7Cdo/91/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. V., J., J. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Kmecom, Prešov, Pod Kalváriou 51A, proti žalovanej EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15Csp/125/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. októbra 2021, č. k. 22CoCsp/31/2020-148, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. októbra 2021, č. k. 22CoCsp/31/2020-148 v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v potvrdzujúcom výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, v zmeňujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 15Csp/125/2018-70 vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v prevyšujúcej časti zamietol a výroku III., ktorým vo vzťahu k výroku I. a II. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40% zrušuje a vec mu v zrušenom rozsahu vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia o d m i e t a.

Žalovaná v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 10. februára 2020, č. k. 15Csp/125/2018-70 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 604,79 eura spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 19. mája 2018 do zaplatenia (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol (výrok II.) a vo vzťahu k výrokom I. a II priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 % (výrok III.). Zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur (výrok IV.), v prevyšujúcej časti žalobuo zaplatenie primeraného zadosťučinenia zamietol (výrok V.) a vo vzťahu k výrokom IV. a V. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VI.). 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že z vykonaného dokazovania mal za nesporné, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej Tatra banka, a.s. bola dňa 20. marca 2003 uzatvorená zmluva o vydaní kreditnej karty s dohodnutým úverovým rámcom vo výške 30 000 Sk. Vychádzajúc z ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.") mal súd prvej inštancie za to, že právna úprava spotrebiteľských úverov v zmysle uvedeného zákona sa vzťahuje aj na úvery poskytnuté bankou formou úverových limitov na kreditnej karte, a teda mala spĺňať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. Nakoľko bolo preukázané, že predmetná zmluva o vydaní kreditnej karty okrem výšky úverového rámca neobsahovala žiaden ďalší údaj o výške požadovaných úrokov, prípadne iných poplatkov, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovanej vznikol nárok na vrátenie reálne čerpaných peňažných prostriedkov žalobcom z úverového rámca realizovanými platbami kreditnou kartou alebo výbermi z karty v hotovosti. Súd prvej inštancie následne vychádzal predovšetkým z tvrdenia žalovanej z návrhu na začatie rozhodcovského konania, že ku dňu postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu celková výška pohľadávky predstavovala sumu 1 809,92 eura, ktorú žalobca uhradil žalovanej platbami realizovanými v období od 26. marca 2007 do 31. júla 2014, t. j. že žalovanej splatil predmetnú istinu úveru v plnom rozsahu. V danom prípade ale žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že súčasťou zaplatenej pohľadávky je aj príslušenstvo. Následne realizované úrady žalobcu za obdobie od 31. júla 2014 do 22. septembra 2015 v celkovej výške 604,79 eura prvoinštančný súd považoval za bezdôvodné obohatenie zo strany žalovanej, na ktoré plnenie vzhľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru nemala nárok. V tejto súvislosti konštatoval, že námietka žalovanej, že išlo o plnenie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku je neakceptovateľná z dôvodu jeho vydania na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, čím sa stalo rozhodcovské rozhodnutie z materiálneho hľadiska nevykonateľné a nemožno ho považovať za exekučný titul osvedčujúci hmotnoprávny nárok žalovanej. 1.2. V nadväznosti na vznesenú námietku premlčania mal súd prvej inštancie za preukázané, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť dňa 19. apríla 2018, a to oboznámením sa s obsahom exekučného spisu vrátane rozhodcovského konania realizovaným dňa 19. apríla 2018. Žaloba bola podaná na súd 20. júna 2018, t. j. v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe. V súvislosti s objektívnou premlčacou dobou mal za nesporné, že žalovanej bolo dňa 2. januára 2013 doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „odvolací súd"), ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Teda uvedeným dňom si žalovaná musela byť vedomá, že prijíma plnenie na základe titulu, ktorý odpadol, čím sa dopustila konania zameraného na získanie bezdôvodného obohatenia, a preto súd prvej inštancie v danom prípade aplikoval 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Zároveň zdôraznil, že námietku žalovanej, že platby žalobcu neboli realizované z jeho bankového účtu, a preto nešlo o jeho finančné prostriedky považoval za nedôvodnú, nakoľko z predložených výpisov z účtu vyplýva, že predmetné platby žalobca realizoval s označením variabilného symbolu na základe požiadavky žalovanej. 1.3. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že žalobca si v predmetnom konaní voči žalovanej úspešne uplatnil porušenie svojich spotrebiteľských práv tým, že preukázal, že žalovaná realizovala výkon svojho práva na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, čím nesporne došlo k naplneniu hypotézy na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z). So zreteľom na okolností daného prípadu prvoinštančný súd považoval za primeranú výšku primeraného finančného zadosťučinenia sumu 100 eur, nakoľko úspešnosť žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia bola nižšia ako 50 %. Súčasne v porovnaní s inými prípadmi mal za to, že u žalobcu neboli preukázané priame vyhrážky, či zastrašovanie zo strany dodávateľky, resp. žalovanej, ktoré by mali vplyv na jeho psychiku, či rodinný život. Podľa názoru súdu prvej inštancie suma 100 eur zodpovedá svojmu účelu a poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľku od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľa. Anapokon v predmetnom konaní súd prvej inštancie vyhodnotil aj námietku litispendencie vznesenú žalovanou v súvislosti s konaniami vedenými pod sp. 9Csp/135/2018, 15Csp/127/2018, 13Csp/127/2018 a 20Csp/120/2018 ako nedôvodnú.

2. Na odvolanie žalobcu a žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28. októbra 2021, č. k. 22CoCsp/31/2020-148, výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s výnimkou jeho výroku III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok" alebo „CSP"), výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. zmenil tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania vo vzťahu výroku I. a II. nepriznáva. Zároveň odvolanie žalobcu proti výrokom I. a IV. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odmietol podľa § 386 písm. b) CSP (výrok III.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok IV.). 2.1. Vo vzťahu k námietke žalobcu súvisiacej s procesným pochybením prvoinštančného súdu spočívajúcom v nerozhodnutí danej veci rozsudkom pre zmeškanie podľa § 273 CSP z dôvodu nevyjadrenia žalovanej k žalobe bez včasného ospravedlnenia, odvolací súd okrem iného konštatoval, že súd prvej inštancie procesne nepochybil, keď vzhľadom na fakultatívny charakter inštitútu rozsudku pre zmeškanie podľa § 273 CSP zvážil efektivitu a spravodlivosť použitia tohto postupu v tomto súdnom konaní a inštitút rozsudku pre zmeškanie nevyužil, i keď žalovaný doručil svoje vyjadrenie k žalobe až 15. marca 2019, teda po uplynutí lehoty stanovenej mu v uznesení zo dňa 14. januára 2019. 2.2. Odvolací súd sa následne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o chýbajúcej obligatórnej náležitosti o výške požadovaných úrokov, pripadne iných poplatkov podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmluve o vydaní kreditnej karty zo dňa 20. marca 2003, čoho dôsledkom je skutočnosť, že veriteľ nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalovanému tak vznikol nárok len na vrátenie reálne čerpaných peňažných prostriedkov žalobcom z úverového rámca realizovanými platbami kreditnou kartou alebo výbermi z karty v hotovosti. V prípade kreditných kariet, sa úverový limit postupne dopĺňa podľa výšky čerpania a realizovaných úhrad. Z uvedeného dôvodu, aby súd vedel relevantne posúdiť vznik bezdôvodného obohatenia, musel by mať k dispozícii všetky listiny a výpisy z kreditnej karty za celé obdobie úverového vzťahu za účelom zistenia, v akej výške boli reálne čerpané peňažné prostriedky, ktoré však v tomto konaní neboli predložené ani žalobcom ani žalovaným, a preto vychádzal z tvrdenia žalovaného v návrhu na začatie rozhodcovského konania, že ku dňu postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu bola celková výška pohľadávky voči žalobcovi v sume 1 809,92 eura. 2.3. Odvolací súd tiež konštatoval, že dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného bolo plnenie prijaté bez právneho dôvodu. Žalobca zaplatil žalovanému celkovo sumu 2 414,71 eura, čo po odpočítaní preukázaných čerpaných peňažných prostriedkov titulom zmluvy o vydaní kreditnej karty zo dňa 20. marca 2003 vo výške 1 809,92 eura predstavuje rozdiel 604,79 eura, ktorú zaplatil bez právneho dôvodu, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného 2.4. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaná nepredložila v konaní kompletnú zmluvu o postúpení pohľadávky so všetkými prílohami, čím nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky a tak nepreukázala svoj hmotnoprávny nárok na pohľadávku od právneho predchodcu Tatra banky a.s., odvolací súd poukázal, že ak by aj zmluva o postúpení pohľadávok nebola platná a žalovaná by nemala byť pasívne vecne legitimovaná, aj tak by žalobca plnil žalovanej bez právneho dôvodu a aj vtedy by mal žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 2.5. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení podľa odvolacieho súdu treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania plnení z neplatných právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším porušovateľom spotrebiteľských práv. Odvolací súd je toho názoru, že takéto finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa, či duplicitné uplatňovanie nároku spotrebiteľa. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd prvej inštancie túto sumu určil na základe vlastnej úvahy, keď zohľadnil čiastočný úspech žalobcu vo výške ani jednej tretiny z požadovanej sumy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, čo viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tak sa stalo ajv prejednávanej veci. 2.6. Odvolací súd zároveň odmietol odvolanie žalobcu proti I. a IV. výroku rozsudku v zmysle § 386 písm. b) CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, nakoľko I. výrokom bolo vyhovené žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 604,79 eur a IV. výrokom bolo vyhovené žalobe v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 eur. V tejto súvislosti zdôraznil, že oprávnenie k podaniu odvolania chýba strane, ktorej výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá, hoci i málo významná ujma na jej právach. Subjektívnym právom na podanie odvolania nie je, aby napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech odvolateľa. Výrokmi I. a IV. napadnutého rozsudku žalobcovi žiadna ujma spôsobená nebola, týmito výrokmi bolo rozhodnuté v jeho prospech, a preto žalobca vo vzťahu k týmto výrokom právo podať odvolanie nemá. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd zrušil výrok I. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) namieta v súvislosti s nedostatkom riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdov nižšej inštancie, v rámci ktorého sa dostatočne nevysporiadali so zásadným argumentom žalobcu, že žalovaná nepreukázala svoj hmotnoprávny nárok, teda vlastníctvo k pohľadávke vyplývajúcej z pôvodnej úverovej zmluvy, ktorú mala žalovaná nadobudnúť na podklade zmluvy o postúpení pohľadávok od právneho predchodcu Tatra banka, a.s. Zdôraznil, že sa nestotožňuje so stručným právnym posúdením namietanej vady zmätočnosti v bode 25. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobilej privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nakoľko má za to, že pri nadobudnutí pohľadávky žalovanou by jej mohol ako vlastníčke patriť rozdiel medzi žalovanou sumou čo do istiny a sumou celkového úverového rámca z pôvodnej úverovej zmluvy uzatvorenej medzi dovolateľom spoločnosťou Tatra banka, a.s., avšak v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky by došlo k plneniu bez právneho dôvodu a tým pádom by bola žalovaná povinná vydať všetko, čo od dovolateľa prijala, vrátane rozdielu medzi žalovanou a prisúdenou sumou, keďže vlastníčkou predmetnej pohľadávky nikdy nebola. V tejto súvislosti dovolateľ vytýkal súdom nižšej inštancie, že k ustáleniu výšky pohľadávky žalovanej došlo bez označenia konkrétne dôkazu, ktorý by deklarovanú výšku pohľadávky preukázal za účelom jej stotožnenia s pôvodnou pohľadávkou právneho predchodcu žalovanej, čím sa postup súdov nižšej inštancie javí ako arbitrárny. 3.2. Nesprávne právne posúdenie žalobca videl vo výške priznaného finančného zadosťučinenia z dôvodu, že súdmi nižšej inštancie priznaná suma neplní zákonnom požadovanú pre žalovanú sankčnú a pre žalobcu satisfakčnú funkciu so zreteľom na ekonomický status žalovanej, ako aj množstvo obdobných súdnych sporov, ktoré naznačujú systematické a opakujúce sa obohacovanie žalovanej na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Má za to, že porušovanie práva spotrebiteľa nemožno posudzovať izolovane, ale ako celok bez ohľadu na to, že si žalobca uplatňuje nároky voči žalovanej v samostatných súdnych konaniach. Podľa názoru dovolateľa súdy nižšej inštancie nezohľadnili správanie žalovanej v kontexte iných medzi nimi prebiehajúcich súdnych sporov, hoci o nich mali vedomosť. Súd prvej inštancie ani odvolací súd neobjasnili na základe akých kritérií či úvah dospeli k ustáleniu priznanej výšky finančného zadosťučinenia na sumu 100 eur a nezaoberali sa vyhodnotením dovolateľom namietanej neprimeranosti súdom určenej výšky finančného zadosťučinenia, pričom sa obmedzili len na stručné charakterizovanie tohto inštitútu v teoretickej rovine. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. I. ÚS 243/2007, I. ÚS 114/2008, I.ÚS 146/2008, III. ÚS 11/2011, III. ÚS 307/2012, IV.ÚS 123/2008, IV. ÚS 313/2008, ako aj rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") sp. zn. 2MCdo/4/2009 mal dovolateľ za to, že súdy nižšej inštancie „síce na daný prípad aplikovali správnu právnu normu (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.), pričom ju správne vyložili, ale z hľadiska jej účelu (sankčná a satisfakčná funkcia predmetného ustanovenia) s poukazom na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikovali, pretože priznané finančné zadosťučinenie je neprimerane nízke nielen z pohľadu satisfakcie, ktorú by mala pre dovolateľa predstavovať (a ktorá okrem iného nepokrýva ani len jeho hotové výdavky a stratu času strávené uplatňovaním svojich práv na súde), ale aj pohľadu sankčnej funkcie, ktorú by mal tento právny inštitút plniť (celkové výnosy žalovaného za rok 2020 predstavujú 19 339 135 eur, zisk 4 412 386 eur a aktíva 50 496 231 eur).".

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu spochybnila tvrdenia žalobcu ohľadom určenia výšky primeranéhozadosťučinenia s poukazom na rozhodnutia súdov nižšej inštancie v obdobných právnych veciach a navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, alternatívne zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP zároveň aj dôvodné.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného konania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Ako prvé žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

11. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva účastníka civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými námietkami účastníka konania. Porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

13. Práve priblížený výpočet samozrejme nemôže byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďže sa v konkrétnom prípade môžu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov - pri nahliadaní na problém optikou súdu dovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivý súdny proces reprezentovaného právom na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku rozhodovacej činnosti súdu.

14. K práve uvedenému sa v odvolacích konaniach pridružuje i faktor umožnenia odvolaciemu súdu procesným právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). V týchto prípadoch síce stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak sa však odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené rozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) v tomto prípade nie je pravidlom (ale výnimkou) a môže sa stať, že toto ani nebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia,neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým spôsobom vyporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami. Ak ale o takýto prípad (nedoplniteľnosti) nepôjde, z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu bude mať význam ako udržateľnosť doplňujúcej argumentácie tohto súdu samej osebe, tak i to, či sa doplnenie nedostane do takého rozporu s argumentáciou súdu prvej inštancie, označenou odvolacím súdom za akceptovanú v plnom rozsahu, pri ktorého existencii by už reálne o splnení podmienok § 387 ods. 2 CSP nemožno hovoriť (ale do úvahy by prichádzala len možnosť, že správnou môže byť nanajvýš - pokiaľ vôbec - argumentácia len jedného z oboch nižších súdov).

15. Podľa názoru dovolacieho súdu sa v posudzovanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce (nateraz) k neakceptovateľnosti prijatých záverov (skutkových aj právnych) v rozsudku odvolacieho súdu vyskytli.

16. Zásadnou argumentáciou žalobcu, premietnutou i do tej odvolacej bolo nesprávne určenie zostatku nesplatenej istiny úveru čerpaného ním od právneho predchodcu žalovanej v čase postúpenia úverovej pohľadávky na žalovanú súdom, ktorú pohľadávku mal žalobca žalovanej podľa je tvrdení splatiť nad rámec jeho povinností, keďže úver sa stal zo zákona bezúročný a bez poplatkov, t. j. nad rámec reálne mu poskytnutých finančných prostriedkov právnym predchodcom žalovanej (bankou). Pokiaľ nižšie súdy v konaní vychádzali z návrhu žalovanej na začatie rozhodcovského konania a jeho príloh, z ktorých nevyplýva konkretizácia postúpenej úverovej pohľadávky a spôsob jej vyčíslenia (tzn., určenie aká suma predstavuje úverovú istinu, aká suma príslušenstvo s konkretizáciou a uvedením spôsobu ustálenia ich výšky), odkazujúc pritom na neunesenia dôkazného bremena práve zo strany žalobcu preukázať existenciu bezdôvodného obohatenia sa žalovanou na jeho úkor, t. j. nad rozsah ním čerpanej úverovej istiny od právneho predchodcu žalovanej, ako spotrebiteľovi mu neposkytli spravodlivú ochranu. Nižšie súdy zaujali k tvrdeniu žalovanej v konaní, že podklady k vyčísleniu a konkretizácii pohľadávky, ktorá bola na ňu postúpená k dispozícii nemá, rovnako tieto podklady už nemá držať ani jej právny predchodca (banka), t. j. úplný výpis z úverového účtu žalobcu taký procesný postoj, že pokiaľ sám žalobca nepreukázal tvrdenie o bezdôvodnom obohatení sa žalovanou v žalovanej výške, viedlo to k jeho čiastočnému neúspechu v spore. Žalobca pritom v konaní namietal, že v prípade nemožnosti zaobstarania potrebných dôkazov, ktoré by inak strana sporu (v danom prípade on sám ako žalobca - spotrebiteľ) mala predložiť pre úspešné unesenie dôkazného bremena v konaní, je práve úlohou súdu v sporoch s ochranou slabšej strany prevziať túto dôkaznú iniciatívu, čo sa v danom prípade nestalo.

17. Odvolací súd na danú odvolaciu argumentáciu odpovedal stotožnením sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v celom rozsahu, s obmedzím sa na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia sa obmedzil v podstatnom na nasledovné: „Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o chýbajúcej obligatórnej náležitosti o výške požadovaných úrokov, pripadne iných poplatkov podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v zmluve o vydaní kreditnej karty zo dňa 20. marca 2003, čoho dôsledkom je to, že veriteľ nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalovanému vznikol iba nárok na vrátenie reálne čerpaných peňažných prostriedkov žalobcom z úverového rámca realizovanými platbami kreditnou kartou alebo výbermi z karty v hotovosti. V prípade kreditných kariet, sa úverový limit postupne dopĺňa podľa výšky čerpania a realizovaných úhrad. Z uvedeného dôvodu, aby súd vedel relevantne posúdiť vznik bezdôvodného obohatenia, musel by mať k dispozícii všetky listiny a výpisy z kreditnej karty za celé obdobie úverového vzťahu za účelom zistenia, v akej výške boli reálne čerpané peňažné prostriedky, ktoré však v tomto konaní neboli predložené ani žalobcom ani žalovaným, a preto vychádzal z tvrdenia žalovaného v návrhu na začatie rozhodcovského konania, že ku dňu postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu bola celková výška pohľadávky voči žalobcovi v sume 1 809,92 eura. Dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného bolo plnenie prijaté bez právneho dôvodu. Žalobca zaplatil žalovanému celkovo sumu 2 414,71 eura (platby žalobcu v období od 26.03.2007 do 22.09.2015 v prospech žalovaného) po odpočítaní preukázaných čerpaných peňažných prostriedkov titulom zmluvy o vydaní kreditnej karty zo dňa 20.03.2003 vo výške 1 809,92 eura predstavuje rozdiel604,79 eura, ktorú zaplatil bez právneho dôvodu, čo teda predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nepredložil v konaní kompletnú zmluvu o postúpení pohľadávky so všetkými prílohami a tým nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky a tak nepreukázal svoj hmotnoprávny nárok na pohľadávku od právneho predchodcu Tatra banky a.s., odvolací súd konštatuje, že ak by aj zmluva o postúpení pohľadávok nebola platná a žalovaný by nemal byť vecne pasívne legitimovaný, aj tak by žalobca plnil žalovanému bez právneho dôvodu a aj vtedy by mal žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalovaný namietal, že tieto čerpané finančné prostriedky boli plnené žalobcovi titulom právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý nebol doteraz zrušený, vo vzťahu k tejto odvolacej námietke sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o jej nedôvodnosti." (body 23. až 26. rozhodnutia odvolacieho súdu).

18. Podľa najvyššieho súdu v posudzovanom prípade neboli naplnené zákonné podmienky pre umožnenie odvolaciemu súdu v odôvodnení rozsudku iba poukázať na relevantné skutkové zistenia a stručné zhrnutie právneho posúdenia veci, vedome tým preberajúc zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie, a z jeho dôvodov (body 24. až 26.) nevyplýva kvalifikované (zrozumiteľné, logické a dostatočné) vysporiadanie sa so zásadnou argumentáciou žalobcu. Nedostatočnosť, resp. absencia vyčerpávajúcej argumentácie nastolenej právnej problematiky žalobcom súdom prvej inštancie spočívajúca v odôvodňovaní požiadavky preukázateľného ustálenia výšky nárokovej úverovej pohľadávky žalovanej (pri určení ktorej súd prvej inštancie vychádzal iba z tvrdenia žalovanej podporeného obsahom návrhu na začatie rozhodcovského konania bez ich podpory relevantným dôkazom), na základe ktorej prvoinštančný súd potom určil výšku nároku žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia, si bezvýhradne vyžadovala, aby práve odvolací súd (keďže tak neurobil už súd prvej inštancie) poskytol naozaj pádne a dostatočne presvedčivé argumenty na podporu potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia. Konštatáciou v bode 23. rozsudku, že „.... aby súd vedel relevantne posúdiť vznik bezdôvodného obohatenia, musel by mať k dispozícii všetky listiny a výpisy z kreditnej karty za celé obdobie úverového vzťahu za účelom zistenia, v akej výške boli reálne čerpané peňažné prostriedky, ktoré však v tomto konaní neboli predložené ani žalobcom ani žalovaným, a preto vychádzal z tvrdenia žalovaného v návrhu na začatie rozhodcovského konania, že ku dňu postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu bola celková výška pohľadávky voči žalobcovi v sume 1 809,92 eura.", bez vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou žalobcu založenou na požiadavke v sporoch s ochranou slabšej strany, ktorým je tiež spor so spotrebiteľom prevziať dôkaznú iniciatívu súdom, t. j. pokúsiť sa zaobstarať potrebné dôkazy, ktoré by inak mala predložiť samotná strana, ak to od nej nie je možné spravodlivo požadovať a nie žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena spotrebiteľom, si odvolací súd danú povinnosť nesplnil. V danom prípade niet polemiky o tom, že od žalobcu ako bežného spotrebiteľa v postavení úverového dlžníka čerpajúceho úver poskytnutím mu úverového rámca na kreditnej karte, s možnosťou čerpania úverových prostriedkov priebežne i zo súm, ktorými sa úver splácal, pri súčasnom započítavaní úverového príslušenstva (úroky, úroky z omeškania, poplatky a pod.) na plnenie, nie je možné rozumne očakávať a to aj vzhľadom na odstup času, že reálne bude disponovať všetkými dokladmi preukazujúcimi akú časť z úverového rámca a kedy od predchodcu žalovanej čerpal a v akom rozsahu a kedy reálne čerpané úverové prostriedky predchodcovi žalovanej vrátil (navyše za situácie, kedy je úver zo zákona považovaný za bezúročný a bezpoplatkov), ktoré nesporne sú nevyhnutné pre posúdenie výšky uplatneného nároku. Žalobca nedostal logickú a dostatočnú odpoveď ani argumentáciu žalobcu z odvolania o neplatnom postúpení úverovej pohľadávky na žalovanú a tým neexistencie hmotnoprávneho nároku žalovanej na jeho plnenie, ktoré žiada vrátiť. Odpoveď odvolacieho súdu v znení „.... že ak by aj zmluva o postúpení pohľadávok nebola platná a žalovaný by nemal byť vecne pasívne legitimovaný, aj tak by žalobca plnil žalovanému bez právneho dôvodu a aj vtedy by mal žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia." sa vymyká akejkoľvek racionalite v tom smere, že práve neplatnosťou postúpenia podľa žalobcu odpadol právny titul na plnenie priamo žalovanej, ktoré plnenie žiada žalobou vydať, t. j. vrátane sumy 1.809,92 eur, ktorú súdy žalobcovi nepriznali a v tejto časti jeho žalobu zamietli.

19. V kontexte vyššie uvedeného dovolací súd zdôrazňuje, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (pričom rozhodnutie vo veci samej zároveň neznamená aj rozhodnutie v prospech slabšej strany). Súd ajbez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 CSP, lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný (Števček,M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 1030-1031).

20. Uvedený vyšetrovací princíp v sporoch s ochranou slabšej strany, ktorý je zvýraznením princípu rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces, bol do Civilného sporového poriadku zakotvený predovšetkým v tej súvislosti, že slabšia strana v mnohých prípadoch nemá objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom a nedisponuje dostatkom informácií, na základe ktorých by mohla bez pochybností preukázať svoje tvrdenia, ktorými sa domáha ochrany svojich práv a právnom chránených záujmov v súdnom konaní, čo je práve daný prípad. Uvedené však nemožno vykladať tak, že súd je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať dôvodnosť žaloby slabšej strany (resp. jej obrany, pokiaľ by bola v postavení žalovaného subjektu) a rozhodnúť v jej prospech, alebo aby slabšia strana v spore celkom rezignovala vo svojej dôkaznej povinnosti a vedenie všetkého dokazovania vo svoj prospech ponechala na súd, pretože aj v sporoch s ochranou slabšej strany sa uplatní zásada bdelým patria práva, ktorá je už ustálenou zásadou rozvíjanou v pomeroch moderného právneho štátu, ktorý subjekty právnych vzťahov poníma ako emancipovaných jedincov, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nie sa spoliehať na ochranársku ruku paternalistického štátu.

21. Podľa najvyššieho súdu v preskúmavanej veci došlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý proces postupom súdov nižších inštancií tým, že neprijateľným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutia a procesne nesprávne postupovali pri dokazovaní v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR (pozri III. ÚS 332/09).

22. Žalobca podal dovolanie i podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP tvrdiac, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil výšku priznaného mu finančného zadosťučinenia, ktorá neplní zákonnom požadovanú pre žalovanú sankčnú a pre neho satisfakčnú funkciu so zreteľom na ekonomický status žalovanej, ako aj množstvo obdobných súdnych sporov, ktoré naznačujú systematické a opakujúce sa obohacovanie žalovanej na jeho úkor ako spotrebiteľa.

23. Aby teda určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí ísť predovšetkým o otázku právnu. Jej riešenie sa bezprostredne odvíja od aplikácie (výkladu, interpretácie) noriem hmotného alebo procesného práva (napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, Civilných procesných kódexov a pod.). Nemôže ísť (len) o otázku skutkovú, teda takú, ktorá sa spravidla spája s tvrdeniami sporových strán a býva predmetom dokazovania, resp. úvahy súdu.

24. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

25. Vo vzťahu k nemožnosti posúdenia skutkových otázok je potrebné poukázať tiež na to, že dovolací súd je viazaný skutkovým základom tak, ako ho zistil odvolací súd.

26. Podľa súdmi nižšej inštancie aplikovaného § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.

27. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/127/2017)

28. Dovolacia námietka žalobcu v podstate spočíva v nesúhlase s výškou priznaného mu finančného zadosťučinenia, pri ustálení ktorej súdy nižšej inštancie nezohľadnili správanie sa žalovanej v kontexte iných medzi stranami sporu prebiehajúcich súdnych sporov, hoci o nich mali vedomosť. Súdy tiež neobjasnili na základe akých kritérií či úvah dospeli k ustáleniu priznanej výšky v sume 100 eur a nezaoberali sa vyhodnotením ním namietanej jej neprimeranosti, pričom sa obmedzili len na stručné charakterizovanie tohto inštitútu v teoretickej rovine.

29. V rozsahu dovolateľom nastolenej dovolacej otázky sudy nižších inštancií formulovali svoje skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania tak, že nakoľko úspešnosť žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia bola nižšia ako 50 % a v porovnaní s inými prípadmi u žalobcu neboli preukázané priame vyhrážky, či zastrašovanie zo strany dodávateľky, resp. žalovanej, ktoré by mali vplyv na jeho psychiku, či rodinný život, suma 100 eur zodpovedá svojmu účelu a poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľku od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľa. Inak povedané právne významné okolnosti, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP) záviseli od skutkového substrátu, ktorého individuálny obsah limitoval aj záver o primeranosti sumy 100 eur ako finančného zadosťučinenia patriaceho žalobcovi.

30. Preto (aj) odpoveď na otázku žalobcu aká má byť správna výška primeraného finančného zadosťučinenia v danom spore bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolnosti každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení východísk pre určenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. (ktorých výpočet nie je právnou normou určený, pozn.) musia súdy postupovať vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a preto nemôžu vychádzať z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či v určitých striktných hraniciach. Z uvedených dôvodov odpoveď na žalobcom nastolenú otázku nemožno judikátorne uzavrieť.

31. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že na podklade dovolania žalovaného podľa § 421 ods. 1 CSP (bod 3.2.) nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum, preto dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

32. So zreteľom na žalobcom dôvodne vytýkané vady zmätočnosti a tým dôvodnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP (bod 3.1.), najvyšší súd rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, v zmeňujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a súčasne zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., ktorým súd prvej inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v prevyšujúcej časti zamietol a III., ktorým vo vzťahu k výroku I. a II. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 % a vec v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 450 CSP).

33. Najvyšší súd pritom zdôrazňuje, že dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Iba ak je rozhodnutie súdu dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo vynucovať jeho rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa tým stáva neobhájiteľné, čomu je potrebné sa v ďalšom konaní vyvarovať oboma nižšími súdmi.

34. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.