7 Cdo 7/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K., zastúpenej JUDr. D. B., advokátom   v   K.,   proti   povinnej   Ž.   B.,   bývajúcej v P., pre

vymoženie 462,65 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.  

8 Er 1101/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 31. mája 2011 sp. zn. 17 CoE 149/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi (JUDr. M. J., Exekútorský úrad L.) návrh na

vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny 462,65 € s príslušenstvom   a trovami spojenými

s vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

Arbitrážneho súdu v Košiciach zo 6. mája 2010 sp. zn. 2 C 82/2009. Súdny exekútor v súlade

s ustanovením § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučného poriadku) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) požiadal Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Lučenec uznesením z 26. januára 2011 č.k. 8 Er 1101/2010-23 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vyslovil záver

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v poistnej zmluve z 2. februára

2010 (vo Všeobecných poistných podmienkach časť XV. bod 2). Poukázal na ustanovenie  

čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii

a   na ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora (rozsudok Oceáno Grupo Editorial  

a   Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, rozsudok Cofidis, C-473/00,  

Zb. s. I-10875), keď rozhodcovskou doložkou dochádza k narušeniu smernicou sledovanej

rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru okresného

súdu oprávnená od počiatku takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou sledovala, aby  

v prípade sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa

nachádza v mieste jej sídla, za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia

uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii, vzhľadom na značnú vzdialenosť

miesta konania pred rozhodcovským súdom, nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany

veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania pred rozhodcovským súdom. Podpisom zmluvy,

obsahom ktorej je aj takáto doložka, sa spotrebiteľ vopred vzdáva práva na účinnú procesnú

obranu, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľné.

Rozhodcovská doložka bola preto už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako

taká bola už od počiatku podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, účinného v čase

uzatvárania zmluvy, neplatnou. Rozhodcovské konanie sa teda uskutočnilo bez riadneho

zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť

riadnym exekučným titulom pre vykonanie exekúcie. Preto považoval exekučný titul  

za materiálne nevykonateľný a absenciu jeho viazanosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu

vo vykonaní exekúcie.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. mája 2011

sp. zn. 17 CoE 149/2011 uznesenie súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd sa v plnom

rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, na ktoré v podrobnostiach

poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Dospel k záveru, že prvostupňový súd rozhodol správne, keď

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uviedol, že

bolo povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný titul aj s prihliadnutím  

na ustanovenie § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Námietku oprávnenej, že

exekučný súd nie je súdom nachádzacím, ale vykonávacím, z ktorého dôvodu nebolo v jeho

právomoci preskúmavať rozhodcovské rozhodnutie, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

Na základe ďalších námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka začlenená do rámca Všeobecných poistných podmienok v danom prípade spôsobuje

hrubý   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   v   neprospech   spotrebiteľa   (§   53   ods.   4

Občianskeho zákonníka). Podpisom zmluvy, ktorej obsahom je aj dojednanie rozhodcovskej

doložky v uvedenom znení, sa spotrebiteľ reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu

obranu. Odvolací súd napokon zdôraznil, že rozhodcovský súd vôbec vec neskúmal  

z   hľadiska spotrebiteľského práva. Rozhodnutie rozhodcu preberá formálne argumenty

žalujúcej strany (oprávnenej) a rozhodca sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných

na ochranu spotrebiteľa, ktorým konaním porušil kogentné predpisy určené na ochranu

spotrebiteľa.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla

napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie. Namietala vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p., pretože

súdy rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci. Podľa názoru oprávnenej

rozhodcovský súd rozhodol v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie

odvolacích súdov a preto v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky  

po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 Exekučného poriadku umožňuje v uvedených prípadoch

exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu v relevantných právnych

predpisoch. Tiež namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

nesprávnym postupom súdov spočívajúcim v tom, že vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi, ale bez nariadenia pojednávania. Týmto postupom ju vylúčili z možnosti vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom a vysvetliť, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe

viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Napokon namietala nesprávne právne posúdenie

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Súdy oboch nižších stupňov (podľa jej názoru) nesprávne

posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa

ktorého sú oprávnené skúmať žiadosť na vydanie poverenia, resp. zastaviť exekúciu z dôvodu

neprijateľnej rozhodcovskej doložky. V predmetnej veci bola totiž rozhodcovská doložka

jednoznačne dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka v zmysle § 53 Občianskeho

zákonníka a ako taká vylučuje, aby bola považovaná za neprijateľnú a teda neplatnú

podmienku.

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (§ 236 a nasl.

O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla dovolaním oprávnená, nevykazuje znaky

ani jedného z uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, ale dovolanie v predmetnej veci nesmeruje proti potvrdzujúcemu

uzneseniu   uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Preto prípustnosť dovolania

oprávnenej z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p. Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie

je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných  

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (pozri napr. R 117/1999, R 34/1995, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998, č. 23/1998). Pre záver

o prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka

konania tvrdiaceho, že došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení, rozhodujúcim je zistenie,

že k takejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania podľa § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

Dovolateľka namietala vady konania uvedené v § 237 písm. a/ a f/ O.s.p., t.j., že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a že postupom súdov jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (pozri bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danej veci oprávnená procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať  

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore   so zákonom a Smernicou

93/13/EHS preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, t.j. preskúmali právoplatné

exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali

prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Oprávnená teda namieta, že

rozhodnutia súdov nižšieho stupňa spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany

oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých založili v danom prípade svoje rozhodnutia.

Takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.)

oprávnená nedostatočne zohľadňuje skutočnosť, že ňou napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa) bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov jednoznačne vyplýva priamo zo zákona (pozri napr. ustanovenia § 29,  

§ 38 ods. 3, § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to, nie je opodstatnenou námietka dovolateľky o existencii vady konania

podľa § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej jej súdy tiež odňali možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania odníme

možnosť   pred   ním   konať   a   uplatňovať   (realizovať)   procesné   oprávnenia   účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Podľa tvrdenia dovolateľky k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo postupom súdov tým, že vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia

pojednávania a bez jej účasti, čím jej znemožnili k vykonaným dôkazom sa vyjadriť.

V danej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia zákonom

stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho exekútora vykonaním

exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané práve v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom (okrem iného) skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou

o jeho vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa

§ 103 O.s.p. V štádiu, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore  

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu

na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p., lebo

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   z   v   ňom   založených   listín).   Vzhľadom   na   to,   sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré sú zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania

(oprávneného a povinného).

Ak potom dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie bez nariadenia pojednávania a bez jej

prítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom jej preto nebola

znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolateľka napokon namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,

mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia a nezakladali by prípustnosť

dovolania podľa ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd  

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné, ale v preskúmavanej veci o taký prípad nešlo.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že dovolanie oprávnenej nie je prípustné

podľa ustanovenia § 239 O.s.p., ani podľa ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je prípustné, odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou

napadnutého uznesenia.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej ale

nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože žiadne trovy tohto konania jej nevznikli

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012

  JUDr. DanielaD. Švecová,

v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová