Najvyšší súd

7 Cdo 83/2012

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Š. K., bývajúceho v O., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. S. s. r. o., so sídlom v Č., v mene a na

účet ktorej koná advokát JUDr. M. S., proti odporcom 1/ A. M., bývajúcej v O., 2/ D. S.,

bývajúcej v D., 3/ P. Š., bývajúcemu v D., 4/ Š. M., bývajúcej vo V., 5/ J. V., bývajúcej vo

V., 6/ K. L., bývajúcej vo V., 7/ J. P., bývajúcej v Z., 8/ K. K., bývajúcej v O., 9/ P. K.,

bývajúcemu v B., 10/ A.. bývajúcej v O., zastúpenej JUDr. C. S., advokátom v Č., 11/ P.

K., bývajúcemu v O., zastúpenému JUDr. C. S., advokátom v Č., 12/ P. K., bývajúcemu O.,

zastúpenému JUDr. C. S., advokátom v Č., 13/ M. K., bývajúcej v S., 14/ J. K., bývajúcemu

v O., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Čadca

pod sp. zn. 6 C 24/2005, o dovolaní odporcov 10/,   11/, 12/ proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 30. novembra 2010 sp. zn. 5 Co 186/2010, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z  

30. novembra 2010 sp. zn. 5 Co 186/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom z 27. januára 2010 č. k. 6 C 24/2005 -263 určil, že

nehnuteľnosti   katastrálneho územia O. zapísané na LV č. X.. ako parcela EKN X. – orná

pôda vo výmere X. m2 v podiele ½, na LV č. X. ako EKN X. – orná pôda vo výmere X. m2

v celosti, na LV č. X.   ako EKN X. – orná pôda vo výmere X. m2 v celosti, na LV č. X.

EKN X. - t. t. p. vo výmere X. m2 v podiele ½, na LV č. X. EKN X. - orná pôda vo výmere X. m2 v podiele ½, na LV č. X. ako EKN X. – orná pôda vo výmere X. m2 v podiele 3/8

patria do dedičstva po nebohej M. K. zomrelej X.. Odporcovi P. K. uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi trovy konania 672, 33 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že

ostatných odporcov   nahradiť navrhovateľovi trovy konania nezaviazal. Uviedol, že

navrhovateľ sa určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej M. K. ( jeho

matke ) domáhal z dôvodu, že tieto si neoprávnene previedla na seba ( pôvodná ) odporkyňa

1/ A.K. (   v priebehu konania zomrela ) dedičským rozhodnutím   z 28. marca 1972 č. D

503/71   po nebohom J. K. (   právnom predchodcovi odporcu P.K. ),   u ktorého nebol

preukázaný žiadny právny titul ich nadobudnutia, vrátane vydržania. Keďže   predmetné

nehnuteľnosti   nenadobudol do vlastníctva nebohý J. K., ale ich vlastníčkou bola nebohá

M. K., nemohli patriť do dedičstva po ňom a nemohla ich nadobudnúť titulom dedičstva do

vlastníctva nebohá A.K. ( právna predchodkyňa pôvodnej odporkyne 1/ ). Táto je však na

listoch vlastníctva vedená ako ich vlastníčka  , preto bol   návrh na určenie, že patria do

dedičstva po nebohej M. K.   dôvodný. Námietku vznesenú odporcami A.D., P.K. a P.K.

týkajúcu sa podmienky konania už rozhodnutej veci ( res iudicatae ) vyhodnotil za

nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. ( nesprávne uvedené OZ

).

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcov 10/, 11/, 12/ ( v rozhodnutí súdov nižších

stupňov označených ako 9/, 10, 11/ ) rozsudkom z 30. novembra 2010 sp. zn. 5 Co 186/2010

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a týmto odporcom uložil povinnosť nahradiť

navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 74, 61 € na účet ich právneho zástupcu

do 3 dní. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového

súdu. Konštatoval, že okresný súd v dostatočnom   rozsahu zistil   skutočnosti rozhodné pre

posúdenie veci, vykonal dokazovanie   v potrebnom rozsahu a preukázaný skutkový stav

dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd poukázal

a s ktorým   sa v plnom rozsahu stotožnil, preto ďalšie   odôvodnenie nevyhotovoval ( § 219

ods. 1, 2 O. s. p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

v spojení s § 224 odd. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie odporcovia 10, 11/, 12/ ( A.

D., P. K., P. K. ). Navrhli ho ( spolu s rozsudkom okresného súdu ) zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces a tým naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O. s. p. Rozsudky súdov nižších stupňov považovali za nesprávne, bez riadneho

odôvodnenia, nezrozumiteľné aj nepreskúmateľné. Uviedli, že v rozsiahlom odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa namietali, že pri sporných nehnuteľnostiach ide o prekážku res

iudicata, pretože podľa posudku znalca Ing. M. K. tieto nehnuteľnosti už boli predmetom

dedičstva v rozhodnutí bývalého Štátneho notárstva Čadca pod č. D 183/65 po matke resp.

starej matke účastníkov konania t. j. po M. k.. Tiež namietali správnosť výšky podielov, jej

nedostatočnú identifikáciu, nedostatočne zistený skutkový stav   a následné hodnotenie

dôkazov, ktorými sa odvolací súd vôbec nezaoberal. Za nepreskúmateľné a rozporné

považovali aj rozhodnutie o trovách prvostupňového a odvolacieho konania.

Navrhovateľ navrhol dovolanie zamietnuť ako neprípustné   a priznať mu trovy

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,

že dovolanie podali účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), ktorí sú zastúpení advokátom  

( § 241 ods. 1 O. s. p. ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3  

O. s. p. ) najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu   pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).   Rozhodnutie odvolacieho súdu po doručení všetkým

účastníkom konania a ich právnym nástupcom nadobudlo v zmysle doložky právoplatnosti

a vykonateľnosti právoplatnosť dňom 23. decembra 2011.  

V prejednávanej veci je dovolaním odporcov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie je

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom   sa odvolací súd odchýlil   od právneho   názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného   významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky   podľa § 153 ods. 3,  

ods. 4.

Dovolaním odporcov   nie je napadnutý zmeňujúci   rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil

prípustnosť   dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci

sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že   dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie )   neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania   podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné   podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov,

spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).

Odporcovia vady konania podľa § 237 písm. a/, c/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietali a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Odporcovia však dôvodne namietali vadu konania podľa

§ 237 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní tiež vyšla najavo vada konania podľa § 237

písm. b/ O. s. p.  

Podľa § 103   O. s. p. kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené

podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci ( podmienky konania ).

Uvedené zákonné ustanovenie ukladá   súdu povinnosť   v každom štádiu konania

prihliadať na to, či sú splnené   zákonom stanovené podmienky ( procesné podmienky  

konania ), aby súdne konanie   mohlo prebehnúť   a súd   mohol   vydať rozhodnutie. Medzi

základné procesné podmienky ( okrem iných ), ktoré má súd povinnosť si všimnúť aj bez

návrhu po celý čas konania, je splnenie podmienok civilno – procesnej subjektivity účastníka,

t. j. spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania priznáva, resp.

ukladá ( § 19 O. s. p. ). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame   mať

práva a povinnosti podľa hmotného práva. Hmotnoprávna   spôsobilosť   mať práva

a povinnosti   vzniká u fyzických osôb narodením ( prípadne počatím, ak sa narodí živá )

a zaniká smrťou fyzickej osoby, prípadne jej vyhlásením za mŕtvu ( § 7 Občianskeho

zákonníka ).

Z obsahu spisu vyplýva, že   odporkyňa   M. S. ( uvedená v záhlaví rozsudkov súdov

nižších stupňov ako odporkyňa 3/ )   nar. X., naposledy bytom D., zomrela X. t. j. pred

rozhodnutím odvolacieho súdu 30. novembra 2010   ( a po rozhodnutí súdu prvého stupňa 27.

januára 2010 ). Teda v čase rozhodovania   krajského súdu   táto   odporkyňa nemala

spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak odvolací súd   napriek tejto skutočnosti rozhodol,

zaťažil svoje konanie vadou v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p. ( ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník konania nemal spôsobilosť byť účastníkom konania ). Pre úplnosť dovolací súd

uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že aj odporkyňa J. B. ( uvedená v záhlaví rozsudkov

nižších stupňov ako odporkyňa 5/ ) nar. X. zomrela X.   t. j. po rozhodnutí okresného a krajského súdu.

Dovolatelia namietali, že konanie je postihnuté vadou konania podľa § 237 písm. f/

O. s. p. z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Tým, že

odvolací súd sa nevysporiadal s dôvodmi odvolania,   ale len všeobecne konštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov   prvostupňového   súdu, porušil ich právo na

spravodlivý súdny proces, čím im v konečnom dôsledku odňal možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho   procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími   všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok   priznáva. Vady spôsobujúce   zmätočnosť konania môžu nastať aj pri

samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti  

( záhlavia, výroku, odôvodnenia ). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá

môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo

neodôvodnenosti ( arbitrárnosti ). Vydanie zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska Ústavou Slovenskej republiky zaručeného práva účastníka na

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

( ďalej len „ústava“ )   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd ( ďalej len „dohovor“ ), porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III.

ÚS 331/04, II. ÚS 174/04.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí

byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri

rešpektovaní zásad spravodlivého   súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované

formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho

skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho   procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamným, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie   rozhodujúci, vyžaduje   sa

špecifická odpoveď práve na tento argument ( pozri   napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998 ).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry ( pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04 ) tiež

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie ( čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením a ochranou proti

takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať   odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú   pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ( I. ÚS 241/07 ).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť   súdu v odôvodnení

rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov s výhradou, že ( ne ) majú význam pre rozhodnutie ( pozri Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla

1993, II. ÚS410/06 ).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ  

( žalobca ) domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne   vysvetlí, ktoré skutočnosti   považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov   vychádzal a akými úvahami   sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Po preskúmaní veci dospel   dovolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu nezodpovedá   citovanému ustanoveniu   a právu účastníkov   konania na

spravodlivé súdne konanie.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku   nedal presvedčivú a   jasnú

odpoveď   na podstatné otázky súvisiace   s predmetom súdnej ochrany   a vôbec nereagoval

ani na podstatné odvolacie námietky, od ktorej povinnosti   ho nemôže zbaviť ani znenie  

§ 219 ods. 2 O. s. p. Toto ustanovenie totiž nemožno aplikovať len formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a samozrejme v spojení s  

§ 157 ods. 2 O. s p.

Napriek skutočnosti, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý vyhovel

uplatnenému nároku, je rozsiahle, v prevažnej časti   je len opisom priebehu konania  

a vykonaných dôkazov   s citáciou právnych predpisov bez toho, aby   sa jasným,

zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré boli pre jeho rozhodnutie   podstatné a právne významné. Naopak jeho skutkové

a právne závery sú nezrozumiteľné a zmätočné.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Požiadavka preskúmateľnosti   skutkových záverov   a právneho posúdenia veci nie je

naplnená, keď odôvodnenie rozsudku obsahuje iba   výpočet a opis vykonaných dôkazov

a citáciu   právnych predpisov bez ich   výkladu ku konkrétnym okolnostiam   danej veci.

V záujme preskúmateľnosti odôvodnenia právneho posúdenia veci je rovnako potrebné, aby

súd v odôvodnení   rozsudku presvedčivými argumentmi   vyvrátil   právne nesprávne

námietky účastníkov. Pri absencii takéhoto odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu bolo povinnosťou odvolacieho súdu ( a to bez ohľadu na znenie   ustanovenia § 219 ods. 2

O. s. p. ) napraviť pochybenie   súdu prvého stupňa   a primeraným spôsobom reagovať   na

podstatné odvolacie námietky. Krajský súd sa však v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím

súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením   bez toho, aby sa vysporiadal   s námietkami

týkajúcimi sa skutkových záverov a z nich vyplývajúceho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd tým, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade   s § 157 ods. 2

O. s. p., z ktorého dôvodu   je nepreskúmateľné, porušil právo dovolateľov   na spravodlivé

súdne konanie, čím im odňal možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). V tejto

súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti aj nález ústavného súdu III. ÚS 198/2011 z 29.

júla 2011, podľa ktorého nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia treba

považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ O. s. p.

Vychádzajúc z uvedeného,keď konanie odvolacieho súdu je postihnuté procesnými

vadami   podľa § 237 písm. b/ a f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky   rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 2 O. s. p. ), pričom sa nezaoberal ďalšími námietkami dovolateľov.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania   ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. júna 2012

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta