7 Cdo 96/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   právnej veci žalobkyne M. B., pôvodne podnikajúcej pod obchodným menom Mgr. M. B., s miestom podnikania v R., IČO: X.,

zastúpenej JUDr. J. J., advokátom so sídlom v B., proti žalovanej V., a.s., so sídlom v B.,

IČO: X., o 34 807,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.

zn.   39 C 248/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave   z 24. októbra 2012, sp. zn. 4 Co 431/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 18. júna 2010, č. k. 39 C 248/2007-162 žalobu

zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa

uplatnila voči žalovanej sankčný nárok (0,1 % denný úrok z omeškania) za oneskorenú

úhradu faktúr, ktorými boli vyúčtované dodávky liekov a zdravotníckych pomôcok

poistencom P.P., ktorá bola zrušená. V konaní bola sporná   vecná (pasívna) legitimácia

žalovanej.   Na P.P. (ďalej len P.) bol   20. apríla 2001 vyhlásený konkurz a po zrušení

konkurzu bola zdravotná poisťovňa 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra.

Súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení   § 28, § 29, § 31, § 33, § 34 zákona  

č. 273/1994 Z. z. účinného ku dňu 17.07.1999, § 34 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona

č. 233/2001 Z. z. a § 74 ods. 2, 3, 6, 7, 8 zákona č. 581/2004 Z. z. a dospel k záveru, že V. sa

nestala zo zákona právnym nástupcom zrušenej P. podľa ustanovenia § 34 ods. 1 písm. c/

zákona č. 273/1994 Z. z. a len za určitých podmienok na ňu mali prejsť záväzky zrušenej

poisťovne. Tento prechod záväzkov bolo možné vykonať iba protokolárne, prevzatím dokladov. Čas prechodu záväzkov v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. mal nastať

až vtedy, keď by ich nebolo možné uspokojiť z majetku rezortnej poisťovne v likvidácii. To

znamená, že prechod týchto záväzkov nastáva až po ukončení likvidácie zrušenej poisťovne

a jej zániku, pretože až ukončením likvidácie možno ustáliť, ktoré záväzky a v akom rozsahu

zostali neuspokojené. Podľa názoru súdu prvého stupňa ide o osobitný prípad univerzálnej

sukcesie, v ktorom pri zrušení právneho subjektu likvidáciou práva a povinnosti prechádzajú

na právneho nástupcu v rozdielnom časovom   odstupe; niektoré dňom   zrušenia (prevzatie

poistencov), iné až do zániku právneho subjektu (záväzky). Z vykonaného dokazovania mal

prvostupňový súd preukázané, že k prechodu záväzkov zo zrušenej Z.P. na V.V., nedošlo do

času jej pretransformovania na akciovú spoločnosť, a neboli preto naplnené zákonom

stanovené predpoklady na prechod záväzkov. Na V.V., a.s. neprešli žalované záväzky

zrušenej zdravotnej P. a táto sa nestala v čase platnosti zákona č. 273/1994 Z. z. jej právnym

nástupcom. Súd preto žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1

O.s.p.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. októbra 2012,  

sp. zn. 4 Co 431/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a   2 O.s.p.) a

žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.   Vychádzajúc z ustanovenia § 219  

ods. 1, 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa

(s jeho skutkovými a   právnymi závermi, ktoré považoval za správne).   Zopakoval, že

v konaní bola sporná pasívna legitimácia žalovanej – teda, či vzniknutý   záväzok (výška

ktorého nebola sporná) prešiel z družstevnej Z.P. na V.V., ako   verejnoprávnu inštitúciu.

Podľa názoru odvolacieho súdu   na žalovanú   nemohli prejsť záväzky zo

zrušenej Z.P. z dôvodu, že neboli naplnené zákonom stanovené predpoklady na prechod

záväzkov. Podľa § 34 ods. 1 písm. c/ zákona č. 273/1994 Z. z., účinného od 1. júla 2001,

Rezortná poisťovňa sa zrušuje rozhodnutím o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej

poisťovne. Išlo o zrušenie poisťovne bez právneho nástupcu, teda o univerzálnu sukcesiu, a na V.V., verejnoprávnu inštitúciu, mali zo zákona prejsť za splnenia určitých podmienok,

záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne. Čas prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej

poisťovne v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. mal nastať až vtedy, ak ich nie je

možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. To bolo možné iba vtedy, ak by prebehla

likvidácia majetku poisťovne. Až ukončením likvidácie by bolo možné ustáliť, ktoré záväzky

a pohľadávky a v akom rozsahu zostali neuspokojené. Ako už uviedol súd prvého stupňa, ide

o osobitný prípad univerzálnej sukcesie, v ktorom pri zrušení právneho subjektu likvidáciou, práva a povinnosti prechádzajú na právneho nástupcu v rozdielnom časovom odstupe;

niektoré dňom zrušenia (prevzatie poistencov), iné až po zániku právneho subjektu (záväzky).

Zostatok neuspokojených záväzkov bolo možné hodnoverne ustáliť len na základe účtovnej

závierky vyhotovenej likvidátorom alebo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok zrušenej

poisťovne, najskôr vydaním rozhodnutia konkurzného súdu o zrušení konkurzu, že majetok

úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Nakoľko bol konkurz na zrušenú Z.P. skončený   až ku dňu   22. februára 2007, k prechodu   záväzkov   na V.V., a.s. nemohlo

dôjsť. Zákon č. 581/2004 Z. z. (ktorým bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z.), prechod

záväzkov neupravuje. Na doplnenie uviedol, že ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., (účinného od 1. januára 2003) bolo doplnené tým, že ak zdroje z vymožených

pohľadávok zrušenej zdravotnej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky, uhrádzajú sa zo

zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných účelovo určených zdrojov

len do výšky istiny. Záväzky zrušenej poisťovne sa uhrádzajú pomerne. Toto ustanovenie

jednoznačne upravovalo, že sa má hradiť iba do výšky istiny a to pomerne. Za správny je

preto potrebné považovať názor súdu prvého stupňa, že k prechodu záväzkov zo zrušenej Z.P.

na V.V., verejnoprávnu inštitúciu nedošlo do času jej pretransformovania   na

akciovú spoločnosť a tieto záväzky nemôže žalovaná už ani v budúcnosti prevziať, preto jej

nesvedčí vecná (pasívna) legitimácia v tomto spore. O trovách odvolacieho konania rozhodol

podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodu, že

odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretože retroaktívne

vyložil na vec aplikované právne normy, čo je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Právna úprava, ktorej sa dovolávajú konajúce súdy alebo žalovaný (zákon č. 581/2004 Z. z.

a ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z.) v čase rozhodnutia o zrušení poisťovne

neexistovala a stala sa súčasťou   právneho poriadku až neskôr. Teória právneho štátu

považuje za jednu zo základných zásad i zákaz spätnej   účinnosti právnych predpisov a zásadu právnej istoty. Spoločným menovateľom oboch zásad je skutočnosť, že právne

predpisy platia svojimi účinkami do budúcna a nemajú spätnú účinnosť. Uvedené garantuje

predvídateľnosť práva, keď konanie súkromnoprávnych subjektov, štátu je predvídateľné a jeho následky sú jasné v okamihu konania. Nie je prípustné, aby konanie orgánov štátnej

správy malo iné účinky v čase prijatia rozhodnutia a iné po uplynutí určitej doby. Zo širšieho

hľadiska uvedenú požiadavku treba chápať tak, že je neprípustné odňať nadobudnuté práva,

resp. ich obmedziť ex tunc, t. j. do minulosti, pred účinnosťou nového zákona   (ÚS SR Pl. 16/95 z 24. mája 1995, I. ÚS 338/06, Stanovisko NS SR č. Snj 84/02). Podstata

nesprávnosti právneho názoru konajúcich súdov spočíva v tom, že súdy následky a účinky

rozhodnutia správneho orgánu neposudzujú len a výlučne podľa zák. č. 273/1994 Zb. v znení

platnom ku dňu právoplatnosti tohto rozhodnutia (k 17. júlu 1999), ale pri právnych úvahách

sa riadia zmenami tohto právneho predpisu (napr. v časti § 34 ods. 6 cit. zákona) dokonca  

v takom rozsahu, že po zrušení zákona č. 273/1994 Zb. a jeho nahradení zák. č. 581/2004  

Z. z. prijali súdy názor, že účinky zák. č. 273/1994 Zb. sa už nevzťahujú na správne

rozhodnutie prijaté počas jeho platnosti a účinnosti, ale že účinky rozhodnutia správneho

orgánu budú posudzované podľa zák. č. 581/2004 Z. z., t. j. podľa zákona, ktorý bol prijatý

cca 5 rokov neskôr. Uvedený právny názor nie je akceptovateľný ani pri zohľadnení

argumentácie súdu, podľa ktorej účinky rozhodnej právnej úpravy zákona č. 273/1994 Z. z.

nenastali do platnosti a účinnosti zákona č. 581/2004 Z. z. a preto sa použije zákon č.

581/2004 Z. z. Jedná sa o názor súdu, ktorý nezohľadňuje skutočnosť, že zákonný následok je

daný okamihom rozhodnutia, tento zákonný následok ostáva zachovaný a vo veci sa čaká  

na naplnenie podmienok tohto zákonného následku. Na uvedenom nič nemení ani neskôr

prijatá právna úprava, keď táto už nemôže zmeniť následok, ktorý nastal. Súdy sa obmedzili

len na konštatáciu správnosti nimi zvolenej argumentácie, avšak tento svoj postoj

nezdôvodnili a najmä nezdôvodnili nesprávnosť právneho názoru žalobkyne. Rozsudky nie sú

presvedčivé a to až do takej miery, že sa jedná o rozsudky arbitrárne. Uvedený stav

znemožňuje žalobkyni reagovať uceleným spôsobom konkrétnou argumentáciou, keď

protiargumenty súdu jej nie sú známe. Následkom takéhoto konania je fakt, že žalobkyňa

nemôže riadnym spôsobom uplatňovať svoje práva, čím jej bola odňatá   možnosť konať  

pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil

rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná nevyužila právo vyjadriť sa k dovolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa ako účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca

podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.

O.s.p.).

Dovolanie má v   systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v   ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v   tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po   právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a   4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.

procesne prípustné.

K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania

v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá

nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)   a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie

odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o   prípady, kedy zákon

prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.)  

a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 až 3

O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i   pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá

oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.   Dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti

právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd

nemôže podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umožnené zaoberať sa tým, či

súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal.

Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je

zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v   konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z   hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo  

a   prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne

právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, a g/

O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a

v jeho arbitrárnosti (ľubovôli), pretože nereaguje na jej právnu argumentáciu a zotrváva  

na argumentácii vlastnej.  

Odňatím možnosti konať pred súdom v   zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania.

Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého

stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo

účastníka na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v   sebe zahŕňajú aj právo na   rovnosť

zbraní, kontradiktórnosť konania a   odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo  

na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a   správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  

a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a   úvahami  

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v   odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež   na   jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na   to, aby premisy zvolené  

v   rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na   základe týchto premís dospel, boli

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a   oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.   IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie

je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní

(§211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a

odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a   prípadne aj

dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania   (IV. ÚS 350/2009).

Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v spojení  

s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá  

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho možno považovať  

za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá

základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobkyňa žalobou

domáha a   z   akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko   žalovanej   k   žalobe, 3/ aké relevantné

dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol

súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil,

9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne

subjektívne práva a   povinnosti vyvodil pre účastníkov konania, 10/ aké právne závery

vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a   povinností účastníkov konania vo vzťahu  

k   žalobe uplatnenému návrhu, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich

obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti),

zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku

odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., pritom na   potvrdenie

vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza rekapitulácia

rozhodných skutkových zistení, ktoré boli nesporné   a podrobné, zrozumiteľné a funkčné

vysvetlenie toho, prečo odvolací súd považoval za správne závery súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, čím dal nepochybnú odpoveď prečo

považoval odvolanie žalobkyne za neopodstatnené a žalobu za nedôvodne podanú.  

V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré spočívali v nepreukázaní vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v tomto spore v dôsledku

tohto, že nebolo preukázané, aby žalovaná pohľadávka prešla zo zrušenej Z.P. na žalovanú.

Odvolací súd vysvetlil predpoklady, ktoré neboli naplnené a označil zákonné ustanovenia,

ktoré ich vyžadovali. Podľa názoru dovolacieho súdu   uvedené odôvodnenie odvolacieho

súdu (na ktoré dovolací v celom rozsahu odkazuje) vylučuje priestor pre prípadnú ľubovôľu

(arbitrárnosť). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty a zákazu

retroaktivity.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných

strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec

prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého stupňa

primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie

odvolacieho súdu v spojení s   potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje

preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v   merite veci rozhodli. Ich

skutkové a   právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené   (či zjavne

neudržateľné alebo arbitrárne) a tak   nezlučiteľné s   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok  

(v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu   vykladať a aplikovať

zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS   252/2004). Dovolateľka v podstate trvá  

na tom, že na vec sa vzťahuje len právna úprava platná v čase zrušenia zdravotnej poisťovne

(k 17. júlu 1999). Opomína pritom, že zdravotná poisťovňa bola zrušená s likvidáciu, počas

ktorej bol na jej majetok vyhlásený konkurz a po jeho zrušení, bola zdravotná   poisťovňa  

8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Do roku 2007 boli zákonmi upravované aj

právne pomery žalovanej (V., a.s.). Súdy systémovo skúmali, či došlo k prevodu alebo

prechodu žalovanej pohľadávky z pohľadu právnych úprav platných v príslušnom období.

Účastníci konania nerozlišujú to, že súd je orgánom aplikujúcim právo, ktorý má právomoc

rozhodovať o tom, aký právny predpis aplikuje a ako ho vyloží; právne posúdenie súdom môže byť iné, než je predstava účastníka konania. Účastník má právo namietať správnosť

právneho posúdenia veci súdom, čo je však nutné odlišovať od prípadov nedostatočného,

neodôvodneného, nepreskúmateľného, formálneho, svojvoľného či arbitrárneho rozhodovania

(rozhodnutia).  

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci

odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v   zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001

uverejnené v   Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky

považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (v   tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný

názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je

procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym

právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho

procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a   sp. zn.  

4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom

posúdení veci (napr. v otázkach právneho nástupníctva zrušenej Z.P., vecnej pasívnej

legitimácie žalovanej a pod.) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z   uvedeného

hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia § 237 O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne   nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná, preto právo na náhradu trov konania

vzniklo žalovanej, keďže neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by

odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s   § 224 ods. 1 O.s.p. a   § 142 ods. 1 O.s.p. a   § 150 O.s.p.). Žalovaná nepodala návrh  

na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto jej ich náhradu dovolací

súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o U. č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. januára 2014

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková