7 Cdo 62/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D. B., bývajúcej v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Mišík, s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Prievozská   č.   4/B,   IČO: 36 862 746, proti žalovanej M. K., bývajúcej v B., zastúpenej

JUDr. Romanom Hošovským, advokátom so sídlom v Bratislave, Mikulášska č. 1/a,  

o 33 998,12 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.  

8 C 388/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 27. novembra 2012, sp. zn. 13 Co 310/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 27. novembra 2012, sp. zn. 13 Co 310/2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica z 29. marca 2012, č. k. 8 C 388/2008-467 o náhrade trov

prvostupňového konania a v zrušenom rozsahu vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na ďalšie konanie.  

Dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici   z 27. novembra 2012, sp. zn. 13 Co 310/2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného

súdu Banská Bystrica z 29. marca 2012, č. k. 8 C 388/2008-467 v žalobe vyhovujúcej časti  

(o 145,- € s príslušenstvom) o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu 12. septembra 2008 voči žalovanej

domáhala peňažného plnenia (pôvodne 77 218,37 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania  

od 21. augusta 2008 do zaplatenia) titulom zaplateného nájomného nájomcami za užívanie

nehnuteľnosti v jej podielovom spoluvlastníctve za obdobie od 16. mája 2006 do 31. júla

2008 na účet žalovanej, tiež podielovej spoluvlastníčky predmetnej prenajatej nehnuteľnosti. V zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. uznesením vyhláseným na pojednávaní 21. októbra 2010 konanie

v časti o zaplatenie 37 220,24 € zastavil (č. l. 294 spisu).

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 29. marca 2012, č. k. 8 C 388/2008-467  

žalobe v časti o zaplatenie 145,- € s 9 % ročným úrokom z omeškania   zo sumy 145,- €  

od 29. marca 2010 do zaplatenia vyhovel; žalovanej priznal náhradu trov konania. Vychádzal

z toho, že nehnuteľnosť, ktorú tvorí 14 bytov a 3 nebytové priestory (vedená na LV č. X.,

katastrálne územie   B., súpisné číslo X.) vlastní   žalobkyňa v podiele 12/30 a žalovaná

v podiele 18/30. Medzi účastníčkami konania nebola uzavretá dohoda o hospodárení so

spoločnou nehnuteľnosťou. Žalobkyňa sa nepodieľala   na hospodárení

a žalovaná ju neinformovala, aké nájomné zmluvy   boli uzavreté a aké výnosy z prenájmu

nehnuteľností jej plynú. Žalovaná v priebehu konania vyplatila žalobkyni sumu 29 350,- €.

Po pripustení zmeny žaloby sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 39 998,12 €. Výnos

z nájomného nehnuteľností bol 109 105,- €,   po odpočítaní nákladov 49 148,90 €   je výnos

pripadajúci na žalobkyňu 23 983,01 €, po odpočítaní 19 % dane z príjmov je to suma

19 426,24 € a teda rozdiel medzi vyplatenou sumou je 145,- €. Aplikujúc ustanovenia § 137

ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobkyni 145,- € s 9 % úrokom z omeškania od 29. marca 2010  

do zaplatenia. Pokiaľ si žalobkyňa podaním z 25. januára 2012 uplatnila náhradu škody, voči

ktorému žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd takto uplatnený nárok považoval

v zmysle § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka za premlčaný. Z týchto dôvodov súd žalobe

v uvedenej vyhovel, a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.).  

Dopĺňacím rozsudkom z 23. augusta 2012, č. k.: 8 C 388/2008-505 súd prvého stupňa

žalobu v zostávajúcej časti zamietol.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. novembra

2012,   sp. zn. 13 Co 310/2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil  

(§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení skonštatoval, že žalobkyňa odvolaním napadá rozsudok

súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd v skutočnosti nerozhodol. Zdôrazňuje, že „odvolací

súd nemôže preskúmavať výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý ešte nebol vyhlásený

aj keď jeho dôvody boli uvedené.“ Okresný súd   uvedomujúc si svoje pochybenie vyhlásil

23. augusta 2012 doplňujúci rozsudok, tento bol zástupcovi žalobkyne doručený   26. septembra 2012 a zástupcovi žalovanej 27. septembra 2012. Doplňujúci rozsudok nenapadol odvolaním ani jeden z účastníkov konania. Odvolanie žalobkyne podané e-mailom

28. mája 2012 a doplnené podaním na pošte 29. mája 2012 odvolací súd nepovažoval  

za odvolanie podané proti neskôr vydanému (vyhlásenému) dopĺňajúcemu rozsudku.

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 29. marca 2012, č. k. 8 C 388/2008-467, tak ako

bol vyhlásený, nebol spochybnený, a preto ho odvolací súd v celom rozsahu (vrátane trov

konania)   potvrdil.   Dodal, že v čase vyhlásenia tohto rozsudku bolo rozhodnuté súdom

prvého stupňa o celej žalobe (viď vydaný doplňujúci rozsudok).

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa z dôvodu, že konanie  

pred odvolacím súdom trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.; účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom tým, že okresný súd nedoručil právnemu

zástupcovi žalobkyne predvolanie na vyhlásenie doplňujúceho rozsudku z 23. augusta 2012

ani písomné vyhotovenie doplňujúceho rozsudku, odvolací súd na tieto vady neprihliadal,

odvolací súd neprihliadal ani nato, že žalobkyňa riadne napadla výrok o trovách konania

a s týmto sa ani vecne nevysporiadal. O existencii doplňujúceho rozsudku a jeho obsahu sa

žalobkyňa dozvedela až   4. decembra 2012, kedy jej bol doručený rozsudok odvolacieho

súdu. Po nahliadnutí do súdneho spisu žalobkyňa zistila, že súd prvého stupňa doručoval

zásielky obsahujúce upovedomenie o vyhlásení doplňujúceho rozsudku na adresu, na ktorej

právny zástupca žalobkyne nikdy nesídlil (išlo teda o nesprávne a neúčinne doručovanie).

Postupom   súdu prvého stupňa sa zmarilo právo žalobkyne byť prítomná na verejnom

vyhlásení rozsudku, oboznámiť sa s jeho odôvodnením a písomným vyhotovením a možnosti

využiť voči nemu opravný prostriedok. Odvolaciemu súdu vyčítala, že sa jej odvolaním vecne

nezaoberal, hoci bol odvolaním napadnutý (neúplný) rozsudok súdu prvého stupňa v celom

rozsahu, čo označila za krajne formálny prístup. Taktiež uviedla, že: “Krajský súd mal

v rámci revízneho postupu venovať zvýšenú pozornosť skutočnosti, že i keď žalobkyňa

poukázala na neúplnosť prvšieho rozsudku okresného súdu a proti výsledku brojila, k podaniu

odvolania voči dopĺňajúcemu rozsudku z jej strany nedošlo, čo je proti logike rozumného

postupu neúspešného účastníka konania, zvlášť keď je zastúpený zástupcom z radov

advokátov.“   Za nesprávne považuje aj potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku

o trovách konania vychádzajúc z nesprávneho záveru o tom, že žalobkyňa   sa stotožnila

s dopĺňacím rozsudkom   (o čiastočnom zamietnutí žaloby). Z týchto dôvodov navrhla, aby

dovolací súd napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého

stupňa (z 23. augusta 2012, č. k. 8 C 388/2008-505) zrušil a vec   v rozsahu zrušenia vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu poznamenala, že   pokiaľ doplňujúci rozsudok

súdu prvého stupňa nebol napadnutý odvolaním, odvolací sú ho nemohol preskúmavať;

odvolanie žalobkyne nemohlo smerovať proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvého

stupňa, pretože tento (pôvodný) rozsudok takýto výrok neobsahoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk.

V danom prípade dovolanie žalobkyne nie je (procesne) prípustné. Je tomu tak preto,

že dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor,

ktorým by boli súdy viazané, a od ktorého by sa prípadne mohli odchýliť (§ 238 ods. 1 až 3

O.s.p.). Neprípustnosť dovolania žalobkyne v časti smerujúcej voči rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového

konania vyplýva z § 239 ods. 3 O.s.p.  

Za tohto procesného stavu (kedy dovolanie nie je procesne prípustné) Najvyšší súd

Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený (ex officio) v zmysle § 242 ods. 1

O.s.p. prihliadať len na vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada však na tzv. iné vady

konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, ale ani na dôvody,  

pre ktoré by rozhodnutie spočívalo prípadne na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.).  

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

O.s.p. a § 239 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p.  

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá možnosť konať  

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva.

Dovolateľka v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté práve takouto vadou

založenou na tom, že 1/ odvolací súd sa vecne nezaoberaj jej odvolaním, v ktorom (m. i.)

zdôraznila, že súd nerozhodol o   celej žalobe (tou bolo uplatnené 39 998,12 €

s príslušenstvom); 2/ okresný súd neupovedomil jej právneho zástupcu o vyhlásení

dopĺňacieho   rozsudok a jeho písomné vyhotovenie mu nedoručil, čím zmaril uplatnenie

procesných práv žalobkyne (zúčastniť sa verejného vyhlásenia doplňujúceho rozsudku

a účinne uplatniť voči nemu opravný prostriedok); 3/ porušenie procesných práv žalobkyne

viedlo aj k nesprávnemu rozhodnutiu o trovách konania.

Predmetom dovolacieho konania môže byť len právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu. Zákon výslovne uvádza, že dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia prípustné nie je

(§ 236 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ však dovolanie obsahuje aj námietky týkajúce sa spôsobu

rozhodnutia, je dovolaním napadnutý aj výrok rozhodnutia, ktorý už dovolaciemu prieskumu

zásadne podlieha. Dovolanie nie je prípustné ani proti chýbajúcemu výroku (obdobne napr.

Števček/Ficová: Občiansky súdny poriadok, C.H. Beck, I. vydanie 2009, str. 667). Rozhodnutie odvolacieho súdu je právoplatné, ak je riadne doručené účastníkom konania

alebo tým, ktorým to zákon ustanovuje. Právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nemá ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich

právach (viď R 40/1993).

Obdobne, ako sú vymedzené medze dovolacieho prieskumu, zákon vymedzuje i

medze odvolacieho prieskumu. Účastník konania môže odvolaním napadnúť rozhodnutie

súdu prvého stupňa. Toto právo účastníka je však limitované subjektívnymi a objektívnymi

hľadiskami. Zo subjektívneho hľadiska možno právo podať odvolanie priznať len tomu

účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím (jeho výrokom, § 155 ods. 1 O.s.p.) spôsobená ujma

na právach (viď R 40/93,   tiež   Z   IV s. 50). Pokiaľ účastník nebol dotknutý na svojich

právach (i keď voči takémuto rozhodnutiu zákon odvolanie pripúšťa), odvolací súd jeho

odvolanie odmietne, ako neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), považujúc ho za podané

neoprávnenou osobou – t. j. subjektom, ktorý na podanie odvolania nie je oprávnený.

Z obsahu spisu vyplýva, že vo veci samej Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom

vyhláseným 29. marca 2012 vo výroku vyslovil, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni

145,- € s príslušenstvom; žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania.

Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadla žalobkyňa odvolaním (viď podanie   z 25. mája 2012 - č. l. 482 až 495 súdneho spisu), v ktorom (m. i.) namietala, že súd prvého

stupňa vo výroku rozsudku nerozhodol o celej žalobe. Následne Okresný súd Banská Bystrica

nariadil 11. júla 2012 pojednávanie na 23. augusta 2012, na ktorom vyhlásil doplňujúci

rozsudok (ktorým žalobu v jej zostávajúcej časti zamietol). Písomné vyhotovenie dopĺňacieho

rozsudku z 23. augusta 2012, č. k. 8 C 388/2008 a rovnako i upovedomenie o pojednávaní  

na ktorom bol vyhlásený súd doručoval žalobkyni na adresu jej   advokáta: „JUDr. Michal

Mišík, Zámocká č. 1, Bratislava.“ (viď doručenky na č. l. 501 a 507 súdneho spisu).

O odvolaní žalobkyne z 25. mája 2012 odvolací súd rozhodol rozsudkom vyhláseným  

27. novembra 2012, sp. zn. 13 Co 310/2012 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.    

1. Zásadou je, že odvolaním možno napadnúť iba rozhodnutie súdu prvého stupňa. To

v pozitívnom zmysle znamená, že tu musí existovať riadne vydané súdne rozhodnutie,

obsahujúce všetky podstatné náležitosti identifikované vo forme, ktorá je pre neho stanovená.

Pravidlom je, pokiaľ ide o rozsudky, že sa má rozhodnúť o celom predmete konania. Pokiaľ

je to účelné, môže súd rozhodnúť rozsudkom o časti alebo základe prejednávanej veci (§ 152 ods. 2 O.s.p.). Nemožno vylúčiť ani situáciu, kedy súd opomenie rozhodnúť o niektorej časti

predmetu konania. Uvedenú nesprávnosť môže súd napraviť len spôsobom ustanoveným

zákonom. Ak   účastník do pätnástich dní od doručenia pôvodného rozsudku navrhne jeho

doplnenie (o rozhodnutie v opomenutej časti), je sú povinný o takomto návrhu rozhodnúť

vydaním doplňujúceho rozsudku, pokiaľ nerozhodne uznesením, že takýto návrh zamieta.  

Do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku môže i súd   (ex officio) rozhodnúť o doplnení

pôvodného rozsudku (§ 166 ods. 1 O.s.p.). Návrh na doplnenie sa netýka právoplatnosti ani

vykonateľnosti výrokov pôvodného rozsudku (§ 166 ods. 3 O.s.p.). Súdna prax vychádza

z toho, že ak súd prvého stupňa nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, nemožno

podanie účastníka, hoc označené ako odvolanie, spravidla posudzovať ako opravný

prostriedok, ale v súlade s ustanovením § 41 ods. 2 O.s.p. treba ho považovať za návrh  

na doplnenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 166 O.s.p. (viď   napr. Z IV, s. 50)  

Zo zápisnice o pojednávaní z 29. marca 2012 vyplýva, že okresný súd vyhlásil

rozsudok, ktorým žalobe v časti vyhovel (o zaplatenie 145,- € s príslušenstvom) a rozhodol

o náhrade trov konania. Vyhlásenému výroku rozsudku zodpovedá jeho písomné vyhotovenie

(porovnaj   č. l. 457 - 458 a 467 súdneho spisu), ktoré bolo doručené zástupcom účastníkov

konania. Žalobkyňa proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie, v ktorom vyčítala súdu, že nerozhodol o celom predmete konania. Jej námietku okresný súd považoval za opodstatnenú a tento nedostatok odstránil – dopĺňacím rozsudkom vyhláseným 23. augusta 2012, ktorým

žalobu v zostávajúcej časti zamietol. Vznikla procesná situácia, kedy popri sebe existuje

pôvodný rozsudok (v žalobe vyhovujúcej časti) a dopĺňací rozsudok (v žalobe zamietajúcej

časti). Odvolanie podané žalobkyňou (z 25. mája 2012) smerovalo voči pôvodnému rozsudku,

z obsahu spisu nevyplýva, aby v priebehu doterajšieho konania bolo odvolanie podané aj proti

dopĺňaciemu rozsudku. Žalobkyňa v tejto súvislosti namieta nedoručenie dopĺňacieho

rozsudku. Za správne možno označiť úvahy odvolacieho súdu v tom, že pokiaľ žalobkyňa

napadá pôvodný rozsudok „vo výroku, ktorý v ňom nie je obsiahnutý“, chýba tu základný

predpoklad pre využitie opravného prostriedku – existencia rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým by bolo (v jeho výroku) rozhodnuté o sporných subjektívnych právach. Dovolací súd

dodáva, že odvolanie odôvodnené absenciou určitej časti predmetu konania, o ktorej súd

nerozhodol, nie je prípustné. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd nepovažoval  

za opodstatnenú dovolaciu námietku, že odvolací súd sa „nezaoberaj jej odvolaním“.

Odvolací súd sa odvolaním žalobkyne zaoberal tak, ako mu to umožňovali zákonne medze

tohto opravného prostriedku a konkrétne okolnosti daného prípadu. Úspešnosť odvolania

žalobkyne proti pôvodnému rozsudku, ktorým bolo jej žalobe v časti vyhovené, je závislá

najmä na prípustnosti tohto opravného prostriedku. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že

odvolanie žalobkyne smerujúce proti dôvodom pôvodného rozhodnutia (ohľadom absencie

určitej časti konania, o ktorej súd nerozhodol), a   proti výroku pôvodného rozhodnutia

v žalobe vyhovujúcej časti, nie je prípustné. Odvolací súd za tejto procesnej situácie nemal

právnu možnosť podrobiť pôvodný rozsudok odvolaciemu prieskumu a prípadne zasiahnuť  

do jeho vecnej stránky, čo aj primerane vysvetlil. Odvolaciemu súdu je možné v tejto

súvislosti vytknúť len spôsob, akým vyjadril svoj konečný záver – t. j. že potvrdzuje

napadnutý rozsudok – i keď mal správne odvolanie žalobkyne v časti, ktorou bol napadnutý

výrok   pôvodného rozsudku vo veci samej   odmietnuť (§   218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.);

účastníčka totiž podala odvolanie voči rozhodnutiu, ktorým sa jej návrhu vyhovelo a výrokom

tohto rozhodnutia jej nebola spôsobená ujma na právach. Uvedená nesprávnosť odvolacieho

súdu však nemala žiaden dopad na jej práva, dovolací súd v tejto súvislosti nezistil vadu

konania na ktorú dopadá ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.  

Na ďalšie dovolacie námietky, ktoré smerovali voči postupu súdu prvého stupňa  

pri vyhlásení a doručení dopĺňacieho rozsudku, dovolací súd nemohol vziať zreteľ, pretože

tomu bránia vecné medze tohto dovolacieho konania, ktoré sa vzťahujú len na rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený pôvodný (čiastočne žalobe vyhovujúci) rozsudok súdu prvého stupňa. Doposiaľ nenastala procesná situácia, ktorá by účastníkom konania

umožnila uplatniť mimoriadny oprávaný prostriedok voči takému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktoré by bolo výsledkom odvolacieho prieskumu dopĺňacieho rozsudku.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania

žalobkyne (voči pôvodnému rozsudku vo veci samej) nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.,

ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených

dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

2. Žalobkyňa dovolaním napadla aj potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v časti

o náhrade trov prvostupňového konania.

Bez ohľadu na formu rozhodnutia, o náhrade trov konania súd rozhoduje uznesením  

(§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania v takom prípade je nutné posudzovať podľa § 239 O.s.p. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239

ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia §239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia

(o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania. Dovolateľka napadla dovolaním uznesenie,

ktorým odvolací súd rozhodol o trovách konania. Takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O.s.p.

zaradené medzi uznesenia, v prípade ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená.  

So zreteľom na obsah dovolania, a tiež § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či

v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Osobitne sa zaoberal tým, či

v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. na ktorú poukazovala dovolateľka.  

Žalobkyňa odvolaním napadla výrok pôvodného rozsudku, ktorým jej bola uložená

povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej. V tejto časti bolo odvolanie prípustné, odvolací

súd tak podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania odvolaciemu prieskumu.

Nasvedčuje tomu nielen potvrdzujúci výrok odvolacieho rozhodnutia ale i jeho odôvodnenie

v   ktorom zisťoval celkový výsledok konania z pôvodného rozsudku i z dopĺňacieho

rozsudku. V čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu už bol vydaný i doplňujúci rozsudok,

čo odvolací súd viedlo k akceptovaniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách

prvostupňového konania, ktoré považoval za vecne správne.  

Predpokladom riadneho priebehu odvolacieho konania je doručenie preskúmavaného

rozhodnutia. V okolnostiach prejednávanej veci musela byť táto podmienka splnená tak voči

pôvodnému ako i doplňujúcemu rozsudku, i keď sa   odvolaním napadnutý výrok o trovách

prvostupňového konania nachádzal len v pôvodnom rozsudku (doplňujúci rozsudok takýto

výrok neobsahoval). Nepostačovalo len vyhlásenie týchto rozsudkov bez toho, aby nedošlo

k ich doručeniu. Dôvodom sú procesné práva, ktoré účastníkom vznikajú až doručením

písomného vyhotovenia rozsudkov a ktoré majú bezprostredný vzťah k posúdeniu otázky

náhrady trov konania vzniknutých v konaní   pred súdom prvého stupňa. Povinnosť doručiť

rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku účastníkom konania vyplýva z § 158 ods. 2 O.s.p.

Žalovaná namietala nedoručenie dopĺňacieho rozsudku a tvrdila, že o jeho vyhlásení nebola

súdom upovedomená. Z doručenky pripojenej na č. l. 507 súdneho spisu vyplýva, že dopĺňací

rozsudok bol doručovaný na adresu: „JUDr. Michal Mišík, Zámocká č. 1,“ (zrejme Bratislava

– nečitateľný text poznámka dovolacieho súdu). Žalobkyňa na zastupovanie v tomto konaní

udelila plnú moc 19. januára 2009 (viď č. l. 47 spisu) advokátovi JUDr. Michalovi Mišíkovi,

so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 48. Uvedené sídlo advokáta uvádza súd aj v záhlaví

dopĺňacieho rozsudku. Bez ďalšieho nie je zrejmé z akého dôvodu súd doručoval zásielku s dopĺňacím rozsudkom na adresu „Zámocká č. 1.“ Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že

v súčasnosti JUDr. Michal Mišík vykonáva advokátsku činnosť pod obchodným menom

Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 4B, IČO: 36 862 745,

čo vyplýva z jeho viacerých podaní adresovaných súdu – viď č. l. 171, 195, 202, 225, 283,

342 súdneho spisu (porovnaj tiež výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I,

oddiel: Sro, vložka č. 57554/B, zdroj W.). V zozname advokátov vedenom   na

internetovej stránke Slovenskej advokátskej komory (W.) možno zistiť, že   na

ulici Zámockej č.1 v Bratislave má sídlo advokát JUDr. Viktor Mišík.

Ak zákon výslovne ustanovuje, že rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa

doručuje účastníkom konania (resp. ich zástupcom), potom doručenie rozsudku do rúk inej

osoby než účastníka (resp. jeho zástupcu) nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani

v tom prípade, keby sa jej prostredníctvom rozsudok dostal do rúk účastníka.  

Doplňujúci rozsudok nebol súdom doručovaný advokátovi žalobkyne na adresu jeho

sídla, tento v dovolaní tvrdí, že mu doplňujúci rozsudok nebol doručený, iný doklad o jeho

doručení advokátovi žalobkyne sa v spise nenachádza, preto nemožno konštatovať, že si súd

splnil svoju povinnosť v zmysle § 158 ods. 2 O.s.p. a že došlo k právne účinnému doručeniu.   Nesplnenie povinnosti súdu – riadne doručiť rovnopis písomného vyhotovenia doplňujúceho

rozsudku advokátovi žalobkyne – je priamym dôsledkom, pre ktorý žalobkyňa bola vylúčená

z možnosti uplatnenia takých procesných práv, ktorými mohla účinne ovplyvniť rozhodnutie

odvolacieho súdu o náhrade trov prvostupňového konania.   Dovolací súd na tomto základe

dospel k záveru, že žalobkyňa opodstatnene namieta existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p., výskyt ktorej zakladá nielen prípustnosť dovolania ale zároveň i jeho opodstatnenosť.

So zreteľom na uvedené zrušil dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu vo výroku,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania a vec

v zrušenom rozsahu vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.).

Vzhľadom na dôvod zrušenia tohto rozhodnutia a skutočnosť, že vec sa vracia súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, nezaoberal sa opodstatnenosťou uplatnenia iných dovolacích

námietok.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.   V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. februára 2014  

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková