Najvyšší súd
7 Cdo 67/2013
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. P., bývajúceho v Ž., proti odporcom 1/ Ing. M. B., bývajúcemu v Ž., 2/ M. B., bývajúcej v Ž.,
zastúpeným JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátkou v Žiline, Národná 17, za účasti
vedľajšieho účastníka na strane odporcov ISTROFINAL, a. s., so sídlom v Žiline, M. R.
Štefánika 32, zastúpeného JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, advokátkou v Žiline, Národná 10,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.
zn. 13 C 371/2004, o dovolaní odporcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. júna
2012 sp. zn. 8 Co 201/2011, takto
r o z h o d o l:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Žilina rozsudkom z 8. februára 2011 č. k. 13 C 371/2004 – 190 určil, že
navrhovateľ je výlučným vlastníkom trojizbového bytu č. 22, nachádzajúceho sa na prvom
poschodí, vo vchode č. 20, obytného domu súpisné číslo X., na námestí Ľ. postaveného na
pozemku parcelné číslo KNC X. spolu s pivnicou a spoluvlastníckym podielom na
spoločných častiach a zariadeniach obytného domu súpisné číslo X. a spolu so
spoluvlastníckym podielom na pozemku číslo KNC X., ktorý podiel je vyjadrený v 828/141
512, všetko zapísané na LV číslo X. pre kat. územie Ž.. Navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznal. Dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal naliehavosť na návrhom
požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. tým, že bez takéhoto určenia je výkon
jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti – bytu – nemožný, ohrozený, jeho
právne postavenie je neisté a bez súdneho rozhodnutia nemôže dosiahnuť opätovný zápis
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Uviedol, že v prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ ( spolu s manželkou - pôvodnou navrhovateľku 2/
E. P. ) ako dlžníci na zabezpečenie pohľadávky veriteľa na základe zmluvy o pôžičke č.
002/2003 uzavreli 19. júna 2003 so spoločnosťou ISTROFINAL, a. s. (pôvodným
odporcom), zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Za
účelom zabezpečenia tejto pohľadávky veriteľa navrhovateľ na neho ako dlžník previedol
svoje vlastnícke právo k predmetnému bytu. Vklad vlastníckeho práva k bytu na základe
tejto zmluvy ( o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva ), v čl. VI. ktorej sa jej
účastníci dohodli, že pri splnení záväzku do 19. novembra 2003 veriteľ opäť umožní
navrhovateľovi výkon vlastníckeho práva a pri jeho nesplnení do tohto dátumu sa veriteľ
definitívne stane vlastníkom bytu, do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra
Ž. 18. júla 2003 pod č. V 2 819/2003. Veriteľ si ponechal sumu 182 500 Sk ( 6 057,89 € )
zaplatenú titulom dohodnutých úrokov a sumu 500 000 Sk - predmet zmluvy o pôžičke (
16 596, 96 € ) zaplatenú navrhovateľom odmietol prevziať z dôvodu jej zaplatenia po
lehote splatnosti až 10. decembra 2003. Svoje vlastnícke právo k predmetnému bytu ako
predávajúci následne previedol ( kúpnou zmluvou uzavretou 24. januára 2005 ) na Ľ. K. ako
kupujúcu ( vklad bol povolený Správou katastra Ž. pod č. V 331/ ), ktorá ho následne (
kúpnou zmluvou uzavretou 13. apríla 2007 ) previedla na odporcov ( vklad bolo povolený
Správou katastra Ž. pod č. V 2 566/07 ). Zistený skutkový stav súd subsumoval pod
ustanovenia § 553 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007 a ustanovenia § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. S poukazom na tieto ustanovenia dospel
k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva jednak z dôvodu, že svojím obsahom a účelom odporuje zákonu v dohodnutej
podmienke vyplývajúcej z čl. VI. ( pre prípad omeškania dlžníka s riadnym a včasným
splnením zabezpečovacej pohľadávky ), podľa ktorej sa veriteľ ( bez toho, ako sa uspokojí
pohľadávka a ako sa naloží s prípadným rozdielom ) stal natrvalo vlastníkom prevádzaného
bytu. Za ďalšiu skutočnosť spôsobujúcu jej neplatnosť považoval rozpor s dobrými mravmi
, lebo pri zabezpečovacom prevode práva dohoda o prevedení veci do vlastníctva veriteľa
vrátane zložky ius disponendi ( právo nakladať s vecou ) sa týka takej hodnoty predmetu
zabezpečovania, ktorá je v hrubom nepomere k zabezpečovanej pohľadávke ako hlavného
záväzku ( poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu - pôžičky vo výške 500 000 Sk ).
Konštatoval, že predmetná zmluva neobsahuje vzájomné dojednanie o tom, ako sa
zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník nesplní svoj záväzok ( uspokojiť
zabezpečenú pohľadávku ) a tým vyvoláva neistotu o obsahu ich práv a povinností, ktorá
neistota nemôže byť odstránená ani výkladom ( pri znení § 553 Občianskeho zákonníka do 31. decembra 2007 ). Preto je neplatnou aj pre neurčitosť, z ktorého dôvodu sú vyhlásenia
zmluvných strán ( že je prejavom ich slobodnej, vážnej a určitej vôle ) irelevantné. Na
základe takejto absolútne neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
nemohol veriteľ nikdy platne a riadne nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému bytu
a následne v zmysle zásady, že v systému občianskeho práva nemožno platne a riadne
nadobudnúť vlastnícke právo k veci od nevlastníka, nemohli ani Ľ. K. a následne
odporcovia nadobudnúť vlastnícke právo k bytu. Za irelevantnú považoval súd otázku
skúmania, či navrhovateľ platne odstúpil od zmluvy o pôžičke ( dôvody jej uzavretia
v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok ale nepreukázal ). O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 150 ods. 1 O. s. p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval
skutočnosť, že odporcovia nezavinili začatie súdneho konania a nemohli ovplyvniť ani jeho
výsledok.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcov rozsudkom z 29. júna 2012 sp. zn.
8 Co 201/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1
O. s. p. ) a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Stotožnil sa so
záverom prvostupňového súdu , že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na
požadovanom určení ( § 80 písm. c/ O., s. p. ). Skutkový stav považoval za zistený v dostatočnom rozsahu a z neho vyplývajúci právny záver za správny. Stotožnil sa aj
odôvodnením jeho rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach poukázal ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).
Aj podľa názoru odvolacieho súdu zmluvné dojednania umožňujúce zánik vlastníctva
pôvodného vlastníka k bytu bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa
prevod vlastníckeho práva na navrhovateľa stane nepodmieneným, svojím účelom
a obsahom obchádzajú zákon, preto sú neplatné. V tomto smere nepovažoval za
rozhodujúce, že v čase uzatvorenia sporného právneho úkonu, platila iná ( oveľa strohejšia )
právna úprava ( týkajúca sa zabezpečovacieho prevodu práva ). Za nedôvodné považoval
námietky odvolateľov týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňovým súdom, lebo je
argumentačne dostatočne presvedčivé a závery v ňom obsiahnuté zodpovedajú výsledkom
vykonaného dokazovania. V súvislosti s ďalšími námietkami v odvolaní na doplnenie
poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky či Českej republiky týkajúce sa obdobných vecí. Konštatoval, že na
námietky odporcov týkajúce sa dobromyseľnosti alebo investícií by bolo možné
prihliadnuť v konaní s iným predmetom ( titulom bezdôvodného obohatenia ). Za nedôvodnú
vyhodnotil aj argumentáciu poukazujúcu na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 ods. 1
O. s. p. posúdiac dôvody hodné osobitného zreteľa zhodne so súdom prvého stupňa.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali odporcovia dovolanie. Navrhli jeho
zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Namietali, že postupom odvolacieho súdu tým,
že rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( nariadiť pojednávanie vyžadoval
dôležitý verejný záujem ) a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie im ako účastníkom
konania odňal možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Tiež namietali, že
rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). V doplnení dovolania ( doručeného súdu osobne 14. augusta 2012 )
namietali odňatie im možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) aj postupom
odvolacieho súdu, ktorý nerozhodol o návrhu spoločnosti ISTROFINAL, a. s. na vstup
vedľajšieho účastníka z 29. mája 2012, a nebral do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 311/2008.
Navrhovateľ ani vedľajší účastník sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po
zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpení
advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1
O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Dovolaním odporcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad
týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.
prípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už
to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p, ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či
uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolatelia nenamietali a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
postupom odvolacieho súdu nebola odporcom odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237
písm. f/ O. s p. ).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenie spravodlivej ochrany ich práv
a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen
činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná už tým, že dovolatelia
tvrdia, že napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie je touto vadou postihnuté,
ale len vtedy, ak rozhodnutie a konanie skutočne touto vadou trpia, t. j. že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla ( prejavila sa ) resp. nebola odstránená v rozhodnutí
prípadne v postupe odvolacieho súdu.
Odporcovia namietali, že odvolací súd im odňal možnosť konať pred súdom ( § 237
písm. f/ O. s. p. ) svojím postupom tým, že prejednal ich odvolanie bez nariadenia
pojednávania a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Odvolaním brojacim proti
dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa sa podľa ich názoru vôbec nezaoberal,
ktorý postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania.
Zákon č. 384/2008 Z.z. ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok s účinnosťou od
15. októbra 2008, zmenil obsah predchádzajúceho znenia ustanovenia § 214 O.s.p. tým, že
inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania
pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 241 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak za a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý
verejný záujem (t.j. taký záujem, ktorým sa podľa dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. rozumie záujem týkajúci sa väčšieho okruhu osôb napr. územného celku, obce).
Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania
podľa § 214 ods. 1 O.s.p. ( krajský súd nepovažoval za potrebné dokazovanie dopĺňať ani
zopakovať, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie
pojednávania podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem),
odvolací súd v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol 29. júna 2012 o odvolaní odporcov
(podaného 14. apríla 2011) bez nariadenia pojednávania aj v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p.
Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho
poriadku, sa preto odporcom neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/
O.s.p.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý
predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
( žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne
iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného
rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované
zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ), porovnaj napr. rozsudok
vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé
a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č.
20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného
( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 ).
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia
obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa ( uviedol,
že „odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil, keďže v ňom nezistil žiadne pochybenie, v bližších podrobnostiach tiež poukazuje
na jeho podrobné zdôvodnenie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil“ ) a na zdôraznenie
správnosti skutkových a právnych záverov o nedôvodnosti odvolacích námietok ( vrátane
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ) doplnil a zdôraznil aj ďalšie
dôvody ( čo mu § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje ).
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých
vyvodil aj právny záver o dôvodnosti návrhu, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej
správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
podrobne a jasne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia ( ako konštatoval aj odvolací súd ), a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je
nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces
( pozri III. ÚS 115/2003 ). Preto ani týmto postupom súdu prvého stupňa ako ani
odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom ( § 237
písm. f/ O. s. p. ).
K odňatiu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) malo podľa tvrdenia
odporcov dôjsť aj postupom odvolacieho súdu tým, že nerozhodol o návrhu spoločnosti
ISTROFINAL, a. s. na jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.
Z obsahu spisu vyplýva, že uvedená spoločnosť navrhla svoj vstup do ( odvolacieho )
konania ako vedľajší účastník na strane odporcov podaním z 29. mája 2012 ( čl. ), ktorú
skutočnosť odvolací súd oznámil účastníkom. Títo jej vstup do konania nenamietali.
K vstupu vedľajšieho účastníka do konania môže dôjsť buď z vlastnej iniciatívy tejto
osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu ( § 93 ods. 3
O. s. p. ). Vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu –
už tým, že súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a prípustnosťou vedľajšieho
účastníka v konaní sa súd zaoberá až po tom, čo ten, ku ktorému sa pridružil alebo jeho
odporca, namietne neprípustnosť takéhoto postupu ( pozri R 57/2009 ).
Z uvedeného možno vyvodiť, že odvolací súd ani tým, že o prípustnosti vstupu do
konania spoločnosti ISTROFINAL, a. s. nerozhodoval a ako s vedľajším účastníkom s ňou
konal ( uviedol ju v záhlaví svojho rozhodnutia ) neodňal odporcom možnosť konať pred
súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Odporcovia v dovolaní namietali tiež nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov ( 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O., s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené,
mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací
súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo
skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Ani
tzv. iné vady konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) prípustnosť dovolania nezakladajú.
Teda pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania ( daný prípad )
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani
z ustanovenia § 237 O. s. p., preto dovolanie odporcov podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcom, ktorí úspech nemali. Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy tohto konania
nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. apríla 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta