Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

7 Cdo 66/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ T., 2/ M. S., 3/ HE., 4/ F.,   5/ M., 6/   K., 7/ M.K.M., 8/ M.K.M., 9/ K.D., 10/ M., 11/ J., 12/ M., 13/ rade M., 14/ rade S., 15/ rade K.V., 16/ rade V., žalobcovia v 7/, 9/, 10/, 15/, 16/ rade zastúpení v dovolacom konaní JUDr. J., advokátom, B., proti žalovaným 1/ I.K.I., 2/ I.I., 3/ K.M.,

žalovaní v 1/ až 3/ rade zastúpení v dovolacom konaní JUDr. V., advokátkou, T., o ochranu

oprávneného dediča, vedenej na Okresnom súde Trnava, pod sp. zn. 16 C 121/2006,

o dovolaní žalobcov v 7/, 9/, 10/, 15/ a 16/ rade proti rozsudku Krajského súdu v Trnave  

z 22. augusta 2012 sp. zn. 9 Co 191/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom zo 14. mája 2009 č.k. 16 C 121/2006-144 zamietol

žalobu žalobcov v 1/ až 16/ rade proti žalovanému I., ktorou sa od neho ako od

neoprávneného dediča domáhali vydania časti nehnuteľnosti – pôvodnej parcely č. X.,

katastrálne územie K., zapísanej v pozemkoknižnej vložke č. X., o celkovej výmere 4 jutrá

a 1 340 štvorcových siach (27 838 m²) včlenenej a rozdelenej na základe geometrického plánu

č. X. zo dňa 29. októbra 2005 do LV č. X. ako parcela č. X., X.X. v nimi nárokovaných

podieloch a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. ich zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť

žalovanému trovy právneho zastúpenia 1 707,31 €. Mal za to, že žalovaný nie je výlučným

vlastníkom predmetných nehnuteľností, keďže tieto sú na základe darovacej zmluvy z 5.

marca 2007 v podielovom vlastníctve aj obdarovaných I. a M., ktorá skutočnosť má za

následok posúdenie žaloby ako neúplnej, nakoľko smeruje voči subjektu, od ktorého nie je za

daného stavu možné požadovať vydanie nehnuteľnosti, ktorá nie je v jeho výlučnom

vlastníctve. Ďalej mal za to, že M. platne uzavretou a registrovanou zmluvou sporné 2   7 Cdo 66/2013

nehnuteľnosti darovala svojmu synovi I. st. a žalobcovia nepredložili žiadne skutočnosti

a relevantné dôkazy, ktorými by platnosť zmluvy spochybnili. Aj napriek tomu, že boli

predložené dve verzie zmluvy, z ktorých jedna prevod spornej nehnuteľnosti neobsahovala,

bolo potrebné vychádzať zo zmluvy, ktorá bola riadne spísaná, registrovaná a na jej základe

došlo aj k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý je pre súd záväzný, ak nie je

dokázaný opak, ktorý však v konaní preukázaný nebol. Ďalej mal za to, že žalovaný sa stal

vlastníkom nehnuteľnosti titulom dedenia po jej vlastníkovi svojom otcovi I. st. Keďže

žalobcovia nepreukázali, na základe akých skutočností mali byť účastníkmi konania

o dedičstve po svojej právnej predchodkyni M., ktorá v dôsledku uzavretia darovacej zmluvy

nebola vlastníkom nehnuteľnosti, teda na základe čoho sa domáhali voči žalovanému vydania

nehnuteľnosti, ich návrh zamietol.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcov uznesením z 30. marca 2010 sp. zn.  

9 CoD 89/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

vzhľadom na jeho závažné procesné pochybenie, keďže zo spisového materiálu vyplynulo,  

že žalobcovia prípisom zo dňa 28. apríla 2008 žiadali, aby pripustil do konania vstup ďalších

účastníkov a to žalovaného v 2/ a 3/ rade, t.j. I. Izakoviča a M. s tým, že pôvodne žalovaného

označili ako žalovaného v 1/ rade. Ďalej v tomto podaní uviedli, že vzhľadom k tomu, že

predmetom darovania nebola parcela č. X., katastrálne územie K., žiadajú túto vydať len od

žalovaného v 1/ rade a ostatné parcely, ktoré sú predmetom sporu žiadali vydať od

žalovaných ako pomernú časť z 1/ 3 podielu od každého. Vzhľadom k týmto skutočnostiam

navrhli pripustiť aj zmenu petitu. Súd prvého stupňa však vo veci konal bez toho, aby bol o

týchto návrhoch žalobcov v súlade s § 92 a § 95 O.s.p. rozhodol.

Okresný súd Trnava, po tom čo pripustil vstup žalovaného v 2/ a 3/ rade do konania,

a zmenu petitu, rozsudkom zo 14. júna 2011, č.k. 16 C 121/2006-249 žalobu žalobcov  

v 1/ až 16/ rade zamietol a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. ich zaviazal spoločne a nerozdielne

zaplatiť zástupcovi žalovaných náhradu trov právneho zastúpenia 6 094,48 € do troch dní  

od právoplatnosti tohto rozsudku. Zotrval na dôvodoch uvedených vo svojom prvom

rozhodnutí a po doplnení dokazovania mal ďalej za to, že žalobcovia namietali neplatnosť

predmetnej darovacej zmluvy pre absenciu podpisu darkyne M., keď vtedy platná právna

úprava (zák. č. 95/1963 Zb.) originál podpisu vyžadoval len na prvopise zmluvy. Prvopis

zmluvy bol zasielaný nadobúdateľovi resp. jeho zástupcovi a tento sa nezachoval. Overené

kópie sú však s originálom totožné. Z vykonaných dôkazov dospel prvostupňový súd 3   7 Cdo 66/2013

k jednoznačnému záveru, že bol dodržaný zákonom stanovený postup a registrovaná bola

zmluva, ktorá obsahovala prevod aj spornej nehnuteľnosti.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcov rozsudkom z 22. augusta 2012 sp. zn.  

9 Co 191/2011 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej  

ako vecne správny potvrdil a v časti náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V potvrdzujúcej časti sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. Doplnil, že žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa § 485 Občianskeho

zákonníka môže úspešne podať len ten účastník, ktorý nebol účastníkom konania o dedičstve,

keď z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo na vydanie dedičstva nemá ten, kto sa zúčastnil

pôvodného konania o dedičstve, hoci by aj bol aj ukrátený na svojom dedičskom práve.

Takáto osoba sa môže domáhať nápravy cestou riadnych, prípade mimoriadnych opravných

prostriedkov, keď z obsahu spisu vyplýva, že samotní žalobcovia v priebehu konania uviedli,

že keď prebiehalo dedičské konanie po ich matke M. mali vedomosť o tom, že sporná

nehnuteľnosť už nebola v jej vlastníctve. Napriek tejto vedomosti v dedičskom konaní,

ktorého boli riadnymi účastníkmi, nevyužili žiadne riadne ani mimoriadne opravné

prostriedky na zvrátenie stavu, kedy nebola prededená sporná parcela, pokiaľ teda mali za to,

že predmetom dedenia mala byť, z čoho je zjavné, že v tomto konaní žalobcovia nemajú  

ani aktívnu vecnú legitimáciu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia v 7/, 9/, 10/, 15/

a 16/ rade, ktorí navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil

rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili odňatím

možnosti konať pred súdom a vecnou nesprávnosťou rozsudku súdu prvého stupňa. Mali  

za to, že až do rozhodnutia krajského súdu zo dňa 22. augusta 2012 nepadla námietka  

zo strany žalovaných ani zo strany súdov, že nemajú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby

o ochranu oprávneného dediča, pretože boli účastníkmi dedičského konania a preto aj keby

boli ukrátení na svojich dedičských právach, tieto si môžu uplatňovať iba riadnymi alebo

mimoriadnymi opravnými prostriedkami proti rozhodnutiu v dedičskom konaní. Keďže

krajský súd rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania, s týmto argumentom súdu sa mohli

oboznámiť až v písomnom vyhotovení rozsudku a nemali preto možnosť vzniesť proti nemu

protiargumenty. Skutočnosť je taká, že neboli účastníkmi dedičského konania, v ktorom  

sa rozhodlo o dedičstve k predmetnej nehnuteľnosti, keď krajský súd v uvedenom rozsudku

nekonkretizuje, ktoré dedičské konanie to malo byť a po ktorom poručiteľovi. Ďalej mali za 4   7 Cdo 66/2013

to, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal ani ich argumentáciou v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu zo dňa 14. júna 2011, keď v napadnutom rozhodnutí ku tejto

časti konania iba uvádza, že úvahy súdu prvého stupňa sú správne a s ohľadom na údajný

nedostatok aktívnej legitimácie sa k nim nevyjadruje. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. sa mal

v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať so všetkou argumentáciou účastníkov konania,

aj keď považoval dôvody prvostupňového súdu za správne.

Žalovaní vo svojom vyjadrení žiadali dovolanie podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť,

nakoľko nie sú dané dôvody dovolania a nie sú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť. Mali za to, že nie je pravda, že žalobcom bola odňatá možnosť

konať pred súdom, nakoľko vo veci bolo vykonaných niekoľko pojednávaní, na ktorých  

sa žalobcovia zúčastnili aj s právnym zástupcom a mali možnosť predkladať dôkazy

a vyjadrovať sa k veci, keď pred rozhodnutím vo veci uviedli, že nemajú ďalšie návrhy  

na dokazovanie. Žalovaní ďalej mali   za to, že keď odvolací súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania, bolo to z dôvodu, že mal splnené podmienky podľa § 214 ods. 1, 2 O.s.p. Ďalej

mali za to, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorý  

ale možno úspešne uplatniť len v prípade, keď dovolanie je prípustné, pričom samotné

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov prípustnosť dovolania nezakladá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie je prípustné, pretože podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.

dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238  

ods. 3 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým  

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým 5   7 Cdo 66/2013

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

O.s.p.

Žalobcovia dovolaním napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde totiž

o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom  

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolanie žalobcov by vzhľadom na uvedené zistenie bolo procesne prípustné,  

len ak by v konaní súdov nižších stupňov došlo k vade konania podľa § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z týchto vád vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť  

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú významné len procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných pod písmenami a/ až g/ tohto

ustanovenia. Iné vady, aj keby k nim v konaní došlo, a prípade aj mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorých procesných vád podľa § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pri tom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale jednoznačné (všetky 6   7 Cdo 66/2013

pochybnosti vylučujúce) zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní

namietané, ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Žalobcovia namietali vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a to, že svojim

postupom im odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred

súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup

súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených

záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich

procesných práv a oprávnených záujmov. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania,

ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi

konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných

práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva

proti druhej strane v spore. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje

opodstatnenie a preto je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou

garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť  

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7   7 Cdo 66/2013

Pokiaľ dovolatelia namietali nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(I. ÚS 46/05).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú

vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti

z vykonaných dôkazov zistil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval. Prijaté závery, na základe ktorých žalobu žalobcov zamietol,

vysvetlil logicky, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia prvostupňového súdu, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov prvostupňového

súdu uviedol ďalšie argumenty. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace so zamietnutím žaloby žalobcov, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo prečo bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu. Okolnosť,  

že táto odpoveď žalobcov neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre

odôvodnenia rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 O.s.p. Za odňatie možnosti konať

pred súdom sa v žiadnom prípade nemôže považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcov. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na

odôvodnenie rozsudku spĺňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci sa nejednalo  

o tzv. prekvapujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže občianskoprávne kolégium

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 13. decembra 2011 prijalo na

uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky  

rozhodnutie č. 29, podľa ktorého,,pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho

potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia

a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho

rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti 8   7 Cdo 66/2013

konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p.“ Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu je zaujatý názor plne opodstatnený aj v prejednávanej veci.  

K námietke dovolateľov, v rámci ktorej vyvodzujú existenciu vady konania podľa  

§ 237 písm. f/ O.s.p. zo skutočnosti, že odvolací súd vec prejednával bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, dovolací súd uvádza, že tento postup odvolacieho súdu má oporu

v zákone. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení do 31. decembra 2012 na prejednanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej nariadil predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie

vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa  

§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania. Z obsahu spisu nevyplýva, že by išlo o prípad, v ktorom by odvolací súd  

bol povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie (§ 214 ods. 1 O.s.p.);

odvolaciemu súdu preto nemožno vytýkať, že postupoval podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Dovolatelia v dovolaní ďalej namietali, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

nesprávny, t.j. spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci  

je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Keby tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho  

by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad  

ale v prejednávanej veci nešlo).

9   7 Cdo 66/2013

Dovolatelia napadli dovolaním rozhodnutie dovolacieho súdu v celom rozsahu.

Dovolanie však v časti, ktorou napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozsudok

okresného súdu v časti náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

procesne prípustné nie je. Ich dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou

rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia odvolacieho súdu, ktorým podľa  

§ 221 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zrušené a vec bola tomuto súdu

vrátená na ďalšie konanie, a tento charakter nestráca, i keď je do neho pojaté (§ 223 O.s.p.).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu treba prípustnosť dovolania

posudzovať nie podľa ustanovení, kedy je prípustné dovolanie proti rozsudku (§ 238 O.s.p.),

ale ktoré vymedzujú podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené  

v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej

veci neprichádza do úvahy, lebo nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 O.s.p.,  

ale ani o potvrdzujúce uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórii potvrdzujúcich

uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa  

§ 237 O.s.p. dovolacím súdom taktiež nebola zistená.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie dovolateľov podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to ich mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods.1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní vzniklo žalovaným v 1/ až 3/ rade právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti dovolateľom, ktorí úspešní neboli (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, pretože v dovolacom konaní návrh na ich priznanie nepodali (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.  

10   7 Cdo 66/2013

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júla 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová