7 Cdo 93/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. B., bývajúceho vo V., zastúpeného P., so sídlom v K., v mene a na účet ktorej koná advokát JUDr. M. P.,

PhD., proti žalovaným 1/ H. F., rod. L., t. č. na neznámom mieste, 2/ F. L., t. č. na neznámom

mieste, 3/ A. L., t. č. na neznámom mieste, 4/ M. L., t. č. na neznámom mieste, 5/ L. L., t. č.

na neznámom mieste, 6/ C. K., rod. L., t. č. na neznámom mieste, 7/ F. L., t. č. na neznámom mieste, 8/ S. L., t. č. na neznámom mieste, zastúpených Slovenským pozemkovým fondom,

so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, zastúpeným JUDr. R. B., PhD., LL.M., advokátkou v P., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. 25   C   227/2009,   o   dovolaní   žalovaných   proti   uzneseniu   Krajského   súdu  

v Prešove z 9. februára 2012 sp. zn. 6 Co 189/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 9. februára

2012 sp. zn. 6 Co 189/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. februára 2011 č.k. 25 C 227/2009-141 žalobu

(na určenie, že špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi V. B.,

zomrelom X.) zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným

rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Okresný súd Prešov uznesením z 15. júla 2011 č.k. 25 C 227/2009-154 žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ až 8/ trovy konania vo výške 3 423,30 € na účet ich

právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Takto rozhodol (vyšší súdny

úradník JUDr. Branislav Vavrek) podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pri   určení výšky odmeny  

za jeden úkon právnej pomoci vychádzal z trhovej ceny sporných nehnuteľností 3 €/m2  

vyplývajúcej z potvrdenia Obce Š. č. X. zo 6. decembra 2010 (§ 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len vyhláška  

č. 655/2004 Z.z.).

Na odvolanie žalobcu Okresný súd Prešov uznesením z 26. augusta 2011 č.k.  

25 C 227/2009-183 zmenil uznesenie okresného súdu z 15. júla 2011 tak, že žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť žalovaným 1/ až 8/ trovy konania vo výške 705,20 € na účet ich právnej

zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Stotožnil sa s rozhodnutím

prvostupňového súdu o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ale nepovažoval  

za správne určenú odmenu za jeden úkon právnej pomoci a tým za správnu aj celkovú

(priznanú) výšku trov právneho zastúpenia. Uviedol, že konanie o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby sporom

s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má

vlastnícke právo určiť. Rovnaký princíp treba aplikovať aj pri určení tarifnej odmeny

advokáta za poskytovanie právnych služieb a pri stanovení tarifnej odmeny treba vychádzať

zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z.). Preto vyhovel odvolaniu žalobcu v celom rozsahu (§ 374 ods. 4 O.s.p.)

a priznal žalovaným 1/ až 8/ náhradu trov konania za právne zastúpenie podľa § 11 ods. 1

písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaných 1/ až 8/ uznesením z 9. februára 2012

sp. zn. 6 Co 189/2011 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že žalovaným (1/ až 8/)

náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že v konaní úspešným žalovaným patrila náhrada

trov konania za stavu, že neboli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí

náhradu trov konania priznať celkom alebo sčasti (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Skúmanie dôvodov

hodných osobitného zreteľa pritom musí byť v každej veci súčasťou rozhodovania súdu   o trovách konania. Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. znamená teda odchýlku  

od zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za zavinenie. Vychádzajúc z cieľa

sledovaného zákonom č. 180/1995 Z.z. a   z   neho vyplývajúceho poslania Slovenského

pozemkového fondu v oblasti ním upravenej dospel odvolací súd k záveru, že v danom

prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania

žalovaným 1/ až 8/. Tieto spočívali v tom, že Slovenský pozemkový fond (zástupca

žalovaných) má zriadené právne oddelenie, resp. právny odbor (čl. 28) a teda disponuje

viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie. Napriek tomu udelil plnomocenstvo

na zastupovanie advokátskej kancelárii. Preto odvolací súd uplatnil zákonom mu daný priestor pre zváženie účelnosti trov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa  

§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ až 8/. Navrhli

ho (ako aj uznesenie prvostupňového súdu) zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Namietali, že v danom prípade pri rozhodovaní o trovách konania neboli splnené

podmienky pre postup podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a nešlo ani o neúčelne vynaložené trovy.

Odvolací súd nesprávne vyhodnotil všetky okolnosti, ktoré podľa neho mali vplyv  

na rozhodnutie o trovách konania. Na jednej strane totiž zastával názor, že u nich išlo

o neúčelné trovy, na druhej strane ale aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. Dokonca

postup podľa tohto ustanovenia odôvodnil práve neúčelnosťou trov, čo nie je správne. Iné

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by postup podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.

odôvodňovali, neboli v konaní ani preukázané. Keďže odvolací súd otázku náhrady trov

konania posúdil inak ako súd prvého stupňa, bol povinný vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili

k aplikácii iných zákonných ustanovení (§ 150 ods. 1 O.s.p., ktorým sa súd prvého stupňa

nezaoberal). Preto postupom odvolacieho súdu, ktorý sám odôvodnil prvostupňové

rozhodnutie, odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),

lebo im uprel právo argumentovať proti dôvodom nepriznania trov konania v rámci

odvolacieho   konania.   Nestotožnili   sa   s   právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   ktorým

odôvodnil neúčelnosť vynaložených nákladov, lebo právne zastúpenie je ponechané na vôli

účastníka bez ohľadu na skutočnosť, či by bol schopný sa zastupovať aj sám a bez ohľadu  

na jeho vzdelanie, vek, majetok, spoločenské postavenie a pod. Zo žiadnych ustanovení

Ústavy Slovenskej republiky, ani z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je možné

vyvodiť záver, že v prípade účastníkov konania, ktorí majú zamestnancov s právnickým

vzdelaním, resp. sami majú právnické vzdelanie a napriek tomu si zvolia zástupcu z radov

advokátov, náhrada trov konania im z tohto dôvodu nepatrí. Naopak, v praxi je bežné, že aj

osoby   s   právnickým   vzdelaním,   prípadne   právnické   osoby   zamestnávajúce   osoby  

s právnickým vzdelaním sa nechávajú v súdnom konaní zastupovať advokátom. V tejto

súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2008

sp. zn. 2 Cdo 44/2007 a Stanovisko občiansko – právneho kolégia a obchodného kolégia NS

Cpjn 19/98 zo 17. júna 1998. Pokiaľ ide o samotný Slovenský pozemkový fond tento vedie

množstvo súdnych sporov so špecifickou a zložitou agendou a právny odbor je zriadený len

na   jeho   riaditeľstve   v   Bratislave.   Preto   je   zastupovanie   advokátmi   efektívnejšie a hospodárnejšie a v prípade úspechu si môže voči druhému (neúspešnému) účastníkovi

uplatniť vzniknuté mu trovy súdneho konania (pri zastúpení vlastnými zamestnancami by to

nebolo možné) a zamedziť tak aj nárastu súdnych sporov, ktoré sú zjavne nedôvodné a zbytočne zaťažujú fond a súdy. Týmito skutočnosťami sa odvolací súd vôbec nezaoberal,

preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Potreba zrozumiteľného

a presvedčivého odôvodnenia bola v tomto prípade umocnená skutočnosťou, že krajský súd

napadnutým uznesením vyjadril právny názor, ktorý je pomerne ojedinelý, keďže

Slovenskému pozemkovému fondu je pravidelne v súdnych konaniach priznávaná náhrada

trov právneho zastúpenia. Jeho prijatie by v budúcnosti mohlo zásadným spôsobom narušiť

doterajšiu koncepciu právneho zastúpenia v súdnych konaniach a významne zasiahnuť  

do majetkovej sféry Slovenského pozemkového fondu. Tento záver potvrdzuje aj ustálená

rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nálezy ÚS SR III. ÚS 311/07

z 24. apríla 2008, I. ÚS 243/2007 z 19. júna 2008).

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.  

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie žalovaných 1/ až 8/ smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je

ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239  

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Podľa výslovného znenia ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov  

1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,

znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach

týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach  

vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Keďže   v   prejednávanej   veci   je   dovolaním   žalovaných   napadnuté   uznesenie

odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú

taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je

dovolanie prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaných z ustanovenia § 239

O.s.p. vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len  

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi konať pred súdom, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom

nesprávne obsadeným). Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ žalovaní

nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Dovolatelia namietali odňatie im možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

postupom odvolacieho súdu tým, že rozhodol o trovách konania z iného právneho dôvodu ako

súd prvého stupňa, s ktorým sa účastníci konania nemali možnosť oboznámiť. Namietali tiež nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ako aj nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia ním vysloveného právneho názoru.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podľa § 142  

ods.   1   O.s.p.,   vychádzajúc   zo   zásady   úspechu   v   konaní   a   priznal   žalovaným,   ktorí

zamietnutím žaloby žalobcu mali v konaní plný úspech, uplatňovanú náhradu trov konania

pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia. Pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1   písm. a/ vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z., t.j. vychádzal zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou.  

V porovnaní s ním odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p.

a z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorými sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal,

(v plnom rozsahu úspešným) žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Až z rozhodnutia

odvolacieho súdu sa účastníci dozvedeli, že odvolací súd vyvodil iný právny záver  

(o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným) zo skutočností prvostupňovým súdom

neposudzovaných a nehodnotených. V tomto štádiu už ale nemali možnosť sa k nim

vyjadrovať, prípadne namietať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorú

odvolací súd vyvodil z neúčelnosti trov vynaložených žalovanými, zastúpenými Slovenským

pozemkovým fondom.

Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky

dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho

konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti

nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa bezvýznamných, z hľadiska posúdenia

odvolacím súdom však rozhodujúcich skutočností.

Z uvedeného potom vyplýva, že ak odvolací súd dospel k záveru, že sú dané dôvody

(hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p.) pre nepriznanie náhrady trov konania

v konaní úspešným žalovaným, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal (a účastníci ich ani

netvrdili), mal rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pretože odvolací súd tak nepostupoval, odňal tým žalovaným možnosť konať pred súdom  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale súčasne je tiež

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované  

za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd považuje ale za potrebné (v súvislosti s právnym názorom vysloveným

odvolacím súdom) uviesť, že ustanovenia § 142 až § 150 O.s.p. upravujú predpoklady,  

za splnenia ktorých majú účastníci konania (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov

konania, ktoré vynaložili.  

Pri rozhodovaní o trovách konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok,

ktorá je obmedzená iba v prípadoch, v ktorých to zákon expressis verbis upravuje. Ďalšou

všeobecne platnou zásadou je, že účastník konania má právo iba na náhradu tých trov

konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nemožno preto

priznať náhradu trov konania, hoci aj plne úspešnému účastníkovi konania v prípade, ak má

náhrada trov pozostávať z trov, ktoré neboli účelne vynaložené. Účelnosť vynaložených trov

bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej veci. Záver o neúčelnosti trov právneho

zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných odvolací súd vyvodil z právneho názoru, podľa

ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny

advokáta v prípade, ak právnická osoba (Slovenský pozemkový fond), ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj

vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v týchto

prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho

zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore nielen

s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p., ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov

občianskeho súdneho konania (pozri Občiansky súdny poriadok I. diel Komentár  

JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív str. 556). Následne odvolací súd neúčelnosť trov právneho

zastúpenia posúdil ako dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p., pre ktorý

nebolo dôvodné žalovaným náhradu trov konania priznať.

Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne

najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania

nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Citované ustanovenie dáva súdu možnosť, aby za splnenia stanovených podmienok

(pri existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa) výnimočne nepriznal náhradu trov

konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak naplnené predpoklady pre

priznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Teda existenciu podmienok hodných

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. súd skúma

len vtedy, ak dospeje k záveru, že sú splnené podmienky pre priznanie trov (celkom alebo

sčasti) úspešnému účastníkovi konania. To znamená, že aplikácia tohto ustanovenia dopadá

na toho účastníka konania, ktorý by mal inak nárok na náhradu trov konania. Výnimočnosť

jeho použitia i to, v čom súd vidí dôvody hodné osobitného zreteľa, musí súd náležite

odôvodniť.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júla 2012

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová