UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej v spore žalobcu O. N., R. B. V. zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčkom, Bratislava, Mandľová 28, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Bratislava, Chlumeckého 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne na Okresnom súde Bratislava II) pod sp. zn. B2-50C/191/2009, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2016 sp. zn. 14Co/294/2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2016 sp. zn. 14Co/294/2013 v potvrdzujúcom výroku zrušuje a vec v mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo,,prvoinštančný súd") rozsudkom z 18. januára 2013 č. k. 50C/191/2009-238 v spojení s opravným uznesením z 3. apríla 2013 č. k. 50C/191/2009-244 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 115 091,99 eura, náhradu ušlého zisku 400 eur/mesiac od 5. marca 2009 do vyhlásenia rozsudku vo veci samej a úroky z omeškania 9% ročne zo sumy 110 000 eur od 29. júla 2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej zložil povinnosť zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 903,64 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobca svoj návrh titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup odôvodnil tým, že návrhom na vklad vlastníckeho práva z 8. októbra 1999 požiadal Katastrálny úrad o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, pre k.ú. A., ako byt č. X nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu na F. ceste č. XX, súp. č. XXX, postavenom na par.č. XXXXX, par. č. XXXXX/X, par. č. XXXXX spolu so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 7665/345899 na pozemku č. XXXXX, XXXXX/X a XXXXX a spoločných častiach a zariadeniach domu nadobudnutej na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 8. októbra 1999, spolu so všetkými prílohami a zaplateným správnym poplatkom, ktorý ho zaevidoval pod č. V-XXXX/XXXX. V súlade s čl. IV ods. 3 kúpnej zmluvy uhradil kúpnucenu predávajúcemu v sume 11 066,19 eura v celosti a predávajúci v uvedenej výške kúpnu cenu prevzal. Správa katastra však nerozhodla o návrhu na vklad v zákonnej 30-dňovej lehote, v tejto dobe ani neprerušila konanie na odstránenie vád kúpnej zmluvy, ktoré boli odstránené dodatkom č. 1 z 8. marca 2002, a to bez prerušenia katastrálneho konania. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že katastrálny úrad tým, že nevydal rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva podľa návrhu podaného 8. októbra 1999 v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote bez objektívnych dôvodov, porušil ustanovenie § 32 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam účinného v čase podania návrhu (ďalej aj ako,,katastrálny zákon") a podľa názoru súdu prvej inštancie postupoval nesprávne. U žalobcu došlo k úbytku v jeho majetkovej sfére tým, že z dôvodu nečinnosti katastrálneho úradu nemohol s predmetným bytom disponovať. Žalobcom požadovaná náhrada škody zodpovedá podľa súdu prvej inštancie výške skutočnej škody určenej trhovej hodnoty, za ktorú by mohol žalobca tento byt predať. K námietke žalovanej, že táto škoda nemôže byť uznaná, keďže podaný návrh žalobcu na vklad predmetnej nehnuteľnosti neobsahoval základné náležitosti na jeho zápis, súd prvej inštancie uviedol, že návrh žalobcu podaný na Správu katastra skutočne neobsahoval všetky údaje potrebné na vykonanie zápisu v katastri, avšak je nepochybné, že Správa katastra mala konať podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona a vyzvať žalobcu na doplnenie návrhu, keďže neobsahoval náležitosti podľa ods. 1 tohto ustanovenia (druh pozemku, súpisné číslo stavieb a spoluvlastníckych podielov vyjadrených zlomkom k celku, výmer a v prípade zápisu spoluvlastníckych podielov menších než celok i výmeru pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel). Z tohto dôvodu však nemožno takýto právny úkon považovať za neplatný podľa § 39 resp. § 40 Občianskeho zákonníka, nakoľko návrh obsahoval základné a podstatné skutočnosti a keďže Správa katastra nezistila, že návrh nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, mala v konaní žiadať doplneniu návrhu v zmysle § 42 ods. 4 katastrálneho zákona. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že nedodržanie lehoty určenej § 32 ods. 1 katastrálneho zákona malo za priamy následok zmenšenie majetku žalobcu. Konštatoval, že žalobca si v konaní uplatnil i ďalšiu skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti so žalobou o určenie vlastníctva k predmetnému bytu. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že nekonaním Správy katastra pri zákonom stanovenej lehote o zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu, sa dostal žalobca do stavu právnej neistoty, čoho následkom bolo rozhodnutie tunajšieho súdu o tom, kto je vlastníkom predmetného bytu. Nečinnosťou štátneho orgánu - Správy katastra sa vlastníkom predmetného bytu nestal žalobca, preto mu vznikla ďalšia skutočná škoda podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo výške zaplatených trov konania. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj ušlý zisk (príjem za prenájom), a to v sume 400 eur /mesiac od 5. marca 2009 (tri roky spätne od podania návrhu na súd 5. marca 2012) do vyhlásenia rozsudku vo veci samej s poukazom na potvrdenie realitnej kancelárie o cene prenájmu v tomto období ako aj úroky z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy žalobcu žalovanej na úhradu náhrady škody v sume 100 000 eur.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom z 13. decembra 2016 sp. zn. 14Co/294/2013 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 115 091,99 eura a úroky z omeškania 9% ročne zo sumy 110 000 eur od 29. júla 2009 do zaplatenia. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu ušlého zisku 400 eur mesačne od 5. marca 2009 do vyhlásenia rozsudku vo veci samej, zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 70%. V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi vznikla majetková ujma ako následok nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, pričom ide o škodu v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, a za danú škodu zodpovedá štát. Správa katastra nedodržala zákonnú 30 dňovú lehotu, v ktorej mala rozhodnúť o návrhu na vklad vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, nadobudnutého na základe kúpnej zmluvy zo dňa 8.10.1999, ktorý bol Okresnému úradu Bratislava II, katastrálnemu odboru doručený dňa 8.10.1999. Dodatkom č. 1 zo dňa 8.3.2002 a doručeným v rovnaký deň správe katastra, bol odstránený nedostatok kúpnej zmluvy, zmluva sa stala perfektnou, ale štátny orgán nekonal, a o návrhu na vklad nerozhodol v zákonnej lehote (v apríli 2002). Následkom toho na škodu žalobcu, bola predmetná nehnuteľnosť dotknutá exekúciou majetku predávajúceho, začatou 22. mája 2002. O návrhu na vklad vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti rozhodol Katastrálny úrad v Bratislave, Správakatastra Bratislava II až 28. augusta 2003 tak, že návrh na vklad zamietol. Podľa odvolacieho súdu bolo teda zrejmé, že ak by štátny orgán rozhodol o návrhu na vklad v zákonnej lehote, rozhodol by v čase, kedy ešte neboli zapísané obmedzujúce poznámky na predmetnú nehnuteľnosť, a objektívne by nemal žiaden dôvod, aby vklad v prospech žalobcu na podklade platnej kúpnej zmluvy nepovolil (absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy počas celého správneho konania správa katastra ani nenamietala). V príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom (nekonaním štátneho orgánu v zákonnej lehote), napriek tomu, že žalobca ako kupujúci uzatvoril s predávajúcim riadnu kúpnu zmluvu a zaplatil dohodnutú kúpnu cenu, nemohol realizovať výkon svojho vlastníckeho práva (napr. nehnuteľnosť scudziť alebo ju prenajať). Žalobca tak podľa odvolacieho súdu v konaní preukázal vznik škody, ktorú súd prvej inštancie správne ustálil vo výške trhovej hodnoty bytu, za ktorú by mohol žalobca, ako vlastník, byt scudziť. V priamej príčinnej súvislosti medzi nekonaním štátneho orgánu a vznikom škody došlo k následku, ktorý mal dopad na majetkovú sféru žalobcu, a to nielen vo výške trhovej hodnoty nehnuteľnosti, ale aj v trovách súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II podľa sp. zn. 11C/162/2006. Odvolací súd konštatoval, že pokiaľ by správa katastra rozhodla v zákonnej lehote o návrhu na vklad vlastníckeho práva žalobcu, predmetná nehnuteľnosť by nemohla byť v rámci exekučného konania vydražená a žalobca by nebol nútený zúčastniť sa súdneho konania v pozícii žalovanej strany, ktorá v konečnom dôsledku prehrala spor a musela znášať trovy konania. Za nesprávne považuje odvolací súd závery prvoinštančného súdu čo do celkovej výšky priznanej náhrady škody. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu rozhodol vecne správne len v časti, ktorou žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 115 091,99 eura (ako náhrady vo výške trhovej hodnoty nehnuteľnosti a trov konania) a úroky z omeškania 9% ročne zo sumy 110 000 eur od 29. júla 2009 do zaplatenia. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za dôvodnú obranu žalovanej, že žalobcovi nemožno priznať náhradu vo výške trhovej hodnoty bytu a zároveň aj náhradu ušlého zisku v podobe ušlého nájomného, za ktoré mohol predmetný byt prenajímať. Podľa odvolacieho súdu nie je reálne možné, aby bola nehnuteľnosť scudzená a zároveň prenajímaná. Nemôže dôjsť k majetkovému úbytku oboma spôsobmi naraz. Odvolací súd tak z týchto dôvodov rozsudok v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi aj náhradu ušlého zisku 400 eur mesačne od 5. marca 2009 do vyhlásenia rozsudku vo veci samej, podľa § 388 CSP zmenil tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, prípustnosť ktorého odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Namieta, že odvolací súd nesprávne uviedol, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma ako následok nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Žalovaná tvrdí, že súdy nesprávne právne posúdili kúpnu zmluvu a jej nedostatky v zmysle § 5 ods. 1 písm. d) katastrálneho zákona, nakoľko išlo o absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemožno dodatočne konvalidovať. Mala za to, že pokiaľ ide o absenciu obligatórnej náležitosti pre daný zmluvný typ, ide o absolútne neplatný právny úkon. Neplatnosť je tu daná od počiatku a rozhodovanie správy katastra v katastrálnom konaní o povolení vkladu na túto neplatnosť nemalo vplyv. V tomto smere žalovaná podoprela svoju argumentáciu rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/96/95, 8Sžo/109/2010, 8Sžo/82/2008, 3Sžr/124/2014 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/2010. Žalovaná zároveň za nesprávne právne posúdenie považovala tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že pokiaľ by štátny orgán rozhodol o návrhu v 30 dňovej lehote, rozhodol by v čase, kedy ešte neboli zapísané obmedzujúce poznámky na predmetnú nehnuteľnosť a nemal by žiaden dôvod, aby vklad v prospech žalobcu nepovolil. Toto tvrdenie je podľa žalovanej v rozpore s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/219/2007. Žalovaná dodáva, že ak správny orgán nerozhodne o návrhu na vklad v určenej lehote, nemôže z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo po uplynutí lehoty, v ktorej mal rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade, čo malo negatívny dopad na majetok žalobcu. Žalobca sa podľa žalovanej nikdy nemohol stať vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko nedisponoval platným právnym titulom a absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky. Žalovaná ďalej namieta, že keďže je kúpna zmluva neplatná, nie je daná príčinná súvislosť medzi namietaným pochybením správykatastra a škodou, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, nestačí iba sprostredkovaný, v čom vidí odklon od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/32/2007. Na základe uvedeného žalovaná navrhuje rozsudok odvolacieho súdu zmeniť v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 115 091,99 eura a úroky z omeškania 9% ročne zo sumy 110 000 eur od 29. júla 2009 do zaplatenia, ako aj nároku na náhradu trov prvoinštančného konania aj odvolacieho konania v rozsahu 70%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie tak, že žalobu zamietne, alternatívne rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP.
4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") uznesením z 27. mája 2021 sp. zn. 7Cdo/13/2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2016 sp. zn. 14Co/294/2013 v napadnutom potvrdzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd poukázal na to, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku náležite nevysporiadal s argumentáciou žalovanej v odvolacom konaní, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď. Išlo o námietku týkajúcu sa posúdenia, či išlo o odstrániteľné alebo neodstrániteľné nedostatky návrhu na vklad katastra nehnuteľností. Predmetnú námietku bolo v danom prípade nevyhnutné považovať za argument, ktorý je pre samotné rozhodnutie vo veci rozhodujúci. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP, pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal žalovanou namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.
6. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd") nálezom z 2.marca 2022 č. k. II ÚS 608/2021-51 rozhodol, že najvyšší súd uznesením z 27. mája 2021 sp. zn. 7Cdo/13/2018 porušil základne právo žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie 1 500 eur, ktoré mu bol Najvyšší súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a zároveň Najvyššiemu súdu uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 384,04 eura a zaplatiť ich právnemu zástupcovi žalobcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 6.1. Ústavný súd poukázal na to, že preskúmal dovolanie žalovanej a zistil, že dovolateľka v výslovne uviedla, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podáva podľa § 421 CSP. Následne z ďalšieho obsahu dovolania vyplýva, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka vymedzila s uvedením nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, argumentáciou, v čom považuje právne posúdenie veci za nesprávne a s poukázaním na podľa názoru dovolateľky relevantné rozhodnutia najvyššieho súdu. Zo žiadnej časti dovolania nevyplýva, že by v ňom dovolateľka uplatnila dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a rovnako sa v dovolaní nenachádza ani zmienka o dovolacom dôvode založenom na predmetnej vade zmätočnosti (a contrario § 431 ods. 1 a 2 CSP). Na základe zistených skutočností tak možno prijať záver, že pokiaľ dovolací súd vyvodil prípustnosť dovolania aj podľa § 420 písm. f) CSP napriek tomu, že dovolateľka v dovolaní explicitne uplatnila dôvody prípustnosti dovolania len podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, konal v rozpore s 440 CSP a napokon aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 6.2. Podľa ústavného súdu bolo potrebné prisvedčiť sťažovateľovi (žalobcovi), že je procesným excesom a z ústavnoprávneho hľadiska neželateľným stavom, keď dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu, ktorý dovolateľ neuplatnil. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutým uznesením najvyššieho súdu bez naplnenia zákonných predpokladov pre takéto rozhodnutie vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší súd tým konal v rozpore s ústavným imperatívom konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon(čl. 2 ods. 2 ústavy), čím zároveň zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (napr. II. ÚS 277/2021 II. ÚS 291/2021). Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku už uvedeného postupu najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania (podľa § 420 CSP) zároveň došlo aj k neprípustnému zvýhodneniu dovolateľa (spočívajúcemu v judikovaní dovolateľom neuplatneného dôvodu prípustnosti dovolania) na úkor sťažovateľa, teda porušeniu princípu „rovnosti zbraní". Ústavný súd preto dospel k záveru aj o porušení základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod I výroku nálezu).
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 2. marca 2022 sp. zn. II ÚS 608/2021 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).
8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.) posúdil dovolanie žalovanej za prípustné i dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, 2 a § 450 CSP).
9. Pokiaľ ide o návrh žalovanej na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, najvyšší súd vzhľadom na spôsob rozhodnutia o dovolaní nepovažoval už za účelné o ňom samostatne rozhodnúť.
10. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).
12. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].
13. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
14. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
15. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
16. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu a tiež, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (sp. zn. 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).
17. Dovolateľka v prejednávanej veci vyvodzovala prípustnosť dovolania z toho, že toto smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie v jej neprospech a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a)).
18. Žalovaná si splnila povinnosť uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci) vymedziť zákonom ustanoveným spôsobom, teda uvedením právneho posúdenia považovaného ňou za nesprávne, ako i toho, v čom podľa nej spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 2 CSP) a upriamila pozornosť na tú právnu otázku, na vyriešení ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie spôsobom vlastného rozvedenia podľa nej zásadného právneho problému, čerpajúc pritom z úvah odvolacieho súdu, ktorou otázkou v skutočnosti je otázka týkajúca sa „právomoci správy katastra v konaní o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe zmluvy skúmať jej platnosť, pričom absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy nie je možné konvalidovať dodatkom k zmluve, čím potom medzi nedodržaním zákonnej 30 dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad takejto zmluvy a škodou, ktorá tým mala vzniknúť absentuje príčinná súvislosť.", pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/1995, 8Sžo/109/2010, 8Sžo/82/2008, 3Sžo/124/2014, 5Cdo/219/2007, 3Cdo/32/2007 a rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010.
19. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP; relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne došlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
20. Rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3Sžr/124/2014, na ktoré dovolateľka odkazuje bolo pre procesné pochybenie (nedoručenie vyjadrenia) zrušené nálezom Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 132/2017-42 zo dňa 10. mája 2017, po ktorom zrušení najvyšší súd opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 6Sžr/20/2017 zo dňa 21. februára 2018, v ktorom dospel k záveru, že,,ak je ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov kogentného charakteru, nie je potom povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť katastrálne konanie a vyzývať jeho účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože správny orgán nielenže nemá povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov zmluvy, keďže ide o chýbajúce podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu zásahu do samotnej podstaty zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok zmluvy zhojiť výzvou na jej doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať dodatkom k zmluve, a preto ide oabsolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc, na ktorú musí katastrálny orgán prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva z predmetnej zmluvy zamietnuť.". V danom prípade príslušný okresný úrad, katastrálny odbor zamietol návrh na vklad do katastra nehnuteľností, lebo po preskúmaní darovacej zmluvy zistil, že darovacia zmluva neobsahuje všetky taxatívne vymedzené náležitosti v zmysle § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, a tým nie je vkladu spôsobilá.
21. Z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu je potom možné vyvodiť, že aj zmluva o prevode vlastníctva bytu, ak neobsahuje všetky relevantné náležitosti podľa § 5 ods. 1 zákona č. 183/1992 Z. z., vrátane požiadavky podľa písm. d/ cit. zákonného ustanovenia, t. j. úpravu práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku (ako to bolo v danom prípade), nedá sa tento nedostatok právneho úkonu dodatočne konvalidovať dodatkom k zmluve. Platná právna úprava totiž umožňuje zmluvný prevod bytu iba podľa režimu zákona č. 183/1992 Z. z., v platnom znení. Tomu zodpovedá dôsledok, aby zmluva o prevode vlastníctva bytu zodpovedala požiadavkám uvedeného zákona. Obligatórne (podstatné) náležitosti zmluvy o prevode bytu, t. j. také, o ktorých sa musí dosiahnuť dohoda, vymenúva práve ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Bez dohody o nich by nemohla byť uzavretá platná zmluva o prevode bytu. Je tomu tak preto, že v súvislosti s prevodom bytu musia byť upravené i pomery k pozemku zastavaného domu, v ktorom sa byt nachádza ako i k priľahlému pozemku. K danému záveru smeruje i prevládajúci trend v judikatúre najvyššieho súdu reprezentovaný rozhodnutiami sp. zn. 1Sžo/177/2008, 1Sžr/63/2012, 10Sžr/4/2012 a tiež rozhodnutím sp. zn. 8Sžo/109/2010, na ktoré dovolateľka tiež odkazuje. Dovolací súd sa danou problematikou zaoberal aj v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/288/2015, v zmysle ktorého aj zmluva o budúcej zmluve na prevod vlastníctva bytov alebo nebytových priestorov musí obsahovať dohodu zmluvných strán o všetkých zákonných náležitostiach aj podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, inak je absolútne neplatná pre neurčitosť.
22. Dovolateľka poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/95 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010, ktoré podávajú definíciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu a poukazujú na to, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
23. S prezentovanými judikatórnymi právnymi závermi najvyššieho súdu potom nemôže byť v súlade názor odvolacieho súdu, podľa ktorého „Dodatkom č. 1 zo dňa 8.3.2002 doručeným Správe katastra v rovnaký deň bol odstránený nedostatok kúpnej zmluvy (zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu, ktorá neobsahovala náležitosť podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 183/1992 Z. z. - pozn. dovolacieho súdu), zmluva sa stala perfektnou, ale štátny orgán nekonal, a o návrhu na vklad nerozhodol v zákonnej lehote.".
24. Dovolací súd zdôrazňuje, že v konaní o povolení vkladu práva do katastra nehnuteľností katastrálny úrad skúma právny úkon, na podklade ktorého má byť právo do katastra zapísané z hľadísk taxatívne uvedených v ustanovení § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v platnom znení, t. j. i platnosť zmluvy. To znamená, že i keď vkladové konanie predstavuje špecifický typ správneho konania, zahŕňa v sebe tiež súkromnoprávny aspekt daný povinnosťou orgánov štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností posudzovať typicky občianskoprávny (súkromnoprávny) inštitút a to platnosť právneho úkonu - predloženej vkladovej zmluvy, s výnimkou zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti vyhotovenej vo forme notárskej zápisnice alebo autorizovanej advokátom, čo ale nie je daný prípad. Táto skutočnosť znamená, že judikatúru týkajúcu sa typických súkromnoprávnych vzťahov výrazne obohacujú aj správne súdy, z čoho vyplýva nutnosť pri posudzovaní platnosti vkladovej zmluvy v civilnom sporovom konaní a v správnom súdnom konaní dbať o jednotnú interpretáciu noriem občianskeho (súkromného) práva hmotného upravujúcich platnosť vkladových zmlúv v rámci svojej činnosti a rešpektovať jednotnú judikatúru civilných a správnych súdov, z čoho v prejednávanej veci vychádzal aj dovolací súd.
25. Dovolateľka založila dovolanie nie len na dominancii § 5 ods. 1 zákona č. 183/1992 Z. z., v znení neskorších predpisov, určujúceho ďalšie náležitosti zmluvy o prevode bytu (okrem všeobecných náležitostí § 43 a nasl. a § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka) pre jej zápis do katastra nehnuteľností, zktorého sa pri nenaplnení niektorej z týchto náležitostí (v danom prípade náležitosti podľa písm. d/ cit. zák. ustanovenia, konkrétne úpravy práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku) automaticky vyvodzuje nedostatok splnenia podmienok podľa § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. V nadväznosti na to namieta i nesprávne právne posúdenie následku nedodržania 30 dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad, podľa odvolacieho súd vo forme jeho povolenia, keďže súd považoval spornú zmluvu o prevode bytu v spojení s jej dodatkom za platný právny úkon - vkladu do katastra schopný, ktorým následkom mala byť strata žalobcu realizovať výkon vlastníckeho práva (napr. nehnuteľnosť scudziť alebo ju prenajať) a strata nehnuteľnosti samotnej, keďže bola medzitým v rámci exekučného konania vydražená. Odvolací súd sa podľa žalovanej mal pri rozhodovaní odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe reprezentovanej rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/219/2007 a obdobne i rozhodnutím 3Cdo/32/2007.
26. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd posudzoval následky nerozhodnutia orgánu katastra o návrhu na vklad v lehote určenej § 32 katastrálneho zákona, ktoré nedodržanie lehoty jednoznačne považoval za procesný postup priečiaci sa zákonu. Na druhej strane nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. (v danom prípade zákona č. 514/2003 Z. z.) len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Ak katastrálny úrad nerozhodne o návrhu na vklad v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade, a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania. I keď predmetné rozhodnutie úplne skutkovo nedopadá na prejednávanú vec, jeho právne východiská sú jednoznačne použiteľné i v danom prípade, predovšetkým vo vzťahu k žalovanou namietaného nesprávneho právneho posúdenia príčinnej súvislosti medzi namietaným pochybením správy katastra a škodou, ktorej náhrady sa žalobca domáha.
27. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že jeho prax je vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná. Zhodne ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká. Príčinou škody môže byť len skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, no musí ísť o príčinu podstatnú. Zákon č. 58/1969 Zb. (rovnako ako zákon č. 514/2003 Z. z.) nevysvetľuje vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/126/2009).
28. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/313/2009 uviedol, že,,o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou (súd zisťuje jej existenciu), avšak záver, či je v konkrétnom prípade daná príčinná súvislosť je súčasne otázkou právnou, pretože súd robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.".
29. Dovolací súd k otázke, medzi ktorými skutočnosťami je potrebné príčinnú súvislosť zisťovať uvádza: „Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu." (pozri 3Cdo/32/2007, 5Cdo/219/2007, 5Cdo/301/2009, R 28/2008).
30. Z uvedených východísk preto nemôže z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu stačiť všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu alebo jednoduché pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku jeho porušenia, ale musí byť príčinná súvislosť naisto postavená. Podľa teórie adekvátnej príčinnej súvislosti je táto daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny (k tomu bližšie napr. Slivka, J. Spáčil, J. Škárová, M. Hulmák, M. a kol. Občiansky zákonník I. Komentár. 1. vydanie. C. H. Beck, 2008, s. 1066). Pre zodpovednosť za škodu nie je nutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu konkrétne predvídateľný), ale je dostatočné, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko nepravdepodobný.
31. Napokon dovolací súd v súvislosti s danou problematikou pripomína, že nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu povinný plniť. Ak totiž nastala v dôsledku výkonu verejnej moci taká situácia, že medzi účastníkmi právneho vzťahu existujú určité práva a povinnosti, ktoré nie sú plnené, potom ujma odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vznikne až vtedy, ak v právnom vzťahu účastníkov nie je možné dosiahnuť plnenie. Inými slovami, ak svedčí poškodenému ako veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže úspešne uplatniť, resp. uspokojiť, nevzniká mu dovtedy nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci voči štátu.
32. V prejednávanej veci dovolateľka namieta nesprávne právne posúdenie existencie príčinnej súvislosti ako základného predpokladu zodpovednosti za škodu. Bola opačného názoru, ako nižšie súdy v otázke posúdenia platnosti zmluvy o prevode bytu, ktorú dovolateľka považuje za absolútne neplatnú, bez možnosti dodatočnej konvalidácie dôvodu neplatnosti, čím sa stala vkladu neschopná a tým nemohla byť daná ani príčinná súvislosť medzi namietaným pochybením správy katastra a škodou, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Dovolací súd v otázke posúdenia vkladu schopnosti spornej zmluvy dal za pravdu dovolateľke, čo potom mení základ pre posúdenie otázky, či nerozhodnutím o návrhu na vklad predmetnej prevodnej zmluvy v zákonnej lehote vôbec a prípadne v akom rozsahu možno vznik škody, ktorú žalobca prezentuje pripísať aj žalovanej, k čomu je potrebná, aby sa odvolací súd vychádzajúc z naznačených právnych východísk, opätovne vyjadril.
33. V zmysle vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
34. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.