Najvyšší súd  

7 Cdo 637/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. B., bytom B., zastúpeného JUDr. R. A., advokátom, so sídlom v B., proti odporcom 1/ J. P., bytom V.,

zastúpenej spoločnosťou K., so sídlom v B., 2/ Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, 3/ Národnej rade Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie Alexandra Dubčeka č. 1, o ochranu osobnosti,

vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica, pod sp. zn. 9 C 117/2011, na dovolanie odporkyne 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. septembra 2014, sp. zn.

17 Co 223/2012 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 3. septembra 2014 sp. zn. 17 Co 223/2012 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica  

z 18. mája 2012 č. k. 9 C 117/2011-306   z r u š u j e   a vec vracia súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný   súd Banská   Bystrica čiastočným   rozsudkom   z   18.   mája   2012   č. k.  

9 C 117/2011-306 rozhodol tak, že časť prednesu odporkyne 1/ 15. októbra 2009  

na 41. schôdzi NR SR, v ktorej ako ministerka spravodlivosti SR povedala : „Iniciatíva Päť

viet dala krídla sudcom, ktorí si neplnia svoje povinnosti. Je tam napríklad podpis dôchodcu

Š. z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Tento pán sudca dostal v roku 1999 jeden  

z najväčších prípadov podvodov na dani. Štát mal prísť podľa obžaloby o približne 150

miliónov korún. V tom čase to bolo, a aj dnes to je obrovská suma peňazí. Pred súd sa malo

posadiť na lavicu šesť obžalovaných. Títo pred súdom nikdy nestáli. Pán Š. odišiel v roku

2007 do dôchodku. Prípad má odvtedy na stole sudca J. B., známy to kritik   pomerov   v justícii, verný pisateľ do médií. Avšak pán B. sa stále nemá do pojednávania. Nemá

čas, musí riešiť svoju kampaň a pritom vie, že ak by ho začali stíhať za prieťahy, ohlási sa, že on je obeť totality. Ale prípad preverujem vďaka denníku S. a nezľaknem sa, lebo šiesti

obžalovaní si užívajú spokojne slobodu už desať rokov. Ale hlavne, že ich sudcovia sa cítia

ohrození na slobode slova. Ja sa verejne pýtam: koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho

nevytýčil a nepojednával? Nikoho neupodozrievam, ale toto nie je v poriadku. Toto sú u mňa

sudcovia, ktorí nahrávajú zločincom. Takýchto sudcov sa idete vážené poslankyne a vážení

poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov

korún 8 rokov? A pritom pán L. sudcom vytvoril tie najlepšie podmienky, aspoň podľa jeho

vyhlásení... Ale Päť viet a angažovanie politikov dalo takýmto sudcom krídla. Nemusia

pojednávať, veď stačí podpísať Päť viet a ste martýr.“ je neoprávneným zásahom do práva na

ochranu osobnosti navrhovateľa. Súd za kritiku považoval tvrdenia odporkyne 1/ : „Je tam

napríklad podpis dôchodcu Š. z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Tento pán sudca dostal

v roku 1999 jeden z najväčších prípadov podvodov na dani. Štát mal prísť podľa obžaloby

o približne 150 miliónov korún. V tom čase to bolo, a aj dnes to je obrovská suma peňazí.

Pred súd sa malo posadiť na lavicu šesť obžalovaných. Títo pred súdom nikdy nestáli. Pán Š.

odišiel v roku 2007 do dôchodku. Prípad má odvtedy na stole sudca J. B., známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií.“ Zvyšok prejavu odporkyne 1/ považoval za

hodnotiaci úsudok, ktorý v súvislosti s uvedenými faktami a dôvodmi prejavu odporkyne 1/ na 41. schôdzi sám osebe nebol takým závažným zásahom v rámci výkonu práva kritiky

odporkyne 1/ do osobnostných práv navrhovateľa, pokiaľ by sa nevyskytla rečnícka otázka

koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával?“ a veta „Toto sú

u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločincom.“. Prednes týchto dvoch viet vzápätí po

predchádzajúcich faktoch (o konkrétnej trestnej veci) spolu s nasledujúcimi vetami „Takýchto

sudcov sa idete vážené poslankyne a vážení poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol

nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún 8 rokov?“ zjavne podsúvali verejnosti

názor, že navrhovateľ v súvislosti s nečinnosťou v tejto trestnej veci vysokej závažnosti niečo

za takúto nečinnosť zoberie a nekonaním nahráva zločinu. Odporkyňa 1/ svojím vyjadrením

naznačila, že navrhovateľ je osobou, ktorá sa môže dopúšťať trestnej činnosti bez toho, že by

jeho vina bola preukázaná zákonným spôsobom. Závažnosť takéhoto vyjadrenia odporkyňou

1/ umocňuje, že ho predniesla ako ministerka spravodlivosti vo vzťahu k dlhoročnému

sudcovi, ktorý vykonával funkciu sudcu od okresného sudcu až po najvyššiu sudcovskú

funkciu v štáte – sudcu ústavného súdu. Účelom tohto prednesu bolo navrhovateľa znevážiť,

ba až kriminalizovať. Túto časť prednesu považoval súd za exces a to nielen obsahom, ale aj

mierou expresivity použitých výrazov vo vzťahu k tvrdenému cieľu kritiky zo strany

odporkyne 1/. Uvedené vety považoval súd za vyjadrenie hodnotiaceho úsudku odporkyne 1/ bez pravdivého skutkového základu podaného takými formuláciami a výrazmi, že vo vzťahu

k osobe navrhovateľa pôsobia silne difamujúco. Ak nie sú podklady kritiky pravdivé a ak je

hodnotiaci úsudok difamujúci, nemožno považovať kritiku za oprávnenú. Prejav  

odporkyne 1/ nebol podľa názoru súdu vecnou kritikou, ale bol motivovaný predovšetkým

poškodením práv navrhovateľa pre kritiku vedenia justície navrhovateľom.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadli odvolaním odporkyňa 1/ a   odporca 2/.

Odporkyňa 1/ namietala, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Nesprávne právne posúdil

zásadnú otázku a to kolíziu dvoch základných práv a to práva na slobodu prejavu s právom

na rešpektovanie súkromia vrátane práva na ochranu osobnosti. Súd prvého stupňa sa

nevyporiadal s judikatúrou ESĽP, na ktorú bol povinný prihliadať. Odporca 2/ v odvolaní

namietal,   že   súd   navrhovateľovi   prisúdil   niečo iné   než   čoho   sa   domáhal   v   návrhu.

Neakceptoval   doslovne   žalobný   petit   a   písomné   vyhotovenie   rozsudku   sa   nezhoduje  

s výrokom súdu zachyteným v zápisnici o pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený.

Taktiež namietal, že vec rozhodovala vylúčená sudkyňa, ktoré námietky sú založené  

na vyjadrení sudkyne zo 16. júna 2010. Namietal tiež, že súd rozhodoval bez toho, aby mal

ustálený okruh účastníkov konania na strane odporcov a rozhodol vo veci, kde ako účastník

konania vystupoval taký účastník, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozsudkom   z   3.   septembra   2014   sp. zn.  

17 Co 223/2012 čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň opravil

odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 18. mája 2012 č. k. 9 C 117/2011-

306 tak, že na strane 9 prvá veta štvrtého odseku odôvodnenia v znení : Žalobca

nespochybnil, že v konkrétnej trestnej veci, ktorá mu bola pridelená po predchádzajúcom

sudcovi pri nástupe na Krajský súd v Banskej Bystrici v januári 2007 do zasadnutia  

41. schôdze Národnej rady SR nekonal, nahrádza textom : Žalobca nespochybnil, že

v konkrétnej trestnej veci, ktorá mu bola pridelená po predchádzajúcom sudcovi pri nástupe

na Krajský súd v Banskej Bystrici v januári 2007 do zasadnutia 41. schôdze Národnej rady

SR nekonal bez prieťahov – avšak bez svojho zavinenia – čo konštatoval aj odvolací

disciplinárny senát v rozhodnutí sp. zn. 2 Dso 3/11 z 31.10.2011. V konaní 17 NcC 19/2010

Krajského súdu v Banskej Bystrici o tom, ktorí zo sudcov Okresného súdu Banská Bystrica sú

vzhľadom   na   pomer   k   navrhovateľovi   vylúčení   z   prejednávania   rozhodovania   veci,

rozhodoval senát krajského súdu v zložení JUDr. Zita Nagypálová, JUDr. Danica Kočičková

a JUDr. Jarmila Badíková. V rovnakom zložení rozhodol senát krajského súdu o vrátení veci

Okresnému súdu Banská Bystrica bez rozhodnutia prípisom z 23. júna 2010 vychádzajúc   z § 15 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého na opakované oznámenie tých istých skutočností súd

neprihliadne, ak o nich nadriadený súd rozhodol. I napriek doplneným dôvodom, od ktorých

sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová odvodzuje svoju zaujatosť v prípise zo 16. júna 2010,

nedospel odvolací súd k názoru, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. JUDr. Jarmila Jánošová

doplnila dôvody, ktoré vzhľadom na skoršie rozhodnutie krajského súdu sp. zn.  

17 NcC 19/2010 by mohli vzbudzovať pochybnosti o jej nezaujatosti, ale v prípise netvrdila,

že vzťah vytvorený k navrhovateľovi na základe stretávania sa na rehabilitácii sudcov, či

skutočnosť, že s manželkou navrhovateľa úzko spolupracovala ako členka Národnej asociácie

sudkýň Slovenska alebo, že si s nimi tyká, jej bráni nezaujato vo veci konať a rozhodnúť. Aj

pri oznámení sudcu o skutočnostiach, pre ktoré mohol (mal) byť vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci je potrebné vychádzať zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov. Pri

zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP možno vylúčiť sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci len v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k danej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu,

že napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.

Nesúhlasil s názorom odporcov, že sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová neprešla testom nestrannosti. Spôsob konania vo veci nepoukazuje na záver, že by sudkyňa konala

jednostranne v prospech jedného a v neprospech druhého účastníka. Vznesenú námietku

zaujatosti voči sudkyni JUDr. Jarmile Jánošovej považoval v odvolacom konaní za účelovú,

vznesenú pre prípad, že by iné vecné argumenty proti rozhodnutiu okresného súdu neobstáli.

K tomuto záveru dospel na tom základe, že sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová dala príležitosť

odporcom vzniesť námietku zaujatosti voči jej osobe z dôvodov uvedených v prípise

adresovanom Krajskému súdu v Banskej Bystrici 16. júna 2010. Napriek výslovnej výzve, či

osobu sudkyne Jánošovej odporcovia 1/ a 2/ namietajú z dôvodov, ktoré uplatnili teraz

v odvolaniach, odporcovia 1/ a 2/ námietku zaujatosti proti sudkyni JUDr. Jarmile Jánošovej

nevzniesli. Z (ne)konania odporcov 1/ a 2/ je možné usúdiť, že do rozhodnutia vo veci samej

sa v ich očiach sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová javila objektívne ako nestranná. Tvrdenie

odporkyne 1/, že sudkyňa opomenula splniť si povinnosť podľa § 118 ods. 2 O. s. p.

považoval za nepravdivé. Poukázal na to, že sudkyňa oboznámila na pojednávaní prítomných,

že v súčasnom štádiu konania nevidí žiadne právne významné skutkové tvrdenia účastníkov,

ktoré by zostali sporné. Za vadu konania nepovažoval ani odlišné znenie výroku rozhodnutia

v návrhu na začatie konania. Súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov

vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa navrhovateľ

domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom navrhovateľa na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Za vadu konania

nepovažoval ani skutočnosť, že okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom skôr, než jeho

skoršie rozhodnutie o zastavení konania voči odporkyni 3/ nadobudlo právoplatnosť.

V čiastočnom rozsudku okresný súd neriešil pasívnu legitimáciu odporcu 2/. V čiastočnom

rozsudku okresný súd výslovne uviedol, že posudzoval iba námietku odporkyne 1/

o nedostatku pasívnej legitimácie na jej strane a hodnotil iba to, či odporkyňou 1/ prednesené

výroky boli jej osobným prejavom alebo prednášala oficiálne stanovisko ministerstva

spravodlivosti ako ministerka spravodlivosti. Tým, že okresný súd určil, že časť prednesu

odporkyne 1/ ako fyzickej osoby je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa, nerozhodol zároveň o tom, že zodpovednosť za porušenie práva na ochranu

osobnosti znáša odporca 2/. Prejav predniesla odporkyňa 1/ ako fyzická osoba vo svojom

mene, nie ako podpredsedníčka vlády a zároveň ministerka spravodlivosti Slovenskej

republiky k návrhu na vyslovenie nedôvery jej osobe. Nejednalo sa o oficiálne stanovisko

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol v čase prednesenia prejavu

odporkyňou 1/ sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici a verejne známou osobou

z dôvodu, že pred návratom na Krajský súd v Banskej Bystrici bol sudcom Ústavného súdu

Slovenskej republiky ako aj z dôvodu, že svoje kritické názory voči vedeniu slovenskej

justície v predchádzajúcom období verejne prostredníctvom médií prezentoval. Časť prednesu odporkyne 1/ súd považoval za skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť v konaní nebola sporná

a časť (zvyšok) považoval za hodnotiaci úsudok, ktorý sám osebe nebol závažným zásahom

v rámci výkonu práva kritiky odporkyne 1/, pokiaľ by sa v prejave nevyskytla rečnícka otázka

koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával?“ a veta „Toto sú  

u   mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločincom.“. Práve tieto dve vety uvedené po faktoch

o konkrétnej trestnej veci a sudcoch, ktorým bola táto vec pridelená na vybavenie, v spojení

s vetami „Takýchto sudcov sa idete vážené poslankyne a vážení poslanci zastávať? Ste za to,

aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún 8 rokov?“ považoval

okresný súd za hodnotiaci úsudok odporkyne 1/ bez pravdivého skutkového základu.

V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ vo veci identifikovanej účastníkmi v tomto

konaní úmyselne nekonal, aby nahrával zločincom a ešte za to aj niečo zobral. Nepravdivosť

prednesu odporkyne 1/ o úmyselnom nekonaní navrhovateľa v tejto veci je preukázaná

späťvzatím návrhu na začatie disciplinárneho konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa 1/. Žiadala rozsudok

odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila § 237 písm. g/ O. s. p. Poukázala na to,

že odvolací súd považoval vznesenú námietku zaujatosti v odvolaní proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa za účelovú a vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa 1/ nevyužila príležitosť

vzniesť námietku zaujatosti voči uvedenej sudkyni z dôvodov v prípise adresovanom

Krajskému súdu v Banskej Bystrici 16. júna 2010 pod sp. zn. 16 C 36/2010. Neuplatnenie

námietky zaujatosti účastníkom konania neznamená ukončenie možnosti účastníka konania

namietať zaujatosť sudcu. Poukázala na postup krajského súdu v konaní o vylúčení sudcov

v tejto veci. Žaloba navrhovateľa bola doručená súdu prvého stupňa 30. marca 2010 a veci

bolo pôvodne pridelené spisové číslo 16 C 36/2010. Zákonný sudca i viacerí sudcovia

prvostupňového súdu oznámili predsedovi Okresného súdu Banská Bystrica, že sú u nich

dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci pre ich vzťah

s navrhovateľom. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd nadriadený v zmysle § 16 ods. 1  

O. s. p. skúmal, či oznámenia jednotlivých sudcov Okresného súdu Banská Bystrica možno

podriadiť pod niektorý z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. Sudkyňa JUDr. Jarmila

Jánošová vo svojom vyjadrení z 20. apríla 2010 uviedla, že navrhovateľa osobne pozná, preto

sa cíti vo veci zaujatá. Aj napriek tejto skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 17 NcC 19/2010 z 3. júna 2010 rozhodol, že JUDr. Jarmila Jánošová nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci. JUDr. Jarmila Jánošová po oboznámení sa s uznesením

krajského súdu opätovne predložila podľa § 15 ods. 1 O. s. p. nadriadenému súdu spis vedený

pod sp. zn. 16 C 36/2010 za účelom opakovaného rozhodnutia o jej vylúčení z prejednania

a rozhodovania veci. Poukazujúc na dôvody, pre ktoré boli niektorí sudcovia Okresného súdu

Banská Bystrica vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, považovala za potrebné doplniť,

že s navrhovateľom a jeho manželkou má dlhoročný priateľský vzťah, predovšetkým však

s manželkou navrhovateľa, uviedla, že s navrhovateľom i jeho manželkou si tyká. Z týchto

dôvodov žiadala odvolací súd, aby opätovne zvážil otázku jej vylúčenia, keďže jej vzťah

k navrhovateľovi nie je len bežným kolegiálnym vzťahom. Krajský súd v Banskej Bystrici

prípisom z 23. júna 2010 vrátil vec súdu prvého stupňa bez opätovného rozhodnutia

o zaujatosti JUDr. Jarmily Jánošovej, nakoľko JUDr. Jarmila Jánošová opakovane oznámila

nadriadenému súdu skutočnosti existujúce už v čase rozhodovania Krajského súdu v Banskej

Bystrici o vylúčení sudcov Okresného súdu Banská Bystrica z prejednania a rozhodovania

veci. Zotrvala na tom, že JUDr. Jarmila Jánošová neprešla testom nestrannosti. Z vyjadrenia

sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej vyplynulo, že sa vo veci cíti byť zaujatá. Uvedená

skutočnosť už sama osebe mala za následok porušenia práva odporkyne 1/ na nestranný súd

a spôsobila dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti sudcu. Nie je akceptovateľné, aby sudkyňa sama presvedčená o svojej zaujatosti musela rozhodovať vo veci svojho blízkeho priateľa,

ktorého prípadnú ujmu dôvodne môže pociťovať citlivejšie, ako by sa objektívne postavila

k ujme inej, jej neznámej osoby. Nie je tiež akceptovateľné na základe totožného alebo

obdobného vzťahu niektorých sudcov z prejednávania veci vylúčiť a inú sudkyňu nevylúčiť.

Navrhovateľ a odporca 2/ sa k dovolaniu odporkyne 1/ nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním  

(§ 236a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)

preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku.

Z obsahu dovolania vyplýva, že odporkyňa 1/ napáda rozsudok odvolacieho súdu  

v plnom rozsahu. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O. s. p.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide  

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až f/ O. s. p. dovolateľka netvrdila  

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na dovolateľkou vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral

na posúdenie, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O. s. p.).

Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p. dôvodom prípustnosti

dovolania je aj to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Rozhodovanie vylúčeným sudcom

je vadou konania majúcou za následok jeho zmätočnosť.

Základné právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré

tvorí jeden z významných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý

proces je subjektívne verejné právo každého účastníka občianskoprávneho konania voči štátu, ktorého podstata spočíva v tom, že štát je povinný zabezpečiť každému účastníkovi právo  

na spravodlivý výsledok konania.

Z obsahu základného práva na spravodlivý proces je potrebné vyzdvihnúť to, že

spravodlivý proces sa vedie tak, aby v žiadnom prípade zásadným spôsobom nezvýhodňoval

niektorého účastníka konania oproti iným účastníkom konania, t. j. aby sa zachovala „rovnosť

zbraní“, tak ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd formuloval požiadavku

rovnosti zbraní okrem iného aj v tom zmysle, že „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov

bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv, alebo aby mal priaznivejšie

postavenie pri prerokovávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00, I. ÚS 114/08) a Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Szwabovicz c. Švédsko, 1959).

Základné právo na spravodlivý proces je v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy

najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a používať

normy Občianskeho súdneho poriadku v súlade s princípmi a obsahom základného práva  

na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia a aplikácia povinná rešpektovať

princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie spravodlivosti, tak ako to je

vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy a v § 1 O. s. p.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného

prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber

súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným

sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého

procesu.

V súvislosti s uvedeným treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je  

za určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom

obmedziteľné. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj  

v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1

O. s. p. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý

proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného

sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa

stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom výnimkou, znamená to, že takáto

výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať

reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva

(na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p., ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného práva  

na zákonného sudcu, sa ustanovuje: „Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.“

Z obsahu spisu je preukázané, že navrhovateľ si uplatnil svoj nárok žalobným

návrhom podaným na Okresný súd Banská Bystrica 30. marca 2010. Veci bola pridelená

spisová značka 16 C 36/2010 a bola pridelená sudcovi JUDr. Pavlovi Tomášovi. Na základe

vyjadrení jednotlivých sudcov Okresného súdu Banská Bystrica podľa § 15 ods. 1 a 2 O. s. p.

30. apríla 2010 predložil vec predseda Okresného súdu Banská Bystrica na rozhodnutie

o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Banská Bystrica nadriadenému súdu Krajskému

súdu v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 3. júna 2010 sp. zn.  

17 NcC 19/2010 sudcov Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. Ľubomíra Bušíka,  

JUDr. Janu Víznerovú, JUDr. Pavla Tomáša, JUDr. Beátu Vrťovú a JUDr. Ivetu Šnapkovú

vylúčil z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. Ostatných sudcov Okresného súdu

Banská Bystrica, medzi nimi aj JUDr. Jarmilu Jánošovú z prejednávania a rozhodovania tejto

veci nevylúčil. Opatrením predsedu okresného súdu zo 14. júna 2010 Spr. 1001/2010 odňal

vec z prejednávania a rozhodovania sudcovi JUDr. Pavlovi Tomášovi a zároveň rozhodol  

o opätovnom pridelení veci v súlade s rozvrhom práce náhodným výberom s výnimkou

vylúčených sudcov. Následne 15. júna 2010 bola vec pridelená JUDr. Jarmile Jánošovej.

JUDr. Jarmila Jánošová listom zo 16. júna 2010 predložila predmetnú právnu vec Krajskému

súdu v Banskej Bystrici za účelom opakovaného rozhodnutia o jej vylúčení z prejednávania   a rozhodovania veci podľa § 15 ods. 1 O. s. p. v súvislosti s jeho predložením predsedom

Okresného súdu Banská Bystrica z 30. apríla 2010. V prípise uviedla, že vo svojom

pôvodnom vyjadrení uviedla, že navrhovateľa osobne pozná a preto sa cíti byť vo veci

zaujatá, ďalej uviedla, že vzhľadom k dôvodom, pre ktoré boli niektorí sudcovia tunajšieho

súdu vo veci vylúčení konať považuje za potrebné doplniť, že rovnako ako kolega  

JUDr. Pavol Tomáš sa zúčastňuje s manželmi B. opakovane rehabilitácií sudcov, má s nimi

dlhoročný priateľský vzťah, najmä s manželkou navrhovateľa, s oboma si tyká. Žiadala, aby

Krajský súd v Banskej Bystrici opätovne zvážil otázku jej vylúčenia, keďže jej vzťah

k navrhovateľovi nie je len bežným kolegiálnym vzťahom a ňou uvedené skutočnosti môžu

vzbudzovať   pochybnosti   o   jej   zaujatosti.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   prípisom  

(sp. zn. 17 NcC 30/2010) z 23. júna 2010 vrátil vec bez rozhodnutia z dôvodu, že vec bola

nadriadenému súdu bezdôvodne predložená. Sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová netvrdí

existenciu nových skutočností oproti tým, ktoré jej boli známe 20. apríla 2010, keď vyjadrila

prvýkrát svoj vzťah k   veci a   k   účastníkom konania. Zodpovednosť na oznámenie

relevantných skutočností a dôvodov, pre ktoré by mal byť sudca vylúčený z prejednávania  

a rozhodovania veci, je na sudcovi. Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd

neprihliadne.

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 ods. 1 O. s. p. ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,

oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca,  

o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu. Ak ide  

o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať  

o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1.  

Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený

súd rozhodol; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Prístup krajského súdu k výkladu a použitiu § 14 ods. 1 O. s. p. nie je v súlade  

s požiadavkou takej interpretácie, ktorá by rešpektovala a zohľadňovala zásady spravodlivého

procesu. Následkom použitého výkladového prístupu na vylúčenie sudkyne JUDr. Jarmily

Jánošovej sa nedá preskúmať existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré by mohli vzniknúť pochybnosti o nestrannosti sudkyne. Je nesporné, že sudkyňa JUDr. Jarmila

Jánošová v prvom vyjadrení uviedla „navrhovateľa osobne poznám, vo veci sa cítim zaujatá“.

Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí z 3. júna 2010 sp. zn. 17 NcC 19/2010

uviedol, že nestrannosť sudcu skúma nadriadený súd z dvoch hľadísk. Berie do úvahy

objektívne stanovisko sudcu, ktoré však nie je rozhodujúce a tiež existenciu objektívnych

skutočností,   so   zreteľom   na   ktoré   môžu   vzniknúť   pochybnosti   o   nestrannosti   sudcu.

O subjektívnej kategórii vyjadrujúcej vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci

vypovedá sudca. Sudca, ktorý sa cíti subjektívne zaujatý, musí náležite konkrétnymi

dôvodmi odôvodniť tvrdený vzťah k účastníkom, k veci alebo zástupcom, aby nadriadený

súd mal dostatok relevantných informácií na posúdenie, či vzťah k účastníkovi, jeho

zástupcovi alebo prejednávanej veci prekročil vzťah neutrálny a nadobudol charakter

bližšieho pozitívneho, či negatívneho vzťahu. Napriek uvedenému v rozhodnutí, či a ako

posudzoval vyjadrenia jednotlivých sudcov, ktorých z prejednania a rozhodovania veci

nevylúčil, nevyplýva. Ani jeden z nevylúčených sudcov a tiež JUDr. Jarmila Jánošová

neuviedli žiaden konkrétny dôvod na tvrdenie, že sa cítia vo veci zaujatí. Nie je preto zrejmé,

aké dôvody krajský súd u týchto sudcov a tiež JUDr. Jarmily Jánošovej skúmal. Povinnosť

krajského súdu bolo pred rozhodnutím vec vrátiť okresnému súdu s tým, aby sudcovia, ktorí

uviedli, že sa cítia zaujatí uviedli konkrétne dôvody. Až po doplnení a uvedení konkrétnych

dôvodov   mohol   krajský   súd   rozhodovať   o   prípadnej   zaujatosti   jednotlivých   sudcov,

preskúmaním týchto konkrétnych dôvodov. Následne, keď JUDr. Jarmila Jánošová

konkretizovala dôvody, pre ktoré sa cíti byť vo veci zaujatá, krajský súd nepochopiteľne (hoci

tieto dôvody pri prvom rozhodovaní u JUDr. Jarmily Jánošovej nemohol skúmať, lebo nemal

o nich vedomosti) vrátil vec bez rozhodnutia s tým, že ide o opakované oznámenia tých istých

skutočností a preto na ne neprihliadol. Len na základe vyššie uvedeného postupu a zistenia,

najmä so zreteľom na jasné vyjadrenie sudcov, že sa cítia byť zaujatí, bolo možné ústavne

súladným spôsobom uzavrieť, či vzťah týchto sudcov a tiež JUDr. Jarmily Jánošovej mohol

právne relevantným spôsobom vyvolať pochybnosti o ich nezaujatosti pre ich pomer  

k účastníkovi konania. Postup krajského súdu pri rozhodovaní o námietke zaujatosti sudcov

Okresného súdu Banská Bystrica a jeho výklad v prípise z 23. júna 2010 však najvyšší súd

považuje za rozporný so základným právom na zákonného sudcu (nezaujatého sudcu), a tak aj

v rozpore so základným právom na spravodlivý proces.

Z uvedených záverov a úvah najvyššieho súdu, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím, ale aj okresný súd, tým, že preskúmanie nezaujatosti konajúcej sudkyne krajským súdom ako nadriadeným súdom nebolo v súlade so zákonom, došlo k porušeniu

základného práva odporkyne 1/ na to, aby právna vec bola prerokovaná a rozhodnutá

nestranným sudcom.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. g/ O. s. p.

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 3. septembra 2014 sp. zn. 17 Co 223/2012 a rozsudok Okresného

súdu Banská Bystrica z 18. mája 2012 č. k. 9 C 117/2011-306 a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2015  

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová