7Cdo/70/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S.. S. I., bytom v Š. XXX, proti žalovanej Základnej škole s materskou školou, so sídlom v Šoporni 133, IČO: 36 080 519, zastúpenej JUDr. Slavomírom Trnkócym, advokátom so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 71, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 25 Cpr 1/2015, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. augusta 2018 sp. zn. 10 CoPr 6/2017, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. augusta 2017 č.k. 25 Cpr 1/2015-331 žalobu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie rozhodol opätovne potom, čo mu bola vec vrátená Krajským súdom v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že má zodpovedať otázku, či ustanovenie § 3 ods. 13 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2013 možno označiť za retroaktívne, a pokiaľ áno, či ide o pravú alebo nepravú retroaktivitu. Súd prvej inštancie na základe doplneného dokazovania a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vychádzal z toho, že nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovanej dohodou, že žalobca po skončení výkonu verejnej funkcie v zmysle platnej pracovnej zmluvy sa mal vrátiť na pracovisko a mal si plniť osobne svoje pracovné povinnosti. Na základe toho súd prvej inštancie neprihliadol na vyslovený iný právny názor Inšpektorátu práce Trnava a Ministerstva školstva a vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktorých názory v tomto prípade nie sú podľa neho pre posúdenie prípadu záväzné a rozhodujúce. Súd prvej inštancie konštatoval, že niet pochýb o tom, že žalobca nevykonával osobne svoju prácu učiteľa II. stupňa u žalovanej v období potom, čo ukončil výkon svojej verejnej funkcie. Mylne sa domnieval, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou, a preto už nie je v pracovnom pomere so žalovanou. Dospel k záveru, ženeprítomnosť žalobcu na pracovisku u žalovanej a nevykonávanie jej pracovných povinností po 3. januári 2015 je neospravedlnená neprítomnosť žalobcu v práci, čo vzhľadom na intenzitu a dĺžku jeho neprítomnosti je možné vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo je v súlade aj s názorom ustálenej súdnej praxe. Podľa súdu prvej inštancie sa javí pravdepodobné tvrdenie žalovanej, že list z 19. januára 2015, na ktorý poukazuje žalobca, je nepravý a v skutočnosti žalovanej doručený ani nebol, pretože nezodpovedá jeho obsah doterajším tvrdeniam a správaniu žalobcu v tomto súdnom konaní a je v rozpore s ostatnými listinami, ktoré ho vyzývajú, aby nastúpil do práce a plnil si svoje pracovné úlohy. Dodal, že pokiaľ žalobca odvodzuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu údajného nesprávneho označenia pracovnej zmluvy v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru, je podľa súdu prvej inštancie potrebné uviesť, že žalovaný so žalobcom ukončil pracovný pomer, ktorý bol zmluvne dohodnutý pôvodne pracovnou zmluvou, ktorý vznikol 1. septembra 1999, ktorý však uplynutím doby zanikol, ale kontinuálne hneď na to pokračoval na základe novej pracovnej zmluvy s totožným miestom výkonu práce i s totožným druhom práce na dobu neurčitú. Preto podľa súdu prvej inštancie len prípadné nesprávne označenie dátumu vzniku pracovného pomeru nemôže mať vplyv na okamžité skončenie pracovného pomeru čo do jeho platnosti.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 28. augusta 2018 sp. zn. 10 CoPr 6/2017 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 26. januára 2015 je neplatné. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalobca mal porušiť pracovnú disciplínu závažným spôsobom v dôsledku neospravedlnenej neprítomnosti v práci v trvaní 15 dní. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu dôvodne konštatoval, že sa žalobca mylne domnieval, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou 2. januára 2015, v dôsledku čoho nemal byť už v pracovnom pomere so žalovanou. Preto podľa neho správanie žalobcu, ktorý vzhľadom na uvedené dôvody nenastúpil do práce a nereagoval na výzvu žalovanej, nemožno považovať za negatívny postoj k plneniu si pracovných povinností zamestnanca. Uviedol, že zo strany žalobcu tak nešlo o vôľu porušiť pracovnú disciplínu, čo i len z nedbanlivosti, už vôbec nie úmyselne. Bolo potrebné prihliadnuť tiež na situáciu u zamestnávateľa, t.j. žalovanej, za ktorej k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny došlo, nakoľko reakciou žalovanej na prejavený záujem žalobcu pokračovať v pracovnom pomere bolo oznámenie, že ho neeviduje ako zamestnanca v hlavnom pracovnom pomere. Následne písomnosťou z 9. januára 2015 už žiadala od žalobcu vydokladovanie jeho absencie, spätne k 3. januáru 2015. Odvolací súd je toho názoru, že sa nemôže stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca zavinene porušil svoje povinnosti z pracovného pomeru a že jeho konanie dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Odlišné právne posúdenie ukončenia pracovného pomeru žalobcu, pre ktoré nenastúpil do práce a nereagovanie žalobcu na výzvu žalovanej z 9. januára 2015, nemožno podľa odvolacieho súdu považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžite skončiť pracovný pomer (výnimočným spôsobom). Dodal, že žalovaná pritom neuviedla žiadne dôsledky údajného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by pre ňu ako zamestnávateľa vznikli, najmä že nenastúpenie žalobcu do zamestnania malo za následok vznik škody a pod. Podľa odvolacieho súdu nebol preukázaný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to závažné porušenie pracovnej disciplíny. 3. Žalovaná podala voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Namieta, že odvolací súd neuviedol, z akého dôvodu neprihliadol na jednu zo základných zásad súkromného práva, a to neznalosť zákona neospravedlňuje, z ktorej vyplýva, že neznalosť platného právneho poriadku nikoho neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti za jeho porušenie. Odvolací súd neuviedol, z akého dôvodu by žalobca nemal znášať následky svojho konania. Tvrdí, že argumentácia odôvodnenia odvolacieho súdu rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 12/2008 je nesprávna voči výroku odvolacieho súdu, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní považoval neospravedlnenú absenciu v práci v trvaní 13 kalendárnych dní za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom v tomto prípade je väčšia intenzita porušenia platného právneho poriadku, a to 15 pracovných dní a aj s predchádzajúcou výzvou zamestnávateľa. Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok zrušiť.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žiada dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

13. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

17. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

18. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

19. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

20. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany sporu (II. ÚS 76/07).

21. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

22. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Žalovaná preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný.

23. Podstatná časť námietok žalovanej v dovolaní sa týka nie procesného postupu, ale právneho posúdenia veci.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

25. Už podľa predchádzajúcej úpravy dospel dovolací súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi (procesnej strane) neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

26. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučnena právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte tohto uznesenia dovolacieho súdu len „právna otázka“).

27. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

28. Žalovaná v dovolaní namieta aj nesprávne právne posúdenie, avšak nevymedzila dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 432 ods. 2 CSP, uviedla len, že podáva dovolanie v zmysle § 421 ods. 2, 3 CSP. Vychádzajúc z obsahu dovolania podľa § 124 CSP má dovolací súd za to, že žalovaná namietala § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne vychádzal z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2008, kde najvyšší súd považoval neospravedlnenú absenciu v práci v trvaní 13 kalendárnych dní za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru a v predmetnom spore je podľa žalovanej väčšia intenzita porušenia platného právneho poriadku 15 pracovných dní a aj s predchádzajúcou výzvou zamestnávateľa, ktorá bola žalobcom odignorovaná.

29. Dovolací súd vzhľadom na žalovanou tvrdený odklon od tohto rozhodnutia, a teda aj o tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe v posudzovaní dĺžky trvania neospravedlnenej absencie v práci ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, sa dovolací súd zameral na žalovanej tvrdený odklon a na prípustnosť a dôvodnosť tohto dovolacieho dôvodu.

30. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

31. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Pre právnu otázku, ktorú má na mysli toto ustanovenie, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 6/2017, 6 Cdo 21/2017). Nastolená otázka musí byť zároveň odvolacím súdom riešená a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie.

32. Najvyšší súd v žalovanou citovanom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 12/2008 uviedol, že: „porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.“

33. Dovolací súd z týchto dôvodov uzatvára, že v predmetnej otázke, t. j. v otázke skúmania, či porušenie pracovných povinností je zavinené, akej je intenzity a jej hodnotenia sa odvolací súd neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu uvedenej v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu. V cit. rozhodnutí, v ktorom vidí žalovaná odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, najvyšší súd konštatoval, že pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vychádza z konkrétnych okolností, spôsobu a intenzity porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Preto záver odvolacieho súdu o tom, že v danom prípade neospravedlnená absencia zamestnanca nie je vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu takej intenzity, aby založila dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je odklonom od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Samotné posúdenie dĺžky trvania neospravedlnenej absencie v práci ako dôvod porušenia pracovnej disciplíny treba posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, a preto dovolací súd poznamenáva, že ide o skutkovú otázku a nie právnu, v zmysle ktorej by sa odvolací súd mohol odkloniť od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

34. Najvyšší súd z týchto dôvodov dovolanie žalovanej, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 420 písm. f/ a ani z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

35. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.