7 Cdo 80/2011
R O Z S U D O K V M E NE S L O V E NS K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Švecovej a členov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD.,
v právnej veci žalobcu Mesto Piešťany, so sídlom v Piešťanoch, Námestie SNP 3,
IČO: 00 612 031 zastúpeného JUDr. P. B., advokátom v B., proti žalovaným 1/ JUDr. V.Š.,
bývajúcemu v B., 2/ JUDr. Ľ. M., bývajúcemu v B., oboch zastúpených Mgr. A. Č.,
advokátkou spoločnosti T., s.r.o., so sídlom v B., o určenie neplatnosti právneho záväzku
obsiahnutého v notárskej zápisnici, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10
C 13/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. mája 2010
sp. zn. 5 Co 201/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo 4. mája 2010 sp. zn. 5 Co 201/2009 z a m i e t a.
Žalovaným I/ a II/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. apríla 2009 č. k. 10 C 13/2003 – 159 určil,
že právny záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ v prípade úspechu
v spore odmenu dohodnutú v článku II bod 1. „ Dodatku č. 1 k Zmluve o poskytovaní právnej
pomoci“ z 15.12.1995 do tridsiatich dní odo dňa doručenia vyúčtovania odmeny zo strany
komerčno - právnej a advokátskej kancelárie Agilita so sídlom Panenská 7, 811 03 Bratislava,
vo výške 10% z hodnoty veci ( „ Zmluvy o predaji podniku“ uzavretej dňa 26.9.1992 medzi
Mestom Piešťany ako predávajúcim a firmou B.- G.- V., komerčno- inžinierska organizácia K., T., ako kupujúcim ) a daň z pridanej hodnoty, obsiahnutý v notárskej zápisnici č. N X., Nz
X., spísanej notárom JUDr. I. M. 26.11.1997, ako aj súhlas žalobcu s vykonateľnosťou tejto
notárskej zápisnice, sú neplatné a žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ a 2/ plnú náhradu trov
konania.
Vychádzal z názoru, že žaloba je dôvodná, lebo žalobca v súdnom konaní preukázal
svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení ( § 80 O. s. p. ). Pri rozhodovaní
prihliadol na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2006, sp. zn. II. ÚS 85/06-
78, ktorý zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava z 16.11.2005 č. k. 27 Er 46/05. Týmto
uznesením súd zamietol námietky žalobcu (ako povinného) proti exekúcii a nevyhovel jeho
návrhu na odklad exekúcie vo veci žalovaného 1/ (JUDr. Š. - ako oprávneného) pre sumu
17.066.840 Sk. Ďalej prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ podal návrh na určenie
neplatnosti záväzku už v septembri 2002 a exekúcia bola vykonaná v decembri 2005 a súd
počas tohto obdobia nepostupoval v súlade s ustanovením § 6 O. s. p. Zohľadnil aj to, že
žalovaní 1/ a 2/ si boli vedomí, že exekučný titul bol sporný a nekonali dobromyseľne. Súd
prvého stupňa uviedol, že žalovanému 1/ sa exekúciu podarilo vykonať až na tretí pokus v roku 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Er 46/2005 (Okresný súd v Trnave uznesením
zo 7. augusta 2007 č. k. 27 Er 46/2005-175 návrh povinného Mesta Piešťany na odklad
exekúcie a jeho námietky proti exekúcii opätovne zamietol s tým, že aj keď Ústavný súd
Slovenskej republiky svojím nálezom zrušil predchádzajúce uznesenie okresného súdu zo dňa
16.11.2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, žiadosť o odklad a námietky proti exekúcii
môže povinný použiť len v čase, keď exekučné konanie prebieha, avšak v danom prípade sa
exekučné konanie skončilo vrátením poverenia súdnym exekútorom dňa 16.11.2005), čomu
ale predchádzali neúspešné konania žalovaného 1/ ako oprávneného (pod sp. zn.
4 Er 461/2001) a žalovaného 2/ tiež ako oprávneného (pod sp. zn. 461/2001). Podľa názoru
súdu prvého stupňa, právny úkon (záväzok) primátora mesta Piešťany urobený v zápisnici
nebol ani určitý, ani zrozumiteľný (ako to vyžaduje ustanovenie § 37 Občianskeho
zákonníka), o čom svedčia viaceré odlišné rozhodnutia exekučných súdov, ako aj nález
ústavného súdu. V notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom, nebol vyznačený
predmet plnenia, nebolo z nej zrejmé, čo má povinná osoba splniť. Nebola tak splnená
podmienka vyplývajúca z ustanovenia v § 43 Exekučného poriadku, kde k potvrdeniu
o vykonateľnosti bolo potrebné pripojiť listinu vydanú alebo overenú oprávneným orgánom,
z ktorej by bolo zjavné, že bola splnená podmienka (alebo že oprávnený splnil, prípadne zabezpečil splnenie svojej vzájomnej povinnosti), aby na základe týchto dokladov a tomu
zodpovedajúcemu povereniu súdu mohol exekútor exekúciu vykonať. Napriek tomu, exekútor
vydal exekučný príkaz dňa 9.12.2005 pre pohľadávku 17.066.840 Sk, hoci sa táto suma
v notárskej zápisnici vôbec nenachádza. Aj keby mal exekútor k dispozícii zmluvu
o poskytnutí právnej pomoci a jej dodatok č. 1, neurčitosť a nezrozumiteľnosť nebolo možné
odstrániť ani ich prostredníctvom, lebo došlo ku kumulácii viacerých chýb (odkaz na
neexistujúci čl. II bod 1. Dodatku k zmluve, označovanie základu pre určenie odmeny – raz
ako „pohľadávka v sume 82 000 000 Sk, inokedy ako „zmluva o predaji podniku“ a z toho
vyplývajúce ďalšie nejasnosti). K námietke žalovaných (že ide o zákaz navrátenia do
predošlého stavu) súd prvého stupňa uviedol, že sa vzťahuje výlučne len na exekučné
konanie; nemožno ho aplikovať v exekučných sporoch, v ktorých exekučný súd nekoná podľa
§ 45 Exekučného poriadku. K ďalšej námietke žalovaných (že vo veci ide o prekážku
rozhodnutej veci) uviedol, že v konaní pred Okresným súdom Bratislava I bolo rozhodnuté
o návrhu na určenie neplatnosti notárskej zápisnice (na čom nemôže byť naliehavý právny
záujem), naproti tomu v tomto konaní navrhovateľ žiadal určiť neplatnosť právneho úkonu“.
Súd napokon neuveril ani námietke, že spor žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o predaji podniku
bol neistý, lebo uvedené tvrdenie žalovaní nepreukázali. Z týchto dôvodov súd určil, že
právny úkon žalobcu obsiahnutý v bode 4. Notárskej zápisnice je neplatný a so zreteľom na
to, že súhlas žalobcu s exekúciou je viazaný na neplatný právny úkon, rozhodol súd nevyhnutne aj o neplatnosti súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojení s § 151 ods. 1 a 7 O. s. p.
Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 4. mája 2010
sp. zn. 5 Co 201/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietol. Odvolací
súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa (že žalobca má na požadovanom
určení naliehavý právny záujem) nakoľko určovacia žaloba má preventívnu povahu a
v danom prípade na základe notárskej zápisnice došlo k exekúcii. Za týchto okolností nie je
zrejmé, aká prevencia sa sleduje v predmetnej veci. Odvolací súd ďalej uviedol, že v prípade,
že právo už porušené bolo, je žalobcovi k dispozícii žaloba na plnenie (§ 80 písm. b/ O. s. p.),
konkrétne na vydanie bezdôvodného obohatenia ako z plnenia neplatného právneho úkonu,
kde by sa otázka neplatnosti riešila ako prejudiciálna, bez potreby vedenia ďalších súdnych
sporov. V tomto prípade však určovacia žaloba nemôže odstrániť spornosť žalobcovho práva,
keď nie je naplnená podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p.; preto súd žalobu zamietol. K námietke prekážky rozhodnutej veci sa odvolací súd stotožnil
s odôvodnením súdu prvého stupňa. O trovách konania vrátane odvolacieho konania uviedol,
že o nich rozhodne podľa § 224 ods. 4 O. s. p. súd prvého stupňa.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca dovolanie. Jeho prípustnosť vyvodil z ustanovenia
§ 238 ods.1 O. s. p. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí (§ 234b ods. 2, druhá veta O. s. p). Navrhol aj
odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku (243 O. s. p.). Dôvodil tým, že
konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal
nad rámec ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. Totiž, neexistencia naliehavého právneho záujmu
(čím odvolací súd odôvodnil svoje zmeňujúce rozhodnutie) nebola uplatnená v odvolaní
odporcov smerujúcim proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ďalej dovolateľ uviedol, že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.
2, písm. c/ O. s. p.), keď na požadovanom určení je stále naliehavý právny záujem a odvolací
súd v rozpore so spravodlivosťou a formalisticky aplikoval právne predpisy. Zdôraznil tiež, že aj v exekúcii sa bránil všetkými dostupnými prostriedkami, okrem iného aj podaním návrhu
na určenie v roku 2002, t.j. ešte v čase, keď exekúcia nebola vykonaná ( pred novembrom
2005). Počas exekučného konania sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze z 22.11.2006 sp. zn. II. ÚS 85/06 rovnako ako Krajský súd v Trnave v uznesení
z 30.9.2002 sp. zn. 9 Co 22/02 konštatovali, že právny záväzok obsiahnutý v notárskej
zápisnici je neurčitý a nevykonateľný. Avšak v dôsledku nečinnosti súdov a protiprávneho
rozhodovania exekučného súdu k exekúcii došlo. Neplatnosť právneho úkonu nebola
v žiadnom z doterajších konaní pojatá do výroku, nakoľko na takého určenie je oprávnený len
súd v rámci konania o určovacej žalobe. To, že sa odvolací súd nezaoberal vecou meritórne,
odporuje § 3 a § 7 O. s. p., pretože absolútne neplatný právny úkon je naďalej predmetom
notárskej zápisnice a protiprávny stav preto trvá. Nadbytočnosť žaloby (ktorú uvádza
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia) spôsobili samotné súdy, keď právoplatne bolo
rozhodnuté až po vykonaní exekúcie v roku 2010. Dovolateľ tiež poukázal na rozsah
vykonaného dokazovania, na zásadu hospodárnosti konania a vyslovil nesúhlas s tým, že mal
podať žalobu na plnenie (na vydanie bezdôvodného opatrenia). Predmetná žaloba bola podaná
dôvodne (v čase jej podania) a súdy by nemali hľadať spôsob, ako formálne aplikovať právne predpisy, ale mali by pristupovať k prípadu individuálne, aby rozhodnutie vychádzalo
z potreby dodržania základnej spravodlivosti, čo sa v predmetnej veci nestalo.
Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie zamietnuť a žalobcu zaviazať na zaplatenie náhrady trov
dovolacieho konania, lebo dovolaním napadnutý rozsudok považovali za vecne správny.
Uviedli, že samotný žalobca konal nehospodárne, keď už v roku 2005 (v čase vykonania
exekúcie) vedel, že vo veci chýba naliehavý právny záujem, preto mu nič nebránilo, aby
podal návrh na zmenu žaloby. Až po štyroch rokoch, po rozhodnutí súdu prvého stupňa, podal
na Okresný súd Bratislava III dňa 14.12.2009 žalobu v zmysle § 80 písm. b/ O. s. p. na
vrátenie bezdôvodného obohatenia, vedené pod sp. zn. 6 C 144/2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O. s. p. ) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods.1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods.1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je
dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Zmyslom dovolacieho konania je preskúmať
rozhodnutia odvolacích súdov v prípadoch stanovených zákonom a z hľadiska stanovených
dovolacích dôvodov a zjednať nápravu tam, kde rozhodnutie odvolacieho súdu z pohľadu
právneho posúdenia a zákonnosti procesného postupu súdu, poprípade podkladov skutkových
zistení vo výsledkoch dokazovania, nemôže obstáť.
Podľa § 241 ods.2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s. p.) zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. sa
dovolací súd zaoberal najskôr otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie v predmetnej veci nie je postihnuté žiadnou
procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 O. s. p.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ OSP).
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v prvom rade v konaní vyriešiť, pred
samotným posúdením neplatnosti právneho záväzku obsiahnutého v notárskej zápisnici
N 469/97, NZ 439/97 spísanej notárom JUDr. Ivanom Macákom 26. novembra 1997, ako aj
súhlas žalobcu s vykonateľnosťou tejto zápisnice bolo, či žalobkyňa má na určovacej žalobe
naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP (ako to napokon urobil aj
odvolací súd).
Z ustanovenia § 80 písm. c) OSP vyplýva, že návrhom na začatie konania možno
uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na
určení práva alebo právneho vzťahu je naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa. Naliehavosť právneho záujmu, predpokladaná uvedeným ustanovením, nachádza svoje
vyjadrenie v navrhovanom petite. Určovacou žalobou sa navrhovateľ môže domáhať vydania
rozhodnutia súdu o tom, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (tzv. pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (tzv. negatívna určovacia žaloba).
Žalobca (v predmetnej veci) jeho existenciu odôvodňoval tým, že bez takéhoto určenia sa
nemôže účinne domáhať nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovanými
na jeho úkor, že platnosť dohody je potrebné vyriešiť ako predbežnú otázku v spore, v
ktorom sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovanej, a že sa jednalo o čerpanie
značných finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, o ktoré bol štát ukrátený, a je treba
tento stav uplatňovanou žalobou, ktorá je len prvým opatrením k náprave, reparovať určitý
protiprávny stav.
Odvolací súd správne poukázal na platnú právnu úpravu, ktorá v ustanovení v § 80 O. s. p.
výslovne ustanovuje, čoho sa môže žalobca domáhať, čiže aké sú právne prípustné druhy
žalôb z hľadiska žalobných návrhov (tzv. petitu). Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na
začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je,
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. V citovanom zákonnom ustanovení ide o určovaciu žalobou, ktorou žalobou sa žalobca môže domáhať vydania autoritatívneho
výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie), alebo tu nie je
(negatívne určenie). Takéhoto určenia sa však žalobca môže domáhať len vtedy, ak je na tom
naliehavý právny záujem, ktorý je daný vtedy, ak právne postavenie žalobcu je bez
požadovaného určenia ohrozené alebo neisté. Následný vyhovujúci výrok súdu
o požadovanom určení potom existujúce ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom
postavení žalobcu odstraňuje bez toho, že by ukladal splnenie nejakej povinnosti. Z
uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením
žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak
však k porušeniu práva už došlo, určujúci výrok súdu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ už
nemá význam a nápravu porušeného právo možno dosiahnuť žalobou na plnenie v zmysle
ustanovenia § 80 písm. b) OSP. V prípade porušeného práva totiž už preventívna ochrana
nemá žiadny zmysel. Žalobca v takomto prípade už nemá naliehavý právny záujem na určení,
či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je.
Najvyšší súd SR po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobca v predmetnom súdnom
spore tento naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukázal.
Jeho námietka spočívajúca v tom, že odvolací súd zisťoval existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení nad rámec svojej prieskumnej činnosti, nie je
dôvodná. Totiž pri určovacej žalobe ( o akú ide aj v predmetnej veci) existencia naliehavého
záujmu na požadovanom určení je procesnou podmienkou jej prípustnosti v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p., preto sa súdy s ňou museli náležite zaoberať. Existenciu
naliehavého právneho záujmu bolo treba skúmať z hľadiska posúdenia, či podaná žaloba je
vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu. Povinnosť
preukázať jeho existenciu zaťažuje žalobcu (ktorý sa domáha požadovaného určenia). Pokiaľ
chce osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí jednak poukázať na skutkové okolnosti
prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi konania a k nutnosti určenia (súdom) či
tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je a jednak vysvetliť, že práve podaná žaloba je
procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. Ak žalobca svoj naliehavý právny
záujem na požadovanom určení nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje to nedostatok
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a súčasne aj dôvod, pre ktorý žaloba
nemôže obstáť a pre ktorý ju treba zamietnuť (viď aj rozhodnutie 1 Cdo 91/2006). Pokiaľ sa
teda odvolací súd zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,
nerobil tak nad rámec svojej prieskumnej činnosti, ako na to nesprávne poukazuje žalobca.
Rovnako nie sú dôvodné ani ďalšie námietky žalobcu spočívajúce v tom, že exekúcii sa
bránil všetkými dostupnými prostriedkami (vrátane návrhu na Ústavný súd Slovenskej
republiky), že k exekúcii došlo v dôsledku nečinnosti súdov a protiprávneho rozhodovania
exekučného súdu, že neplatnosť právneho úkonu nebola v žiadnom z doterajších konaní
pojatá do výroku, že protiprávny stav preto trvá, že nadbytočnosť žaloby (ktorú uvádza
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia) spôsobili samotné súdy, keď právoplatne bolo
rozhodnuté až po vykonaní exekúcie v roku 2010, nie sú spôsobilé privodiť iné rozhodnutie
vo veci.
Zisťovanie existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/
O. s. p.) preto nemožno považovať za hľadanie spôsobu formálnej aplikácie právnych predpisov ako sa to mylne domnieva žalobca. Navyše, žalobcovi nič nebránilo domáhať sa aj
príslušného plnenia či už v rámci samostatnej žaloby alebo aj v rámci alternatívneho, resp.
eventuálneho petitu popri žalobe v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p., ktoré taktiež
takémuto riešeniu nebráni. Inak, obsah spisu tomu aj nasvedčuje, že žalobca bol odvolacím
súdom k takémuto riešeniu aj vedený (vid zápisnicu o pojednávaní pred odvolací súdom)
Žalobca však (s poukazom na zásadu hospodárnosti konania) vyslovil nesúhlas
s odporúčaným riešením (že mal podať žalobu na plnenie - na vydanie bezdôvodného
opatrenia).
Z týchto okolností nemožno vyčítať odvolaciemu súdu, že pri rozhodovaní predmetnej
veci vychádzal z vyššie uvedených hľadísk a z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR,
ktorá sa už dávno premietla aj do právnej teórie (napr. rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 49/2003,
3 Cdo 147/2008, 1 Cdo 4/2006, Rc 88/1968 a ďalšie). Nemožno preto vyvodiť záver, že
konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ani záver, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2, písm. c/ O. s. p.).
Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, dovolací súd
dovolanie žalobcu v súlade s ustanovením § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní úspešným žalovaným I/ a II/ nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5, v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O. s. p.), lebo v dovolacom konaní žalovaní nevynaložili predmetné trovy účelne. Totiž obaja
žalovaní sú advokáti a ich zástupkyňa vo vyjadrení k dovolaniu argumentačne ničím
nerozšírila podstatu procesných prejavov samotných žalovaných v doterajšom konaní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta