7 Cdo 652/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky LAMIA, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, Veternicova č. 7, zastúpená advokátskou kanceláriou AKFU LEGAL s. r. o., so sídlom v Trnave, Jeruzalemská č. 1, proti odporcom 1) Mestská časť Bratislava – Staré Mesto, so sídlom v Bratislave, Vajanského nábrežie č. 3 a 2) SLÁVIA CAPITAL, a. s., obchodník s cennými papiermi, so sídlom v Bratislave, Mostová č. 2,
o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, vo veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 13 C 211/1996 o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratisleve z 30. júna 2014 sp. zn. 2 Co 490/2014 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcom 1) a 2) náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 12. mája 2014 č. k. 13 C 211/1996 – 1347
nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. V predmetnej veci (žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie ) išlo v poradí o tretie rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Rozhodnutie právne odôvodnil § 138 ods. 1 a 2 O.. p. a § 226 O. s. p. a vecne,
že navrhovateľ nespĺňa zákonnú podmienku pre oslobodenie od súdnych poplatkov, lebo
nepreukázal, že by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli
v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napr. z dôvodu vyššej moci.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky uznesením z 30. júna 2014
sp. zn. 2 Co 490/2014 rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil. V odôvodnení uviedol, že nebolo možné sa stotožniť s námietkami navrhovateľky, že súd prvého stupňa bol povinný ho vyzvať na predloženie dôkazov preukazujúcich ním
tvrdené záväzky voči spriazneným osobám, nakoľko dôvody zrušenia predchádzajúceho
prvostupňového uznesenia boli navrhovateľke nielen známe, ako aj poukázal na to, že
navrhovateľka je v priebehu celého konania zastúpená právnym zástupcom, z ktorého dôvodu
súd voči účastníkovi, ktorý je zastúpený advokátom poučovaciu povinnosť podľa § 5 ods. 2
O. s. p. nemá. Samotný nedostatok finančných prostriedkov v peňažnom ústave nie
je dôvodom na oslobodenie od súdneho poplatku žiadateľa ako právnickej osoby. Pre postup
podľa § 138 O. s. p. je irelevantné a nie je dôvodom na oslobodenie právnickej osoby
od súdnych poplatkov, že časť svojich peňažných prostriedkov navrhovateľka použila na
úhradu svojich obchodných záväzkov, resp. finančných záväzkov, resp. právnu pomoc
advokáta a napokon ani skutočnosť, že navrhovateľka v rokoch 2012 a 2013 nevykonávala
žiadnu podnikateľskú činnosť. Za dôvod pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie
je ani skutočnosť, že navrhovateľka ako podnikateľka nie je pri svojej podnikateľskej činnosti
úspešná a jej následkom sa dostala do finančných strát.
Proti tomuto rozhodnutiu podala dovolanie navrhovateľka. Žiadala napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zmení a prizná
navrhovateľke oslobodenie od súdneho poplatku v plnom rozsahu za podané dovolanie, alebo
alternatívne rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zruší a vec vráti súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Zároveň žiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania odôvodnila § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) O. s. p.
a § 237 písm. f) O. s. p.. Poukázala na to, že podľa § 237 písm. f/ O. s. p. účastníkovi konania
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo podľa ustálenej rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k odňatiu možnosti konať pred súdom môže
dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Za takéto rozhodnutia sa považujú procesné rozhodnutia, ktorých dôsledkom je skončenie
konania bez rozhodnutia v merite veci alebo bez meritórneho posúdenia opravným
prostriedkom, ak sú nesprávne. Rozhodnutie je pritom nesprávne vtedy, ak vychádza
s nesprávnych skutkových záverov a na ne nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov,
alebo ak je výsledkom nesprávnej aplikácie, prípadne interpretácie práva,
a to či už procesnoprávnych alebo hmotnoprávnych. Rozhodnutia odvolacieho súdu, ale
aj súdu prvého stupňa sú procesnými rozhodnutiami, ktoré vychádzajú s nesprávnych
skutkových zistení a na ne nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov. V tejto súvislosti
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 144/2012. Namietala tiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nezrozumiteľné
a nedostatočne odôvodnené, je arbitrárne, nepreskúmateľné a nezlučiteľné zo zásadou
spravodlivosti (neobsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr to, či dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade nezistil splnenie predpokladov
na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O. s. p. a v súlade
s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol
uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska
(§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.).Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní)cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá
znaky vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia a ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).Odňatím
možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak
súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktorému právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Z obsahu dovolania navrhovateľky je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa
§ 237písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezrozumiteľné
a nedostatočne odôvodnené, je arbitrárne, nepreskúmateľné a nezlučiteľné zo zásadou spravodlivosti, ako aj, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo samotným
rozhodnutím, ktorým nebolo vyhovené návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych
poplatkov, lebo záver súdov o tejto otázke je nesprávny.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
V zmysle čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ako
vecne správne potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie
(§ 157 ods. 2 O. s. p., § 167 ods. O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností
pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, že z dôvodmi
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotožnil, preto
v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol
vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, že
navrhovateľka s takouto odpoveďou je nespokojná, snaží sa ju relativizovať a spochybniť.
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že nižšie
súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek navrhovateľky. Tým ale
nemohlo dôjsť k porušeniu práva navrhovateľky na spravodlivý súdny proces. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Z predloženého spisového materiálu dovolací súd zistil, že navrhovateľka dovolaním
z 23. marca 2010, doručeným súdu prvého stupňa 24. marca 2010 sa domáha preskúmania
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2009 sp. zn. 4 Co 278/2009 (č. l. 1137).
Súd prvého stupňa výzvou zo 7. apríla 2010 č. k. 13 C 211/1996 – 1173 vyzval navrhovateľku
na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 16.596,50 Eur v lehote 10 dní
od doručenia výzvy. Navrhovateľka (prostredníctvom jej právneho zástupcu) prevzala výzvu
15. Apríla 2010. Navrhovateľka žiadosťou z 26. Apríla 2010, doručenou súdu 28. Apríla 2010
požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov za podané dovolanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania
alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ,
dovolateľ.
Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd
inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené
pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Odvolací súd v danej veci zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
navrhovateľka nesplnila zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov. Prihliadli na osobitné postavenie účastníka konania ako právnickej osoby, t. j.
podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka a charakter konania. Podnikanie treba chápať
ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo
i strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je vo svojej podnikateľskej činnosti úspešný
a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že je v dôsledku neúspešného
podnikania v minulosti sa v súčasnosti ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu
byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa, ako
aj odvolací súd potupovali pri posudzovaní opodstatnenosti žiadosti navrhovateľky
o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle vyššie uvedených zásad. Neobstojí
ani tvrdenie navrhovateľky, že odvolací súd sa neriadil svojimi skoršími rozhodnutiami
(ktorými zrušil predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa) a vysloveného právneho
názoru v nich. Dovolací súd podotýka, že odvolací súd nie je viazaný svojimi vlastnými
rozhodnutiami a v nich vyslovenými právnymi názormi. Dovolací súd podotýka, že odvolací
súd riadne odôvodnil, že povinnosťou súdu bolo vyzvať na predloženie potrebných dokladov,
ale nemal povinnosť ho poučovať.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V súvislosti s námietkou navrhovateľky, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.),
pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci
pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok
navrhovateľky nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti
žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala
sa navrhovateľkou tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.).
V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd však odporcom 1) a 2) náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloženie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2015
JUDr. Mária Š r a m k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová