Najvyšší súd

7 Cdo 67/2013

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky   v právnej veci navrhovateľa Ing. J. P., bývajúceho v Ž., proti odporcom 1/ Ing. M. B., bývajúcemu v Ž., 2/ M. B., bývajúcej v Ž.,

zastúpeným JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátkou v Žiline, Národná 17, za účasti

vedľajšieho účastníka na strane odporcov ISTROFINAL, a. s., so sídlom v Žiline, M. R.

Štefánika 32, zastúpeného JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, advokátkou v Žiline, Národná 10,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.

zn. 13 C 371/2004, o dovolaní odporcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. júna

2012 sp. zn. 8 Co 201/2011, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom z 8. februára 2011 č. k. 13 C 371/2004 – 190 určil, že

navrhovateľ je výlučným vlastníkom trojizbového bytu č. 22, nachádzajúceho sa na prvom

poschodí, vo vchode č. 20, obytného domu súpisné číslo X., na námestí Ľ. postaveného na

pozemku parcelné číslo KNC X. spolu s pivnicou   a spoluvlastníckym podielom   na

spoločných častiach   a zariadeniach obytného   domu   súpisné číslo X. a spolu so

spoluvlastníckym podielom na pozemku číslo KNC X., ktorý podiel je vyjadrený v 828/141

512, všetko zapísané na LV číslo X. pre kat. územie Ž.. Navrhovateľovi náhradu trov konania

nepriznal.   Dospel k záveru, že navrhovateľ   preukázal naliehavosť   na návrhom

požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. tým, že bez takéhoto určenia je výkon

jeho vlastníckeho práva   k predmetnej nehnuteľnosti – bytu – nemožný, ohrozený, jeho

právne postavenie je neisté   a bez súdneho rozhodnutia   nemôže dosiahnuť opätovný zápis

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Uviedol, že v prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ ( spolu s manželkou - pôvodnou navrhovateľku 2/

E. P. ) ako dlžníci   na zabezpečenie pohľadávky   veriteľa   na základe zmluvy o pôžičke č.

002/2003   uzavreli 19. júna 2003   so spoločnosťou ISTROFINAL, a. s. (pôvodným

odporcom), zmluvu o zabezpečovacom   prevode vlastníckeho práva   k nehnuteľnosti. Za

účelom zabezpečenia tejto pohľadávky veriteľa navrhovateľ   na neho ako dlžník previedol

svoje vlastnícke právo k predmetnému bytu. Vklad vlastníckeho práva   k bytu na základe

tejto zmluvy   ( o zabezpečovacom prevode   vlastníckeho práva ), v čl. VI. ktorej sa   jej

účastníci dohodli, že pri splnení záväzku   do 19. novembra 2003   veriteľ opäť umožní

navrhovateľovi výkon vlastníckeho práva a pri jeho nesplnení do tohto dátumu   sa veriteľ

definitívne stane vlastníkom bytu, do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra

Ž. 18. júla 2003 pod č. V 2 819/2003. Veriteľ si ponechal sumu 182 500 Sk ( 6 057,89 € )

zaplatenú titulom dohodnutých úrokov a sumu 500 000 Sk - predmet zmluvy o pôžičke (

16 596, 96 € ) zaplatenú navrhovateľom   odmietol prevziať   z dôvodu   jej zaplatenia   po

lehote splatnosti   až   10. decembra 2003. Svoje vlastnícke právo k predmetnému bytu ako

predávajúci následne previedol ( kúpnou zmluvou uzavretou 24. januára 2005 ) na Ľ. K. ako

kupujúcu ( vklad bol   povolený Správou katastra Ž. pod č. V 331/ ), ktorá ho následne   (

kúpnou zmluvou   uzavretou 13. apríla 2007 ) previedla na odporcov ( vklad bolo povolený

Správou katastra Ž. pod č. V 2 566/07 ). Zistený skutkový stav   súd subsumoval   pod

ustanovenia § 553 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007 a ustanovenia § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. S poukazom na tieto ustanovenia dospel

k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho

práva jednak z dôvodu, že svojím obsahom a účelom   odporuje zákonu   v dohodnutej

podmienke   vyplývajúcej z čl. VI. ( pre prípad omeškania dlžníka s riadnym a včasným

splnením zabezpečovacej pohľadávky ), podľa ktorej   sa veriteľ ( bez toho, ako sa uspokojí

pohľadávka a ako sa naloží s prípadným rozdielom ) stal natrvalo vlastníkom prevádzaného

bytu. Za ďalšiu skutočnosť spôsobujúcu   jej neplatnosť považoval rozpor s dobrými mravmi

, lebo pri zabezpečovacom prevode práva dohoda o prevedení veci do vlastníctva veriteľa

vrátane zložky ius disponendi ( právo nakladať s vecou ) sa týka takej hodnoty predmetu

zabezpečovania, ktorá je v hrubom nepomere   k zabezpečovanej pohľadávke ako hlavného

záväzku   ( poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu - pôžičky vo výške 500 000 Sk ).

Konštatoval, že   predmetná zmluva   neobsahuje   vzájomné dojednanie   o tom,   ako sa

zmluvné strany   vysporiadajú v prípade,   že dlžník nesplní   svoj záväzok (   uspokojiť

zabezpečenú pohľadávku ) a tým vyvoláva neistotu o obsahu ich práv a povinností, ktorá

neistota nemôže byť odstránená ani výkladom ( pri znení § 553 Občianskeho zákonníka do 31. decembra 2007 ). Preto je neplatnou aj pre neurčitosť, z ktorého dôvodu sú vyhlásenia

zmluvných strán   ( že je prejavom   ich slobodnej, vážnej a určitej vôle ) irelevantné.   Na

základe takejto absolútne neplatnej   zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

nemohol veriteľ   nikdy platne a riadne   nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému bytu

a následne v zmysle zásady, že v systému občianskeho práva   nemožno platne   a riadne

nadobudnúť vlastnícke právo k veci   od nevlastníka, nemohli ani   Ľ. K. a následne

odporcovia   nadobudnúť vlastnícke právo k bytu. Za   irelevantnú   považoval súd   otázku

skúmania, či navrhovateľ platne odstúpil   od zmluvy o pôžičke   ( dôvody jej uzavretia

v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok ale nepreukázal ). O náhrade trov konania

rozhodol podľa § 150 ods. 1 O. s. p.   Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval

skutočnosť, že odporcovia nezavinili začatie súdneho konania a nemohli ovplyvniť ani jeho

výsledok.

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcov   rozsudkom z 29. júna 2012 sp. zn.  

8 Co 201/2011 rozsudok súdu prvého stupňa   ako vecne správny   potvrdil ( § 219 ods. 1  

O. s. p. )   a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.   Stotožnil sa so

záverom prvostupňového súdu  , že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na

požadovanom určení ( § 80 písm. c/ O., s. p. ). Skutkový stav považoval za zistený v dostatočnom rozsahu a z neho vyplývajúci právny záver za správny. Stotožnil sa aj

odôvodnením jeho rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach poukázal ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Aj podľa názoru odvolacieho súdu zmluvné   dojednania   umožňujúce zánik   vlastníctva

pôvodného vlastníka k bytu bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa

prevod vlastníckeho práva   na navrhovateľa stane   nepodmieneným, svojím účelom

a obsahom   obchádzajú   zákon, preto sú neplatné. V tomto smere nepovažoval za

rozhodujúce, že v čase uzatvorenia sporného právneho úkonu, platila iná ( oveľa strohejšia )

právna úprava   ( týkajúca sa zabezpečovacieho prevodu   práva ). Za nedôvodné považoval

námietky odvolateľov týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňovým súdom, lebo je

argumentačne dostatočne presvedčivé a závery v ňom obsiahnuté zodpovedajú výsledkom

vykonaného dokazovania.   V súvislosti s ďalšími námietkami v odvolaní   na doplnenie

poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu

Slovenskej republiky   či Českej republiky týkajúce sa obdobných vecí. Konštatoval, že na

námietky   odporcov   týkajúce sa   dobromyseľnosti   alebo investícií   by bolo možné

prihliadnuť v konaní s iným predmetom ( titulom bezdôvodného obohatenia ). Za nedôvodnú

vyhodnotil aj argumentáciu poukazujúcu na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 ods. 1

O. s. p. posúdiac dôvody hodné osobitného zreteľa zhodne so súdom prvého stupňa.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali odporcovia dovolanie. Navrhli   jeho

zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Namietali, že postupom odvolacieho súdu tým,

že   rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( nariadiť pojednávanie vyžadoval

dôležitý verejný záujem ) a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie   im ako účastníkom

konania odňal možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Tiež namietali, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). V doplnení dovolania ( doručeného súdu osobne 14. augusta 2012 )

namietali odňatie im   možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) aj postupom

odvolacieho súdu, ktorý   nerozhodol   o návrhu spoločnosti   ISTROFINAL, a. s.   na vstup

vedľajšieho účastníka   z 29. mája 2012,   a nebral do úvahy rozsudok   Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 311/2008.

Navrhovateľ ani vedľajší účastník sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po

zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania   ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpení

advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1

O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento   opravný prostriedok   smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p.   dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

§ 238 ods. 1 O. s. p.   je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je

dovolanie prípustné tiež proti   rozsudku, v ktorom sa odvolací súd   odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Dovolaním odporcov   nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale  

potvrdzujúci   rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.

prípustné.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už

to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky   len na

skúmanie   prípustnosti dovolania   smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p, ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je   prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či

uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté   niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti   účastníka, zastúpenia   procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.   dovolatelia nenamietali a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne   zaoberal otázkou, či

postupom odvolacieho súdu nebola odporcom   odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237

písm. f/ O. s p. ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania

procesné predpisy   priznávajú za účelom zabezpečenie   spravodlivej ochrany   ich práv

a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom   môže dôjsť nielen

činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná už tým, že dovolatelia

tvrdia, že napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie je touto vadou postihnuté,

ale len vtedy, ak rozhodnutie a konanie skutočne touto vadou trpia, t. j. že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (   prejavila sa ) resp. nebola odstránená v rozhodnutí

prípadne v postupe odvolacieho súdu.  

Odporcovia namietali, že odvolací súd im odňal možnosť konať pred súdom ( § 237

písm. f/ O. s. p. )   svojím postupom tým, že   prejednal ich odvolanie bez nariadenia

pojednávania   a svoje rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil. Odvolaním brojacim proti

dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa sa podľa ich názoru vôbec nezaoberal,

ktorý postup je nezlučiteľný   so zásadou spravodlivého súdneho konania.

Zákon č. 384/2008 Z.z. ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok s účinnosťou od

15. októbra 2008, zmenil obsah predchádzajúceho znenia ustanovenia § 214 O.s.p. tým, že

inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania

pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 241 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak za a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/   ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý

verejný záujem (t.j. taký záujem, ktorým sa podľa dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. rozumie záujem týkajúci sa väčšieho okruhu osôb napr. územného celku, obce).

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania

podľa § 214 ods. 1 O.s.p. ( krajský súd nepovažoval za potrebné dokazovanie dopĺňať ani

zopakovať, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie

pojednávania podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem),

odvolací súd v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol 29. júna 2012 o odvolaní odporcov

(podaného 14. apríla 2011) bez nariadenia pojednávania aj v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p.

Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho

poriadku, sa preto odporcom neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/

O.s.p.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   každý má právo   na to, aby jeho záležitosť   bola

spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva na

spravodlivý proces   podľa   citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru   nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných   právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ  

( žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu   ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami   účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p.), pričom   účastníkovi konania   musí dať

odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky   spochybňujúce   závery namietaného

rozhodnutia   v závažných a samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované

zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je   aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti,   a toto ustanovenie treba   vykladať a uplatňovať   aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ), porovnaj napr. rozsudok

vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku   z 21. januára 1999, sťažnosť   č. 30544/96, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1999-I   tak,   že   rozhodnutie súdu   musí uviesť presvedčivé

a dostatočné   dôvody, na základe ktorých   je   založené. Rozsah tejto povinnosti   sa môže

meniť   podľa povahy   rozhodnutia a musí   sa posúdiť   vo svetle   okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je   pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis

proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-

III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19.   februára   1998, sťažnosť   č.

20124/92, Zbierka rozsudkov   a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky  

vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 ústavy   a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj

právo účastníka   konania na také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede   na všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace

s predmetom   súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a obranou proti takému

uplatneniu“ a že „takéto   odôvodnenie   musí obsahovať   aj   rozsudok opravného  

( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 ).

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd   v celom rozsahu stotožnil   i s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia

obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa ( uviedol,

že „odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

potvrdil, keďže v ňom nezistil žiadne pochybenie, v bližších podrobnostiach tiež poukazuje

na jeho podrobné zdôvodnenie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil“ ) a na zdôraznenie

správnosti skutkových a právnych záverov o nedôvodnosti odvolacích námietok ( vrátane

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ) doplnil a zdôraznil aj ďalšie

dôvody ( čo mu § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje ).

Zo spisu pritom vyplýva, že   prvostupňový súd   v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na   zistený skutkový stav aplikoval   a z ktorých

vyvodil aj právny záver o dôvodnosti návrhu, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej

správnosti   ani zaoberať nemohol. Teda   odôvodnenie   rozsudku súdu prvého stupňa,

podrobne a jasne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia ( ako konštatoval aj odvolací súd ), a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je

nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces

( pozri III. ÚS 115/2003 ).   Preto   ani týmto postupom súdu prvého stupňa   ako ani

odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom ( § 237

písm. f/ O. s. p. ).

K odňatiu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) malo podľa tvrdenia

odporcov dôjsť aj postupom odvolacieho súdu tým, že nerozhodol   o návrhu spoločnosti

ISTROFINAL, a. s. na jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.

Z obsahu spisu vyplýva, že uvedená spoločnosť navrhla svoj vstup do ( odvolacieho )

konania ako vedľajší účastník   na strane odporcov podaním z 29. mája 2012 ( čl. ), ktorú

skutočnosť odvolací súd oznámil účastníkom. Títo jej vstup do konania nenamietali.

K vstupu vedľajšieho účastníka do konania môže dôjsť   buď z vlastnej iniciatívy tejto

osoby alebo na výzvu   niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu ( § 93 ods. 3  

O. s. p. ). Vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu –

už tým, že súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a   prípustnosťou vedľajšieho

účastníka v konaní sa súd zaoberá až po tom, čo ten, ku ktorému sa pridružil alebo jeho

odporca, namietne neprípustnosť takéhoto postupu ( pozri R 57/2009 ).

Z uvedeného možno vyvodiť, že odvolací súd ani tým, že o prípustnosti vstupu do

konania spoločnosti ISTROFINAL, a. s.   nerozhodoval a ako s vedľajším účastníkom s ňou

konal ( uviedol ju v záhlaví svojho rozhodnutia ) neodňal odporcom možnosť konať pred

súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).

Odporcovia   v dovolaní namietali tiež   nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov ( 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ).  

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej   zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu   na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením   veci je omyl   súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu   aplikáciu právnych predpisov   ide vtedy, ak súd nepoužil   správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie   veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale   prípustnosť dovolania

nezakladá ( nemá základ   vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O., s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené,

mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť

dovolania v zmysle   ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by   posúdenie, či odvolací

súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo

skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,

keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Ani

tzv. iné vady konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) prípustnosť dovolania nezakladajú.

Teda pokiaľ   nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania ( daný prípad )

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.

Vzhľadom na uvedené   Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani

z ustanovenia § 237 O. s. p., preto   dovolanie odporcov   podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému   nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac   sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa   rozsudkom odvolacieho súdu   z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému   navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti   odporcom, ktorí   úspech nemali. Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu   trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy tohto konania

nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. apríla 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta