Najvyšší súd  

7 Co 2/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,   s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,   IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., proti povinnému J. K., bývajúcemu v R., o vymoženie   765,45 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Er 616/2007, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. septembra 2012 sp. zn. 2 CoE 262/2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolacie konanie   z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v   Banskej Bystrici uznesením z   28. septembra 2012 sp. zn.   2 CoE 262/2012   1/ zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania v odvolacom konaní, ktorým sa podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie domáhala predloženia ňou navrhnutých predbežných otázok týkajúcich sa výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev   a 2/ potvrdil uznesenie Okresného súdu Lučenec z 22. februára 2012, č. k. 14 Er 616/2007-17, ktorým bola exekúcia vedená súdnym exekútorom JUDr. R. K. vyhlásená   za neprípustnú a zastavená [§ 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní]. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na margo zamietnutia návrhu   na prerušenie konania poukázal na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku,   a k   otázkam, ktoré mal podľa názoru odvolateľky posúdiť Súdny dvor Európskej únie, odvolací súd uviedol, že ich v   danom prípade považoval za neopodstatnené a irelevantné vzhľadom na to, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vznikajú zo spotrebiteľských vzťahov v   rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Navyše, aj v prípade, ak by súd považoval oprávnenou položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku, a tými sú prípady, kedy existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná (doktrína acté clairé). Na tomto základe odvolací súd uzavrel, že v danom prípade nie je daný žiadny predpoklad na prerušenie konania.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým boli zamietnuté návrhy na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (viď výrok 1/ uznesenia odvolacieho súdu) podala oprávnená odvolanie (viď čl. 66 – 69 spisu). V ňom uviedla, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), rozhodnutie v   napadnutej časti vychádza z   nesprávneho právneho posúdenia veci   (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a   odvolateľka toto pre nedostatok dôvodov považuje   za nepreskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Navrhla rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podala oprávnená, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, iba za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať   za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma   ex offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k   záveru, že v konaní ide o   taký ich nedostatok, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O.s.p.). Medzi tieto procesné podmienky nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a   vymedzenia toho, čo účastník žiada) nebolo možné mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. septembra 2012 sp. zn. 2 CoE 262/2012, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.

Podľa § 201 (veta prvá) O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom   a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o   tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z   28. septembra 2012 sp. zn. 2 CoE 262/2012 zastavil   bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa odvolacie konanie muselo zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady (§ 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. marca 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová