Najvyšší súd 7 Cdo 83/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. S., bývajúceho v N., proti žalovanému STEEL TRANS, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Adlerova 1, IČO: 31 674
160, zastúpenému JUDr. Miroslavom Kráľom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hraničná č.
12, v konaní o zaplatenie 1 200,- € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súdu Košice I
pod sp. zn. 13 C 343/2009, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 24. mája 2012, sp. zn. 4 Co 195/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 30. apríla 2010, sp. zn. 13 C 343/2009-67 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 200,- € s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 4. novembra 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 368,16 €, do rúk jeho právneho
zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; v zostávajúcej časti žalobu
zamietol a vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 33,98 € vylúčil na samostatné konanie.
Vo veci aplikoval ustanovenia § 17 ods. 1, § 20, § 33 ods. 3, § 179 ods. 1, § 199
ods. 1, 2 a 4, § 222 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce a § 39 a § 580 Občianskeho zákonníka.
Vychádzal z toho, že žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom uzavrel
popri pracovnej zmluve z 27. marca 2007 aj dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky
z 27. marca 2007 (ďalej len „dohoda“), ktorú súd nepovažoval za povolený druh
zabezpečovacieho prostriedku (tie sú upravené taxatívne v § 20 ods. 1 Zákonníka práce),
z tohto dôvodu dohodu považoval za absolútne neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore
so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, dohodu považoval za neplatnú aj
v zmysel § 17 Zákonníka práce, pretože sa ňou žalobca vopred vzdal svojich budúcich práv 7 Cdo 83/2013
(napr. časti cestovných náhrad); dohoda umožňovala žalovanému aj po skončení pracovného
pomeru uplatniť si voči žalobcovi ako bývalému zamestnancovi akýkoľvek nárok
bez možnosti zamestnanca sa proti tomu nejako brániť. V dôsledku neplatnosti dohody
a vzniku bezdôvodného obohatenia sa na strane žalovaného, súd žalobe v časti vyhovel;
žalobu zamietol len v časti žalovaného príslušenstva za obdobie od 30. marca 2009
do 3. novembra 2009, žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného dlhu na základe výzvy
žalobcu až od 4. novembra 2009. Výšku úrokov z omeškania stanovil podľa § 3 ods. 1
vyhlášky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Za nedôvodnú považoval započítaciu námietku žalovaného, (pohľadávka titulom náhrady
škody 1 200,79 € použitá žalovaným na započítanie mala vzniknúť ako nadspotreba
pohonných hmôt v mesiacoch august až október 2008, za ktorú mal zodpovedať žalobca),
pretože pre účely pracovnoprávnych vzťahov možno aplikovať iba všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka uvedené v §§ 1 až 122. Inštitút započítania (kompenzácie
jednostranným úkonom alebo dohodou) je obsiahnutý v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho
zákonníka, t. j. v úprave záväzkového práva, na ktoré subsidiárna pôsobnosť Občianskeho
zákonníka nevzťahuje. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. mája 2012, sp. zn. 4 Co 195/2010 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa v žalobe vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); odvolanie žalovaného smerujúce voči rozsudku súdu prvého stupňa
v žalobu zamietajúcej časti odmietol (považujúc ho za subjektívne neprípustné); žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 51,45 € do troch dní
od doručenia rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že za správne, výstižné a úplné považuje dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa v žalobe
vyhovujúcej časti a to aj pokiaľ ide o náhradu trov konania. Vzájomný návrh žalovaného
odvolací súd nepreskúmaval, pretože tento bol vylúčený na samostatné konanie. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný s tým, že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho 7 Cdo 83/2013
súdu ale i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a konanie zastaviť. Uviedol, že uznesením
Okresného súdu Košice I z 28. decembra 2010, sp. zn. 32 R 3/2010 bola voči žalovanému
začatá reštrukturalizácia, následne uznesením z 12. januára 2011 bola táto aj povolená
a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 3. novembra 2011, sp. zn. 3 CoKR 18/2011 bolo
rozhodnuté o skončení reštrukturalizácie (skončenie reštrukturalizácie bolo oznámené
v Obchodnom vestníku – viď č. l. 117 spisu). Povolením reštrukturalizácie došlo v zmysle
§ 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, k prerušeniu konania a jej
skončením nastali v zmysle § 156 tohto zákona účinky zastavenia konania. V prejednávanej
veci malo byť konanie pred odvolacím súdom zo zákona najprv prerušené a neskôr zastavené.
Pokiaľ napriek tomu došlo k vydaniu rozhodnutia odvolacím súdom, ide o nulitné
rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., najprv skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú vymedzené v § 238 O.s.p. (pokiaľ ide
o rozsudok), v § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie) a v § 237 O.s.p. v prípade výskytu
zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (tzv. vád zmätočnosti).
7 Cdo 83/2013
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako sa nejedná o rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu
o trovách (prvostupňového i odvolacieho) konania, majúcich povahu uznesení, táto je
vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p.
Ani pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
bolo odvolanie žalovaného odmietnuté, majúceho povahu uznesenia, túto nie je možné
vyvodiť z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V danom prípade sa totiž nejedná o zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo, že odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska
(§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.), nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, v alternatívach: a/ aby odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené dovolanie žalovaného v zmysle § 238 a § 239 O.s.p. nie je
(procesne) prípustné.
K systému dovolacích dôvodov sa žiada dovolateľovi vysvetliť (bez ohľadu, či boli
smerujú voči rozsudku alebo uzneseniu), že existencia procesnej vady konania v zmysle § 237
O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen
prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a tiež 7 Cdo 83/2013
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon
prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 3 až 5 O.s.p. a
§ 239 ods. 3 O.s.p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených
v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. a § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď
predchádzajúce odseky). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade
procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu z uplatnených dovolacích dôvodov založených
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľom uplatnený dovolací dôvod ohľadne
tzv. inej procesnej vady alebo správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) dovolací súd nemôže podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto
stavu mu nie je umožnené zaoberať sa tým, či v konaní došlo k inej vade, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani tým, či súd na vec aplikoval (ne)správne
normy a či ich aj (ne)správne vykladal. Osobitne je potrebné pre dovolateľa zdôrazniť, že
i prípadný nesprávny postup odvolacieho súdu v občianskom súdom konaní v dôsledku
začatia reštrukturalizačného konania a ukončenia reštrukturalizácie dlžníka v zmysle zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii dovolací súd považuje za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 38/2012).
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je
zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia §242 ods. 1 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
i uzneseniu) vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
7 Cdo 83/2013
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a
prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Pokiaľ žalovaný namietala vadu v konaní pred odvolacím súdom, spočívajúcu v tom,
že odvolací súd konal vo veci, hoci bola voči nemu povolená a neskôr skončená
reštrukturalizácia, neboli tým podľa názoru dovolacieho súdu naplnené znaky ani jednej z vád
uvedených v § 237 O.s.p. Riešenie sporu o vyplatenie zloženej zábezpeky (1 200,- €
s príslušenstvom) v pracovnoprávnom vzťahu nepochybne patrilo do právomoci súdu, preto
konanie nebolo postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p., na ktorú výslovne
poukazoval žalovaný. Povolením reštrukturalizácie dlžník nestráca právnu subjektivitu, teda
ani spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú spôsobilosť (m. m. porovnaj napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 1998, sp. zn. 5 Cdo 27/1999).
Vzhľadom na uvedené nemá konanie súdu ani vady podľa § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. V danej
veci nešlo ani o prekážku veci už právoplatne rozhodnutej alebo prekážku už začatého
konania; nebolo zistené také občiansko-súdne konanie a v ňom vydané meritórne rozhodnutie,
ktoré by bolo spôsobilé založiť vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. d/ O.s.p. Súd v danej
veci konal na základe žaloby, teda nechýbala ani táto podmienka konania, nedostatok ktorej
by mal za následok vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Za situácie, keď žalovaný skutočnosť
začatia a následne aj skončenia reštrukturalizácie odvolaciemu súdu neoznámil,
nemožno postup odvolacieho súdu, ktorý o odvolaní žalovaného konal a meritórne rozhodol,
hodnotiť ako postup odnímajúci žalovanému možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedenou vadou nie je ani postup odvolacieho súdu, ktorý
v časti odmietol odvolanie žalovaného, toto totiž smerovalo voči výroku rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým bola žaloba v časti zamietnutá – odvolací súd považoval odvolanie
žalovaného v tejto časti za subjektívne neprípustné, pretože rozhodnutie v žalobe zamietajúcej
časti sa nedotklo jeho práv – správne ho preto odmietol v zmysle § 218 ods. b/ O.s.p. (viď 7 Cdo 83/2013
R 40/93). Napokon nebolo zistené, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo že by súd
bol nesprávne obsadený, teda že by konanie súdu bolo postihnuté vadou v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. g/ O.s.p. (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 25. júla 2012, sp. zn. 6 Cdo 113/2012, z 12. februára 2013, sp. zn. 7 Cdo 211/2011).
Správnosťou procesného postupu odvolacieho súdu v odvolacom konaní vo vzťahu
k účinkom povolenia, resp. skončenia reštrukturalizácie a správnosťou právneho posúdenia
veci odvolacím súdom by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné
(čo však nie je tento prípad). Prípadná tzv. iná vada konania ale ani nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) však samé o sebe
prípustnosť dovolania nezakladajú.
Prípustnosť dovolania žalovaného vo veci samej nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a § 239 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie bolo postihnuté
vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný
bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodal návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. apríla 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková