Najvyšší súd

7 Cdo 81/2012

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Z. S., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. A. L., advokátkou   v   K.,   proti   povinnej   L.   K.,   bývajúcej v   K.,

zastúpenej JUDr. J. F., advokátkou v K., pre vymoženie 73 000 € a trov exekučného

konania, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 49 Er 843/2010, o dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 23. decembra 2011 sp. zn.  

7 CoE 25/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II uznesením z 5. mája 2011 č.k. 49 Er 843/2010-51 vyhlásil

exekúciu   za   neprípustnú   a   exekučné   konanie   podľa   § 57   ods.   1   písm. g/   zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) zastavil.

V odôvodnení uviedol, že exekučný titul, na základe ktorého oprávnená podala návrh  

na vykonanie exekúcie, je notárska zápisnica z 29.5.2002, ktorej predmetom bol záväzok  

zo zmluvy o pôžičke z 22.5.2002 uzavretej medzi oprávnenou a D. F. (zomrel X. a dedičmi

sa stali L. K., rod. F. a jej sestra K. P., rod. F.). Spolu s exekučným titulom predložila

oprávnená aj rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 20 C 38/2008 zo dňa 4.12.2008

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 52/2009 zo dňa 24.6.2009,

ktorým bolo určené, že právny úkon nebohého D. F. – kúpna zmluva z 23.5.2002, ktorej

predmetom je predaj nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v K. je voči oprávnenej neúčinná. Tento

rozsudok bol však uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 66/2010 z 31. januára 2011 zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Na základe

uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že exekučný titul v spojení s vyššie uvedenými

rozhodnutiami súdov nie je vykonateľný. Vyslovil, že o trovách exekučného konania

rozhodne samostatným uznesením.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 23. decembra 2011 sp. zn. 7 CoE 25/2011  

na odvolanie oprávnenej, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V plnom rozsahu sa

stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu. Zdôraznil, že z dôvodu zrušenia rozsudku

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 52/2009, exekučný titul nenadobudol právoplatnosť

ani vykonateľnosť. To znamená, že chýba skutočnosť umožňujúca oprávnenej domáhať sa

splnenia povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu voči L. K., ktorá nie je podľa notárskej

zápisnice   z   29.5.2002   povinnou   osobou.   Preto   musela   byť   exekúcia zastavená.

Nesúhlasil s argumentáciou oprávnenej, že exekúciu nemožno jednoznačne považovať za

neprípustnú, nakoľko krajský súd bude vo veci odporovacej žaloby ďalej konať.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním oprávnená. Navrhla ho zrušiť a vec

vrátiť na ďalšie konanie. Namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) z dôvodu nesúladu výroku uznesenia s jeho odôvodnením, z ktorého dôvodu je

uznesenie arbitrárne. Tiež namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretože v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie bola

exekúcia dôvodná a bola nariadená na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku a napokon, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.

O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, že dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/  

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

V preskúmavanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté (potvrdzujúce) uznesenie

odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení nie je procesne prípustné.

Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku a uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že

§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je

inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení vyvodiť nemožno.

Dovolateľka namietala, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/  

O.s.p. Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom na skutočnosť, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenej

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,

patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.  

V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa

21.1.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 9.12.1994,

týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa

sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004,

III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn.  

III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08

zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú námietku účastníka bola daná súdom podrobná

odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

K námietke oprávnenej, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí

arbitrárnosťou (nepreskúmateľnosťou) pre nesúlad jeho výroku s odôvodnením, treba uviesť, že z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov považoval

rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a z akých dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa

(v odvolaním napadnutej časti) potvrdil. Napadnuté uznesenie teda obsahuje vysvetlenie

dôvodu rozhodnutia a vysporiadava sa aj s námietkami oprávnenej týkajúcimi sa prípustnosti

exekúcie. Z   odôvodnenia   vyplýva   aj   právne   posúdenie   veci   pri   aplikácii   uvedených

ustanovení právneho predpisu (Exekučného poriadku) na zistený skutkový stav. Napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu v uvedenom zmysle nie je preto nepreskúmateľné.

Pokiaľ dovolateľka namietala, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je treba uviesť, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade

konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenie oprávnenej bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu

neposudzoval), oprávnenou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa  

§ 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok oprávnenej

odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala. Dovolací súd jej však náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal, pretože jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 v spojení  

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. júna 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová