa

exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené

podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný

súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

7 ECdo 313/2013

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj

s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.   6 Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany   práv spotrebiteľa.  

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz 7 ECdo 313/2013

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje aj  

v   odvolacom   konaní   (§   211   O.s.p.).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

7 ECdo 313/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a k/. Dovolateľka namietala, že súd prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil, preto

mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa síce v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 18. mája 2012.

Napokon odvolací súd, ktorý uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil

(28. februára 2013 po účinnosti uvedeného ustanovenia)   postupoval v súlade s ust. § 214  

ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci

nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.

a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/

O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.

Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako

dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už

pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na

posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho 7 ECdo 313/2013

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy

nevznikli.

7 ECdo 313/2013

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti   rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel

k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť.

I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).  

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy   ktorej vyplýva, ktorý súd   je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov

ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,

že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho

konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

7 ECdo 313/2013

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého

stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto

potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).

Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo v tomto konaní jej   žiadne trovy nevznikli, i keď jej vzniklo právo na ich

náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. 7 ECdo 313/2013

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2014

  JUDr. Oľga Trnková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková