Najvyšší súd     7 Cdo 83/2013 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. S.,   bývajúceho v N., proti žalovanému STEEL TRANS, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Adlerova 1, IČO: 31 674

160, zastúpenému JUDr. Miroslavom Kráľom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hraničná č.

12, v konaní o zaplatenie 1 200,- € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súdu Košice I

pod sp. zn. 13 C 343/2009, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 24. mája 2012, sp. zn. 4 Co 195/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 30. apríla 2010, sp. zn. 13 C 343/2009-67 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 200,- € s 9 % ročným úrokom z   omeškania  

od 4. novembra 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 368,16 €, do rúk jeho právneho

zástupcu, všetko   do troch dní od   právoplatnosti rozsudku; v zostávajúcej časti žalobu

zamietol a vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 33,98 € vylúčil na samostatné konanie.

Vo veci aplikoval ustanovenia § 17 ods. 1, § 20, § 33 ods. 3, § 179 ods. 1, § 199  

ods. 1, 2 a 4, § 222 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce a § 39 a § 580 Občianskeho zákonníka.

Vychádzal z toho, že žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom uzavrel

popri pracovnej zmluve   z 27. marca 2007 aj dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky  

z   27. marca 2007 (ďalej len „dohoda“), ktorú súd nepovažoval za povolený druh

zabezpečovacieho prostriedku (tie sú upravené taxatívne v § 20 ods. 1 Zákonníka práce),

z tohto dôvodu dohodu považoval za absolútne neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore  

so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, dohodu považoval za neplatnú aj

v zmysel § 17 Zákonníka práce, pretože sa ňou žalobca vopred vzdal svojich budúcich práv 7 Cdo 83/2013

(napr. časti cestovných náhrad); dohoda umožňovala žalovanému aj po skončení pracovného

pomeru uplatniť si voči žalobcovi ako bývalému zamestnancovi akýkoľvek nárok  

bez možnosti zamestnanca sa proti tomu nejako brániť. V dôsledku neplatnosti dohody

a vzniku bezdôvodného obohatenia sa na strane žalovaného, súd žalobe v časti vyhovel;

žalobu zamietol len v časti žalovaného príslušenstva za obdobie od 30. marca 2009  

do 3. novembra 2009, žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného dlhu na základe výzvy

žalobcu až od   4. novembra 2009. Výšku   úrokov z omeškania stanovil podľa § 3 ods. 1

vyhlášky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Za nedôvodnú považoval započítaciu námietku žalovaného, (pohľadávka titulom náhrady

škody 1 200,79 € použitá žalovaným na započítanie mala vzniknúť ako nadspotreba

pohonných hmôt v mesiacoch august až október 2008, za ktorú mal zodpovedať žalobca),

pretože pre účely pracovnoprávnych vzťahov možno aplikovať iba všeobecné ustanovenia

Občianskeho zákonníka uvedené v §§ 1 až 122. Inštitút započítania (kompenzácie

jednostranným úkonom alebo dohodou) je obsiahnutý v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho

zákonníka, t. j. v úprave záväzkového práva, na ktoré subsidiárna pôsobnosť Občianskeho

zákonníka nevzťahuje. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. mája 2012, sp. zn. 4 Co 195/2010 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v žalobe vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania

(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); odvolanie žalovaného smerujúce voči rozsudku súdu prvého stupňa

v žalobu zamietajúcej časti odmietol (považujúc ho za subjektívne neprípustné); žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 51,45 € do troch dní  

od doručenia rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,

že za správne, výstižné a úplné považuje dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa v žalobe

vyhovujúcej časti a to aj pokiaľ ide o náhradu trov konania. Vzájomný návrh žalovaného

odvolací súd nepreskúmaval, pretože tento bol vylúčený na samostatné konanie. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný s tým, že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/ O.s.p.),

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho 7 Cdo 83/2013

súdu ale i   rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a konanie zastaviť. Uviedol, že uznesením

Okresného súdu Košice I z 28. decembra 2010, sp. zn. 32 R 3/2010 bola voči žalovanému

začatá reštrukturalizácia, následne uznesením z 12. januára 2011 bola táto aj povolená

a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 3. novembra 2011, sp. zn. 3 CoKR 18/2011 bolo

rozhodnuté o skončení reštrukturalizácie (skončenie reštrukturalizácie bolo oznámené

v Obchodnom vestníku – viď č. l. 117 spisu). Povolením reštrukturalizácie došlo v zmysle  

§ 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, k prerušeniu konania a jej

skončením nastali v zmysle § 156 tohto zákona účinky zastavenia konania. V prejednávanej

veci malo byť konanie pred odvolacím súdom zo zákona najprv prerušené a neskôr zastavené.

Pokiaľ napriek tomu došlo k vydaniu rozhodnutia odvolacím súdom, ide o nulitné

rozhodnutie.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., najprv skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom

konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).  

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania sú vymedzené v § 238 O.s.p. (pokiaľ ide

o rozsudok),   v § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie) a v § 237 O.s.p. v prípade výskytu

zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (tzv. vád zmätočnosti).

7 Cdo 83/2013

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako sa nejedná o rozsudok,  

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu

o trovách (prvostupňového i odvolacieho) konania, majúcich povahu uznesení, táto je

vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p.

Ani pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

bolo odvolanie žalovaného odmietnuté, majúceho povahu uznesenia, túto nie je možné

vyvodiť z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V danom prípade sa totiž nejedná o zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo, že   odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska

(§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.), nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, v alternatívach: a/ aby odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o   jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.).

Vzhľadom   na uvedené dovolanie žalovaného v zmysle § 238 a § 239 O.s.p. nie je

(procesne) prípustné.  

K systému dovolacích dôvodov sa žiada dovolateľovi vysvetliť (bez ohľadu, či boli

smerujú voči rozsudku alebo uzneseniu), že existencia procesnej vady konania v zmysle § 237

O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen

prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a tiež 7 Cdo 83/2013

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie

odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o   prípady, kedy zákon

prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 3 až 5 O.s.p. a

§ 239 ods. 3 O.s.p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených

v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. a § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď

predchádzajúce odseky). Z uvedeného (i   pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade

procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu z uplatnených dovolacích dôvodov založených

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľom uplatnený dovolací dôvod ohľadne

tzv. inej procesnej vady alebo správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241

ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) dovolací súd nemôže podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto

stavu mu nie je umožnené zaoberať sa tým, či v konaní došlo k inej vade, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani tým, či súd na vec aplikoval (ne)správne

normy a či ich   aj (ne)správne vykladal. Osobitne je potrebné pre dovolateľa zdôrazniť, že  

i prípadný nesprávny postup odvolacieho súdu v občianskom súdom konaní v   dôsledku

začatia reštrukturalizačného konania a ukončenia reštrukturalizácie dlžníka v zmysle zákona

č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii dovolací súd považuje za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.  

2 Cdo 38/2012).

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je

zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia §242 ods. 1 O.s.p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

i uzneseniu) vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v   konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a   nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

7 Cdo 83/2013

Treba uviesť, že z   hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a

prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne právne

posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Pokiaľ žalovaný namietala vadu v konaní pred odvolacím súdom, spočívajúcu v tom,

že odvolací súd konal vo veci, hoci bola voči nemu povolená a neskôr skončená

reštrukturalizácia, neboli tým podľa názoru dovolacieho súdu naplnené znaky ani jednej z vád

uvedených v § 237 O.s.p. Riešenie sporu o vyplatenie zloženej zábezpeky (1 200,- €

s príslušenstvom) v pracovnoprávnom vzťahu nepochybne patrilo do právomoci súdu, preto

konanie nebolo postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p., na ktorú výslovne

poukazoval žalovaný. Povolením reštrukturalizácie dlžník nestráca právnu subjektivitu, teda

ani spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú spôsobilosť (m. m. porovnaj napr.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 1998, sp. zn. 5 Cdo 27/1999).

Vzhľadom na uvedené nemá konanie súdu ani vady podľa § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. V danej

veci nešlo ani o prekážku veci už právoplatne rozhodnutej alebo prekážku už začatého

konania; nebolo zistené také občiansko-súdne konanie a v ňom vydané meritórne rozhodnutie,

ktoré by bolo spôsobilé založiť vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. d/ O.s.p. Súd v danej

veci konal na základe žaloby, teda nechýbala ani táto podmienka konania, nedostatok ktorej

by mal za následok vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p.   Za situácie, keď žalovaný skutočnosť

začatia a následne aj skončenia reštrukturalizácie odvolaciemu súdu neoznámil,

nemožno postup odvolacieho súdu, ktorý o odvolaní žalovaného konal a meritórne rozhodol,

hodnotiť ako postup odnímajúci žalovanému možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedenou vadou nie je ani postup odvolacieho súdu, ktorý

v časti odmietol odvolanie žalovaného, toto totiž smerovalo voči výroku rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým bola žaloba v časti zamietnutá – odvolací súd   považoval odvolanie

žalovaného v tejto časti za subjektívne neprípustné, pretože rozhodnutie v žalobe zamietajúcej

časti sa nedotklo jeho práv – správne ho preto odmietol v zmysle § 218 ods. b/ O.s.p. (viď   7 Cdo 83/2013

R 40/93). Napokon nebolo zistené, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo že by súd

bol nesprávne obsadený, teda že by konanie súdu bolo postihnuté vadou v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. g/ O.s.p. (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 25. júla 2012, sp. zn. 6 Cdo 113/2012, z 12. februára 2013, sp. zn. 7 Cdo 211/2011).  

Správnosťou procesného postupu odvolacieho súdu v odvolacom konaní vo vzťahu

k účinkom povolenia, resp. skončenia reštrukturalizácie a správnosťou právneho posúdenia

veci odvolacím súdom by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné

(čo však nie je tento prípad). Prípadná tzv. iná vada konania ale ani nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) však samé o sebe

prípustnosť dovolania nezakladajú.  

Prípustnosť dovolania žalovaného vo veci samej nemožno vyvodiť z ustanovení § 238

O.s.p. a § 239 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie bolo postihnuté

vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný  

bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodal návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. apríla 2014

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková