7 Cdo 66/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Union poisťovňa,   a. s., so sídlom v Bratislave, Bajkalská č. 29/A, IČO: X., proti povinnému PEBE, s. r. o., so sídlom v Novom Meste nad Váhom, Družstevná č. 34/18, 026 01 Bziny,   IČO: X., o vymoženie 1 581,23 € s príslušenstvom, vedenej na   Okresnom súde Nové Mesto nad

Váhom pod sp. zn. 4 Er 1646/2008, o   dovolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M.,

Exekútorský úrad so sídlom v K., proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 23. novembra

2011 sp. zn. 17 CoE 430/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky   z   r u   š u   j e uznesenie Krajského súdu

v Trenčíne z 23. novembra 2011 sp. zn. 17 CoE 430/2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z   5. augusta 2011 č. k.  

4 Er 1646/2008-20 exekúciu zastavil, oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu

exekútorovi JUDr. Ing. K. M. trovy exekúcie v   sume 300,88 €, do troch dní. O zastavení

exekúcie rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) vychádzajúc

z toho, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Rozhodnutie o   trovách

exekúcie odôvodnil § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví

z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnená.

Oprávnená podala odvolanie proti výrokom o   zastavení exekúcie a   povinnosti

nahradiť exekútorovi trovy exekučného konania. Navrhla, aby odvolací súd vyhlásil exekúciu

2

za neprípustnú a túto zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku (z dôvodu

výmazu povinného z obchodného registra) a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného

konania nepriznal, lebo oprávnená z procesného hľadiska nezavinila zastavenie exekúcie, keď

k výmazu povinného z obchodného registra došlo ex officio, preto nie sú splnené podmienky

pre rozhodnutie o trovách exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z   23. novembra 2011 sp. zn. 17 Co 430/2011

uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil a výrok o náhrade trov

exekučného konania zmenil tak, že súdnemu exekútorovi nepriznal ich náhradu.

V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď zastavil exekúciu

podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Tento dôvod pre zastavenie exekúcie totiž

predpokladá existenciu povinného, ktorý nemá žiaden majetok, ani na úhradu trov exekúcie.

Povinný bol však zrušený bez likvidácie, zanikol dňa 3. augusta 2010 (ex officio), kedy bol

vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, v dôsledku čoho mala byť exekúcia

zastavená podľa § 107 ods. 4 O.s.p. Ak ide o trovy exekúcie, tieto hradí zásadne povinný  

v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku. Dôvody, za ktoré je možné uložiť povinnosť

nahradiť trovy exekúcie oprávnenému sú vymedzené v ustanovení § 203 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku. Podľa odseku 1 citovaného zákonného ustanovenia môže sa tak stať  

v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného. Aplikácia citovaného

zákonného ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, ak exekúcia bola zastavená

a zastavenie zavinil oprávnený a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného

a   zastavením exekúcie. Pre záver o   zavinení oprávneného sa zisťuje, či oprávnený

pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V súvislosti so zánikom

právnickej osoby nie je vo všeobecnosti možné pričítať oprávnenej nedostatok náležitej

opatrnosti, čo by malo vplyv na zastavenie exekúcie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku).

Pretože nebol preukázaný žiaden dôvod podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ktorý

by bolo možné v danom prípade použiť, odvolací súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvého

stupňa vo výroku o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal súdny exekútor dovolanie z dôvodu,

že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na   ďalšie

konanie. K odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd prvého stupňa mu

nedoručil ako účastníkovi konania odvolanie oprávnenej, v dôsledku čoho nemal možnosť

3

k nemu sa vyjadriť a uviesť tvrdenia ku skutkovej a právnej stránke veci. Odvolací súd tak

rozhodol vo veci len na základe podaného odvolania, tým porušil procesné práva súdneho

exekútora. Odvolací súd náležitým a   relevantným spôsobom neodôvodnil rozhodnutie

o nepriznaní náhrady trov exekúcie tak, ako to správne vyhodnotil súd prvého stupňa, ktorý

prihliadal na   to, že v návrhu oprávnenej na   zastavenie exekúcie pre výmaz povinného

predchádzal návrh súdneho exekútora, ktorý žiadal exekúciu zastaviť z dôvodu nemajetnosti

povinného. Uvedeným postupom došlo k porušeniu základného práva súdneho exekútora

na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   slobôd). Konanie

pred odvolacím súdom je zaťažené aj inou vadou konania v tom, že ak súd prvého stupňa vec

nesprávne právne posúdi, odvolací súd mal jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p.

Oprávnená vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie ako neopodstatnené zamietnuť.

Trvala na dôvodoch svojho odvolania s   tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje

za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný.

V zmysle § 236 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na   zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

4

rozhodnutia alebo o   jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2

neplatia, ak ide o   uznesenie o   príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,

o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach

týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach

vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Dovolaním súdneho exekútora je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu

o zastavení exekúcie, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 239 O.s.p. I keď dovolanie súdneho

exekútora smeruje tiež proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách exekúcie,

jeho prípustnosť (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) vylučuje § 239 ods. 3 O.s.p. Konštantná

judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje trovy exekúcie za trovy konania

(pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 170/2009, sp. zn.

5 Cdo 170/2011, sp. zn. 6 Cdo 80/2010, sp. zn. 7 Cdo 22/2010 a iné). Dovolanie proti tomuto

uzneseniu je tak prípustné len z dôvodu vád uvedených v § 237 O.s.p.

V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral na   posúdenie, či

konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania

5

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa

rozumie postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať

procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv v občianskom

súdnom konaní.

Z obsahu dovolania vyplýva, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa

názoru dovolateľa dôjsť tým, že mu nebolo doručené odvolanie oprávnenej proti uzneseniu

súdu prvého stupňa. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom dovolateľa, že v odvolacom konaní

došlo z toho dôvodu k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn.  

III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v   čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v   rozsahu  

a   spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na   súdnu ochranu  

(I. ÚS 4/94).

Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v   rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva, zrovnateľne i v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej

republiky (viď sp. zn. II. ÚS 116/09, sp. zn. III. ÚS 199/08, sp. zn. IV. ÚS 186/09) vyžaduje,

aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície proti jej protistrane

(pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe

implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať

príležitosť, nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na   to, aby ich návrh uspel, ale

aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené (účastníkmi),

alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri

Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR

2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmář a ďalší proti

6

Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok  

z 3. júla 2008, Hudáková a   ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok  

z 27. apríla 2010). A to aj takými vyjadreniami protistrany, ktoré sú v ich prospech (viď Göc

proti Turecku [VK], č. 36590/97, ods. 55, ECHR 2002-V). Právo na spravodlivé súdne

konanie však nie je absolútne a   jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od špecifických

okolností predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku č. 12316/04, z 18. októbra

2007; Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, z 3. júla 2008). Výnimkou sú prípady, keď

súd konštatoval, že neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní  

a   nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie v prípade, že by priznanie takýchto práv a možností účastníkom

konania nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, vzhľadom na to, že prijatý právny prístup

neumožňoval diskusiu (pozri, napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02, ods. 18, 15. jún

2004; Sale proti Francúzsku, č. 39765/04, ods. 18 a 19, 21. marec 2006; Verdú Verdú proti

Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 až 28, 15. február 2007).

Pri riešení otázky, či dovolateľom namietaný nesprávny procesný postup odvolacieho

súdu mal za následok odňatie možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), vzal

dovolací súd na zreteľ, že súdny exekútor nemal možnosť vopred v   primeranom čase sa

oboznámiť s   odvolaním oprávnenej, ktorým boli spochybnené najmä právne závery súdu

prvého stupňa o zastavení exekúcie, ktorej spôsob podmieňoval aj (ne)priznanie náhrady trov

exekučného konania súdnemu exekútorovi. Z obsahu spisu nevyplýva, že by súdy doručili

súdnemu exekútorovi odvolanie podané oprávnenou alebo že by k otázkam nastoleným

v odvolaní sa mal možnosť súdny exekútor vyjadriť v primeranej lehote. Z   hľadiska

sledovaných cieľov spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho právo účastníkov  

na   rovnosť zbraní a   kontradiktórne súdne konanie, je v predmetnom prípade procesným

deficitom (a to aj podľa procesnej úpravy v Slovenskej republike – viď § 209a ods. 1 O.s.p.)

taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania neposkytne možnosť oboznámiť sa s obsahom

riadneho opravného prostriedku protistrany a   nie je mu ani umožnené na tento reagovať  

v   tom smere, aby mal možnosť ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o   jeho právach

a povinnostiach.

Podľa § 209a ods. 1 O.s.p. ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete,

doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a   ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.

7

Zo spisu exekučného súdu vyplýva, že oprávnená podala proti uzneseniu Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom z 5. augusta 2011 č. k. 4 Er 1646/2008-20 o zastavení exekúcie

a náhrade trov exekúcie priznaných súdnemu exekútorovi odvolanie 19. augusta 2011. Súd

prvého stupňa v rozpore s citovaným ustanovením § 209a ods. 1 O.s.p. odvolanie oprávnenej

riadne súdnemu exekútorovi ako účastníkovi v tomto štádiu konania (§ 37 ods. 1 druhá veta

Exekučného poriadku) nedoručil a následne vec predložil odvolaciemu súdu, ktorý o odvolaní

rozhodol uznesením z   23. novembra 2011 sp. zn. 17 CoE 430/2011 bez jeho doručenia

súdnemu exekútorovi.

Právo účastníka konania na to, aby mu súd doručil odvolanie iného účastníka, patrí  

k   základným a   neopomenuteľným procesným oprávneniam účastníka konania, pretože

nedoručením odvolania totiž odníma možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa

k úkonu druhého účastníka konania, ktorým inicioval odvolacie konanie, dať na posúdenie

odvolaciemu súdu vlastnú argumentáciu, s ktorou – ak by ju neprijal – by sa musel odvolací

súd vyporiadať; takýmto chybným postupom súdu odníma sa účastníkovi právo

na spravodlivý proces. Preto ak odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa nepostupoval

v súlade s § 209a ods. 1 O.s.p. a sám tento nedostatok v odvolacom konaní neodstránil, tým,

že napriek uvedenému nedostatku odvolanie oprávnenej vecne prejednal a o ňom rozhodol,

odňal súdnemu exekútorovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Nedoručením odvolania oprávnenej súdnemu exekútorovi bolo mu znemožnené vyjadriť sa

k tomuto odvolaniu a tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 O.s.p.

Vzhľadom na to, že v konaní na odvolacom súde došlo k procesnej vade v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p., zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na   ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími

dôvodmi, z   ktorých súdny exekútor vyvodzoval opodstatnenosť svojho opravného

prostriedku.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

8

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Daniela Švecová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová