UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. T., C., O. XXX, zastúpeného JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o 14.900,07 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/114/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. augusta 2017 sp. zn. 12Co/563/2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. augusta 2017 č. k. 12Co/563/2015-595 v časti ktorou potvrdil rozsudkom súdu prvej inštancie žalovanému uloženú povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v rozsahu sumy 3.404,09 eura s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 29. septembra 2012 do zaplatenia z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. septembra 2015 č. k. 20C/114/2013-530 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 13.853,90 eura s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 29. septembra 2012 do zaplatenia; nahradiť mu trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 eura a trovy konania vzniknuté z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 20 eur a z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 4.765,39 eura na účet zástupkyne žalobcu, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia; konanie v časti o zaplatenie sumy 630,84 eura zastavil; vo zvyšku žalobu zamietol. 1.1. Dôvodil, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8T/16/2009 z 22. júla 2010, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 25. mája 2011. V súvislosti v dovolaní namietaným priznaním nároku žalobcu na náhradu škody z titulu ušlej mzdy za dobu výkonu väzby od 01. júla 2004 do 22. decembra 2004 prvoinštančný súd právne dôvodil, že tento nárok posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2003. Vecne dôvodil, že v konaní bolo preukázané, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2Tp/91/2004 zo 04. júla 2004 bol žalobca vzatý do väzby,ktorá začala plynúť 01. júla 2004 o 7.40 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v Leopoldove. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica pod sp. zn. Pš/47/2004 z 18. novembra 2004 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu, proti uzneseniu bola podaná sťažnosť, ktorá bola uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ a „dovolací súd“) č. k. 4 To/105/2004 z 22. decembra 2004 zamietnutá. Za nesporné považoval, že so žalobcom bol skončený služobný pomer a uzavrel, že k prepusteniu zo služobného pomeru žalobcu došlo len v dôsledku trestného stíhania a vznesenia obvinenia a teda príčinou škody žalobcu nie je vedľajšia príčina, ktorou je prepustenie zo služobného pomeru, pretože aj táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti s uznesením o vzatí do väzby, čomu predchádzalo vznesenie obvinenia. Tieto skutočnosti vyplývajú i z odôvodnení rozhodnutia riaditeľa colného úradu o prepustení zo služobného pomeru k 24. augustu 2004, pričom žalobca bol vzatý do väzby už 01. júla 2004 a trestné stíhanie sa týkalo skutkov z roku 2003 a zároveň bol prepustený pre porušenie základných povinností colníka podľa § 44 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov za skutky z 31. augusta 2003, 27. septembra 2003 a 31. októbra 2003, teda až po začatí trestného stíhania a vzatí do väzby. Žalobcovi tým vznikla škoda, strata na mzde vo výške 3.404,09 eura, ktorú mu súd prvej inštancie priznal.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 31. augusta 2017 č. k. 12Co/563/2015-595 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 9.580,17 eura s príslušenstvom potvrdil, v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 eura a v časti výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.1. Svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa nároku na náhrady škody titulom ušlého zisku, ušlej mzdy za obdobie väzby od 01. júla 2004 do 22. decembra 2004 vo výške 3.404,09 eura s príslušenstvom (následne napadnutej dovolaním) potvrdil ako vecne správne, pričom poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, bolo preskúmané v rámci správneho súdnictva, v ktorom súdnom konaní nebolo spochybnené, čo z hľadiska tejto časti uplatňovaného nároku je i irelevantné, keďže z okolností a časových súvislostí týkajúcich sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru možno vyvodiť, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru boli totožné skutky, pre ktoré bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z ktorých bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Argumentáciu žalovanej z jej odvolania, že v prípade posudzovania dôvodov na prepustenie zo služobného pomeru sa skúmajú iné skutočnosti, ako pri posudzovaní dôvodov pre odsúdenie v trestnom konaní, je v zásade správna, v predmetnej veci však treba brať do úvahy podstatnú skutočnosť, a to, že hoci žalobca sa mal dopustiť predmetných protiprávnych konaní 31. augusta 2003, 27. septembra 2003 a 31. októbra 2003, k jeho prepusteniu zo služobného pomeru nedošlo bezprostredne po konštatovanom protiprávnom konaní, ale jednoznačne až po tom, ako bolo voči nemu vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. Z toho jasne vyplýva priama príčinná súvislosť medzi začatým trestným stíhaním voči žalobcovi a skončením jeho služobného pomeru. Dodal, že príčinná súvislosť by absentovala len v tom prípade, ak by k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru došlo v primeranej dobe od konštatovaných protiprávnych konaní a ešte predtým, ako bolo žalobcovi vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. V takom prípade by žalobcovi mohol vzniknúť potenciálny nárok na náhradu škody len z titulu eventuálneho nezákonného rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru, ak by príslušným orgánom bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 3.404,09 eura s príslušenstvom ako náhrady ušlej mzdy za obdobie trvania väzby od 01. júla 2004 do 22. decembra 2004, podala žalovaná (ďalej tiež „dovolateľka“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Mala za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Všeobecne o prípustnosti a odôvodnenosti dovolacieho dôvodu podľa § 421 písm. a) CSP poukázala na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.3Cdo/6/2017 zo 06. marca 2017. Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania považovala skutočnosť, že rozhodnutie v tejto veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou je posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a náhradou škody v časti ušlého zárobku za obdobie väzby, pričom žalobca bol až po vzatí do väzby prepustený zo služobného pomeru colníka. Dôvodila, že odvolací súd svoje rozhodnutie v časti náhrady škody z titulu ušlej mzdy odôvodnil tým, že z okolností a časových súvislostí týkajúcich sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru možno jednoznačne vyvodiť, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru boli totožné skutky, pre ktoré bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z ktorých bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Namietala, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a žalobcovi v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním náhrada ušlej mzdy nepatrí. Žalobca bol 25. augusta 2004 prepustený zo služobného pomeru rozhodnutím vydaným v správnom konaní, a to z dôvodu, že žalobca porušil základné povinnosti colníka stanovené v § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov, čím porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Príčinu straty na zárobku je preto od tohto momentu možné vzhliadať výlučne v predmetnom personálnom rozkaze a strata príjmu tak bola dôsledkom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, nie dôsledkom uznesenia o vznesení obvinenia, či rozhodnutia o väzbe. Poukázala na príčinnú súvislosť, kauzálny nexus, keď sa vyžaduje, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada a zisťuje sa príčinná súvislosť práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym protiprávnym konaním škodcu, prípadne inou skutočnosťou. Poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu z 31. januára 2012 sp. zn. 6MCdo/11/2010. Dodala, že v danom prípade nebola splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a stratou na zárobku, nakoľko je skutkovo ustálené, že žalobcova strata príjmu bola spôsobená jeho prepustením zo služobného pomeru personálnym rozkazom z 25. augusta 2004. Na podporu svojej argumentácie poukázala na právny názor uvedený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), sp. zn. IV. ÚS 296/2014, ku ktorému sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevyjadril, ako i na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžo/113/2008 z 26. mája 2009, sp. zn. 1Sžo/385/2009 z 22. marca 2011, sp. zn. 4Sžo/10/2011 z 23. marca 2011. Odvolací súd priznaním náhrady ušlej mzdy žalobcovi za obdobie väzby od 1. júla 2004 do 22. decembra 2004, konštatovaním existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a trestným stíhaním žalobcu nerešpektoval ustálenú judikatúru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a súčasne navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP až do rozhodnutia o dovolaní žalovanej.
4. K dovolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol dovolanie žalovanej zamietnuť. Namietal, že žalovaná nesprávne poukazuje na rozhodnutia správneho súdnictva, rozhodnutia, ktoré nie sú totožné so skutkovým stavom, aký u neho nastal, keďže mu bolo nielen vznesené obvinenie, ale bol aj vzatý do väzby a aj v prípade, že by nebol prepustený zo služobného pomeru, tak objektívne nemohol vykonávať prácu po dobu, kedy bol väzobne stíhaný. Namietal, že k prepusteniu zo služobného pomeru nedošlo v primeranej lehote od konštatovaných protiprávnych skutkov. Vzatie do väzby, ako aj uznesenie o vznesení obvinenia jednoznačne predchádzali prepusteniu z pracovného pomeru, vzhľadom na čo je daný bezprostredný súvis. Záverom uviedol, že žalovaná ani neuviedla, ako by mala byť právna otázka správne riešená.
5. Najvyšší súd uznesením z 29. mája 2019 sp. zn. 7Cdo/64/2018 dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietol. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd uviedol, že (i) žalovanou vymedzená právna otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou; (ii) dovolateľkou poukázané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 31. januára 2012 zrušené nálezom ústavného súdu z 12. februára 2013 sp. zn. III. ÚS 307/2012 nepreukazuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože sa týka skutkovo odlišnej veci, (iii) označené rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžo/113/2008,1Sžo/385/2009, 4Sžo/10/2011 a tiež nález ústavného súdu zo 06. mája 2015 sp. zn. IV. ÚS 296/2014 nenapĺňajú pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu definovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Co/6/2017 zo 06. marca 2017, pretože v rozhodnutiach Sžo rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací v rámci správneho súdnictva a nie ako súd dovolací a zároveň pod pojem dovolací súd nepatrí ústavný súd.
6. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu žalovaná napadla ústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd vyhovel nálezom č. k. III. ÚS 91/2021-43 z 28. októbra 2021 (ďalej „nález III.ÚS 91/2021“), ktorým zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/64/2018 z 29. mája 2019 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd v zrušujúcom náleze konštatoval v postupe najvyššieho súdu nedostatok odôvodnenia uznesenia o odmietnutí dovolania s ústavnoprávnou relevanciou. Konkrétne ide o interpretáciu pojmu „ustálená prax dovolacieho súdu“ v napádanom rozhodnutí, kde sťažovateľka vymedzila právnu otázku v dovolacom konaní, ktoré vymedzenie najvyšší súd považoval za nesprávne s odôvodnením, že otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je zásadne otázkou skutkovou a nie právnou. Ústavný súd konštatoval, že „dovolací súd pri posúdení otázky zvolil namiesto materiálneho prístupu prílišný formalizmus, čo bola v danej veci ústavne nekonformná voľba“ (body 15. a 16. odôvodnenia nálezu). Ďalšia podstatná výhrada ústavného súdu v postupe najvyššieho súdu je v otázke, čo môže byť prameňom ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd poukazuje na svoje rozhodnutie č. k. 3Cdo/6/2017 zo 06. marca 2017 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2018 po č. 71). Najvyšší súd prezentoval právny názor, v zmysle ktorého v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa spomína rozhodovacia prax výlučne dovolacieho súdu, ktorým možno rozumieť len najvyšší súd, a nie aj ústavný súd. Ak teda sťažovateľka poukázala na rozpor napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu s judikatúrou ústavného súdu, z jej strany nedošlo k vymedzeniu dovolacieho dôvodu spôsobom požadovaným zákonodarcom. Ústavný súd upozornil, že najvyšší súd opomína, že v citovanom rozhodnutí (sp. zn. 3Cdo/6/2017) samotný dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na základné princípy civilného sporového poriadku (čl. 2 ods. 2 CSP) je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a to (aj) Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie (body 17. a 18. odôvodnenia nálezu). Ústavný súd zdôraznil, že „postoj všeobecných súdov, vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu (III. ÚS 289/2017). Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že aplikácia a výklad právnej normy, konkrétne § 421 ods. 1 písm. a) CSP, zo strany najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia procesnej podmienky dovolania boli svojvoľné, arbitrárne a vybočujúce z ústavného rámca“ (bod 19. odôvodnenia nálezu). 7.1. Tak ako na to poukázala i sťažovateľka, ústavný súd už vyslovil v skutkovo obdobnej veci v náleze č. k. IV. ÚS 296/2014 zo 06. mája 2015, že iba: „fakt, že skutok nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru (v tomto prípade colníka pozn.) prepustiť zo služobného pomeru.“ Ústavný súd tento záver odôvodnil „nevyhnutnosťou dôsledne rozlišovať medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a personálnym rozkazom o prepustení zo štátnej služby. Aj v posudzovanom prípade prepustenia príslušníka colného úradu zo služobného pomeru išlo o prepustenie pre porušenie základných služobných povinností, no tentoraz colníka podľa § 44 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, čo taktiež nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobných povinností nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia referenta colného úradu zo služobného pomeru môžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie referenta colného úradu neposudzuje z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou, pričom nie každé porušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom (III. ÚS 754/2016). Pokiaľ je potom právomoc preskúmať zákonnosťpersonálneho rozkazu o prepustení referenta colného úradu zverená do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva a toto preskúmanie nevedie k zrušeniu personálneho rozkazu, nie je rozhodujúce, že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, bol vymedzený rovnako ako skutok, pre ktorý bolo proti žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkom ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru colníka personálnym rozkazom“ (bod 20. odôvodnenia nálezu). Ústavný súd ďalej uvádza (bod 21. odôvodnenia nálezu), že „nemožno považovať za správne a spravodlivé, aby dovolací súd striktne formalistickým výkladom § 421 ods. 1 písm. a) CSP ignoroval existenciu rozhodnutia ústavného súdu v obdobnej veci so záverom, že je viazaný len rozhodnutiami najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Najvyšši´ su´d teda mal pristu´piť k na´ležite´mu meritórnemu prejednaniu dovolania, v ra´mci ktore´ho mal dôsledne posu´diť, či krajsky´ su´d napadnuty´m rozhodnuti´m plne rešpektoval doktrínu nielen najvyššieho súdu, ale aj ústavného súdu (okrem iného aj právne na´zory u´stavne´ho su ´du vyjadrené v na´leze sp. zn. IV. ÚS 296/2014)“.
8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b) CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je podané dôvodne.
9. Dovolací súd skôr ako pristúpi k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení príčinnej súvislosti pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, považuje za podstatné zdôrazniť, že viazanosť právnym názorom vysloveným v rozhodnutí ústavného súdu, § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky upravuje, čo sa v teórii označuje ako vertikálny precedens s kasačnou záväznosťou, kde „vyšší“ orgán prikazuje „nižšiemu“, ako má vo veci ďalej postupovať a rozhodnúť. Orgán verejnej moci je po náleze ústavného súdu povinný ho vykonať a riadiť sa ním pri prerokovávaní a rozhodovaní vo veci. Vec musí rozhodnúť a posúdiť tak, ako mu ústavný súd prikázal (k tomu viď aj ĽALÍK, M., ĽALÍK, T. Zákon o ústavnom súde. Komentár. Bratislava: WOLTERS KLUVER SR, 2019, s. 404).
10. Viazanosť právnym názorom vyjadreným v kasačnom rozhodnutí inštančne vyššieho súdu (ale i právneho názoru vyjadreného v náleze ústavného súdu, ktorý stricto sensu nie je inštančne vyšším súdom), vyplýva zo zmyslu kasácie v právnom poriadku. Ak by tomu tak nebolo, kasačná právomoc vyšších súdov (v danom prípade ústavného súdu) by nemala rozumný zmysel a musela by byť nahradená právomocou apelačnou (k tomu pozri publikáciu Bobek, Kühn a kol.: Judikatura a právní argumentace, Vydavatelství Auditorium, Praha, 2013, str. 104,105).
11. Najvyšší súd v súvislosti s kasačnou záväznosťou rozhodnutia ústavného súdu si je vedomý kasačnej záväznosti nálezov ústavného súdu ako záväznosti takmer absolútnej, keď nielen výrok nálezu, ale aj nosné dôvody uvedené v jeho odôvodnení sú záväzné, pretože vyjadrujú názor ústavného súdu, ktorý tak interpretuje princípy aplikácie práva, pristúpil k nasledujúcemu prejednaniu dovolania žalovanej.
12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
13. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutiaodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
14. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
15. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
16. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.
17. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (1Cdo/206/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/27/2017, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/27/2017, 6Cdo/35/2017, 7Cdo/7/2018). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiaciemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017).
18. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2Cdo/167/2017, 3Cdo/235/2016, 5Cdo/13/2018, 7Cdo/114/2018, 8Cdo/78/2017).
19. Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného vzmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017).
20. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie (nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
21. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho s údu, ktor é s ú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu v š ak možno zaradiť a j prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/6/2017, 6Cdo/21/2017). S poukazom na čl. 2 ods. 2 CSP za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu je potrebné považovať aj rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a to (aj) Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie (porovnaj štvrtú vetu bodu 18. odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 91/2021).
22. S poukazom na vyššie uvedené, ako aj vychádzajúc zo záverov ústavného súdu vyjadrených v zrušujúcom náleze, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie je prípustné pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
23. Z obsahu dovolania žalovanej vyplýva právna otázka, „posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a náhradou škody v časti uplatneného a priznaného ušlého zárobku“, pri riešení ktorej otázky sa odvolací súd podľa názoru dovolateľky odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu z ktorej vyplýva, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním náhrada ušlej mzdy nepatrí. V dovolaní označila (aj) nález IV. ÚS 296/2014 zo 06. mája 2015 (ďalej „nález sp. zn. IV. ÚS 296/2014“), predstavujúci pri rozhodovaní o tejto otázke ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Na základe uvedeného dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
24. V náleze sp. zn. IV. ÚS 296/2014 ústavný súd v odôvodnení časti 3. Právne posúdenie veci (vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7MCdo/27/2012 z 19. februára 2014 založeného na právnom závere o existencii príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia žalobcovi a jeho prepustením zo služobného pomeru Policajného zboru, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda pozostávajúceho z úhrady nákladov na vzdelanie, nevyplateného odchodného a straty na zárobku) konštatoval „v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru môžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie príslušníka Policajného zboru neposudzuje z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie každé porušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom. Najvyšší súd vo svoje ustálenejjudikatúre k v tomto konaní posudzovanému právnemu problému opakovane uvádza, že „...Trestné konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania, zverené zákonmi odlišným orgánom, upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie-prepustenie zo služobného pomeru....Správne orgány vo veciach služobného pomeru policajtov majú totiž zákonom danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného napr. trestného konania. Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní o vine resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu (napr. rozhodnutia 1Sžo/113/2008 z 26. mája 2009, 1Sžo/385/2009 z 22. marca 2011, 4Sžo/10/2011 z 23. marca 2011). Najvyšší súd totiž v napadnutom rozsudku nerešpektoval ustálenú súdnu prax, ktorá dôsledne rozlišuje medzi stíhaním príslušníka Policajného zboru za to isté konanie (za ten istý skutok) v trestnom konaní a v personálnom konaní o prepustenie zo služobného pomeru. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že prípadné oslobodenie príslušníka Policajného zboru v trestnom konaní ešte neznamená, že tento sa identickým konaním nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, ktoré by zakladalo dôvod na prepustenie zo služobného pomeru. Ústavný súd zrekapituloval základné právne východiská v súlade s ustálenou praxou: „a/ oprávnenie preskúmať dôvodnosť správnosť (akceptovanosť) rozhodnutia správneho orgánu (personálneho rozkazu) o prepustení príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru patrí do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva (§ 247 a nal. Občianskeho súdneho poriadku), b/ v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci je nesporné, že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, teda skutok, pre ktorý bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie (pričom následne bola za tento skutok proti žalobcovi podaná obžaloba) bol vymedzený rovnako ako konanie - skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkom ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru personálnym rozkazom, c/ škoda, ktorú si žalobca v napadnutom súdnom konaní uplatňoval a na náhradu ktorej bola sťažovateľka zaviazaná, je škodou pozostávajúcou z úhrady nákladov na vzdelanie, nevyplateného odchodného a straty na zárobku, d/ výsledkom trestného konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie o jeho oslobodení zo skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, pretože tento skutok nie ej trestným činom, e/ výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie (personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, z ktorého vyplýva, že konaním, ktoré sa mu kládlo za vinu, žalobca porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, f/ dôvodnosť prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy podrobená súdnemu prieskumu v na to určenom konaní (správne súdnictvo) a rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru (personálny rozkaz) nebolo nikdy zrušené, g/ fakt, že predmetný skutok nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho podľa názoru ústavného súdu nemôže viesť k záveru (aj s poukazom na citovanú judikatúru najvyššieho súdu), že predmetný skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo služobného pomeru. Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že „právny záver obsiahnutý v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorej náhradu si žalobca uplatňoval v napadnutom konaní v súvislosti so svojím prepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a obvinením, ktoré mu bolo vznesené v jeho trestnej veci, je nielen v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, ale zároveň ho možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
26. Najvyšší súd pri meritórnom rozhodovaní o dovolaní žalovanej považuje za rozhodujúci postoj ústavného súdu vyjadrený v dôvodoch nálezu sp. zn. III. ÚS 91/2021, predovšetkým pokiaľ ide o nasledujúcu konštatáciu: Ústavný súd vyslovil v skutkovo obdobnej veci, v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/2014, že iba: „fakt, že skutok nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru (v tomto prípade colníka pozn.) prepustiť zo služobného pomeru.“ Zároveň najvyšší súd zastáva názor z nálezu sp. zn. III. ÚS 91/2021, že „v posudzovanom prípade prepustenia príslušníka colného úradu zo služobného pomeru išlo o prepustenie pre porušenie základných služobných povinností, no tentoraz colníka podľa § 44 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení ˇ niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, čo taktiež nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobných povinností nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia referenta colného úradu zo služobného pomeru môžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie referenta colného úradu neposudzuje z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou, pričom nie každé porušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom (III. ÚS 754/2016). Pokiaľ je potom právomoc preskúmať zákonnosť personálneho rozkazu o prepustení referenta colného úradu zverená do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva a toto preskúmanie nevedie k zrušeniu personálneho rozkazu, nie je rozhodujúce, že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, bol vymedzený rovnako ako skutok, pre ktorý bolo proti žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkom ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru colníka personálnym rozkazom“.
27. Odvolací súd konštatoval, že „V súvislosti s odvolaním žalovanej do časti výroku týkajúceho sa náhrady škody z titulu ušlého zisku - ušlej mzdy za obdobie väzby od 01.07.2004 do 22.12.2004 vo výške 3.404,09 eura odvolací súd uvádza, že i v tejto časti považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu za vecne správne. Skutočnosť, že rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru bolo preskúmané v rámci správneho súdnictva, kde nebolo spochybnené, je z hľadiska tohto sporu, resp. z hľadiska tejto časti uplatňovaného nároku irelevantná. Z okolností a časových súvislostí týkajúcich sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru možno jednoznačne vyvodiť, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru boli totožné skutky, pre ktoré bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z ktorých bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Argumentácia žalovanej uvedená v odvolaní, že v prípade posudzovania dôvodov na prepustenie zo služobného pomeru sa skúmajú iné skutočnosti, ako pri posudzovaní dôvodov pre odsúdenie v trestnom konaní, je v zásade správna. V predmetnej veci však treba brať do úvahy podstatnú skutočnosť a to, že hoci žalobca sa mal dopustiť predmetných protiprávnych konaní (skutkov) dňa 31.08.2003, dňa 27.09.2003 a dňa 31.10.2003, k jeho prepusteniu zo služobného pomeru nedošlo bezprostredne po konštatovanom protiprávnom konaní, ale jednoznačne až po tom, ako bolo voči nemu vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. Z toho jasne vyplýva priama príčinná súvislosť medzi začatím trestného stíhania voči žalobcovi (ktoré je aktuálne potrebné považovať za nezákonné) a skončením jeho služobného pomeru. Príčinná súvislosť by absentoval len v tom prípade, ak by k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru došlo v primeranej dobe od konštatovaných protiprávnych konaní (skutkov) a ešte pred tým, ako bolo žalobcovi vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. V takom prípade by žalobcovi mohol vzniknúť potenciálny nárok na náhradu škody (len) z titulu eventuálneho nezákonného rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru, ak by príslušným orgánom bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru“.
28. Ak teda odvolací súd vyslovil záver o priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným trestným stíhaním voči žalobcovi a škodou spočívajúcou v strate na zárobku, bez nevyhnutného dôsledného rozlíšenia medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a personálnym rozkazom o prepustení zo štátnej služby pre porušenie základných služobných povinností podľa § 44 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z. z. oštátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, pričom nie je rozhodujúce, že skutok pre ktorý bolo proti žalobcovi vedené personálne konanie výsledkom ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru colníka personálnym rozkazom bol vymedzený rovnako ako skutok pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, je jeho právne posúdenie v rozpore vo vzťahu k právnemu názoru vyjadreného v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/2014, a teda nesprávne.
29. Vzhľadom na opodstatnene namietaný odklon napadnutého rozhodnutia od nálezu sp. zn. IV. ÚS 296/2014, sa najvyšší súd nezaoberal odklonom od ďalších žalovanou označených rozhodnutí, pretože výsledok takéhoto posúdenia by bol neefektívny v korelácii s vyššie uvedeným právnym názorom. 30. Najvyšší súd preto uzatvára, že žalovaná v dovolaní, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, opodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 CSP argumentujúc, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení existencie príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a náhradou škody v časti uplatneného a priznaného ušlého zárobku. 31. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
32. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
34. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 7Cdo/129/2020 alebo 2Cdo/91/2021). 35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.