Najvyšší súd
7 Cdo 619/2015
Slovenskej republiky U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti odporkyni Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde
Zvolen pod sp.zn. 8 C 220/2012, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 30. apríla 2014 sp.zn. 15 Co 153/20143, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Zvolen žalobné návrhy,
vedené na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 8 C 220/2012, 8 C 221/2012, 8 C 222/2012,
8 C 223/2012, 8 C 224/2012, 8 C 225/2012, 8 C 226/2012, 8 C 227/2012, 8 C 228/2012,
8 C 229/2012, 8 C 230/2012, ktorými sa voči odporkyni domáhala náhrady majetkovej
a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“).
V návrhoch medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným
postupom Okresný súd Zvolen, preto jeho sudcovia nemôžu dané veci prejednať a rozhodnúť.
Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o prikázaní tejto veci
inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Zvolen vyššie uvedené návrhy v súlade s § 112 ods. 1 O.s.p. spojil
na spoločné konanie s tým, že konanie bude vedené pod sp.zn. 8 C 220/2012.
Podaním z 9. októbra 2013, doručeným súdu elektronickým podaním 13. októbra
2013 žiadala navrhovateľka o prerušenie konania z dôvodu, že podala sťažnosť na Ústavný
súd Slovenskej republiky z dôvodu, že nesúhlasí s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici o tom, že sudcovia Okresného súdu Zvolen nie sú z prejednávania a rozhodovania
veci vylúčení.
Okresný súd Zvolen uznesením z 21. októbra 2013 č.k. 8 C 220/2012-65 návrh
navrhovateľky na prerušenie konania zamietol.
Uznesenie Okresného súdu Zvolen napadla navrhovateľka odvolaním argumentujúc
tým, že v danom prípade súd nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy, konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. apríla 2014 sp.zn. 15 Co 153/2014
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa. Sťažnosť predložená Ústavnému súdu Slovenskej republiky proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým rozhodol o námietkach zaujatosti vznesených
navrhovateľom, nie je dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.,
pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa
v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch,
nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľky, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a článku č. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom
žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný,, keďže nepodala námietku zaujatosti, účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca a že
bol súd nesprávne obsadený. Za nepodanie návrhu na začatie konania považovala nepodanie
námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle. Za nepodanie návrhu na začatie
konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle.
Za odňatie možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom
prvého stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom
jej mala byť spôsobená žalovaná ujma. Podľa názoru navrhovateľky, ak nekonal zákonný
sudca, treba súd považovať aj za nesprávne obsadený. Nakoniec odvolaciemu súdu vyčítala aj
nedostatok riadneho odôvodnenie rozhodnutia a nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa
vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie
námietky zaujatosti.
Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade nezistil splnenie predpokladov
na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade
s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p., t.j. že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej existenciu vady
uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom a napokon existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. že rozhodoval
vylúčený sudca a tiež, že súd bol nesprávne obsadený.
Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie
konania, bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady je
zrejmé, že dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41
ods. 2 O.s.p. v otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac, že jej obsahom
nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke,
ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti
s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní
o dvojstranných právnych vzťahoch medzi navrhovateľom (žalobcom) a odporcom (žalovaným), t.j. v spornom konaní sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd
začať konanie iba v prípadoch, v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie
konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento
nedostatok v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku
návrhu na jeho začatie, hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého
konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky
konania treba odlišovať vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto
námietky nie je podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania.
So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania.
Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo
nechcel vzniesť námietku zaujatosti, sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného
ustanovenia, ktorého účelom je možnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania,
v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec
začalo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k uvedenému dôvodu podotýka, že v predmetnej
veci bolo dovolaním napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorý zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania, ktorý návrh podala
navrhovateľka 13. októbra 2013.
Pokiaľ navrhovateľka namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu,
dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad
sp.zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred
súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa
judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného
právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde, a preto je
námietka navrhovateľky v tomto smere nedôvodná.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré navrhovateľkou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves;
za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku
za námietku zaujatosti. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany navrhovateľky, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie
námietky zaujatosti. Okolnosť, že táto odpoveď navrhovateľku neuspokojuje, neznamená, že
odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;
za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek navrhovateľky.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú
dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej odporcom (žalovaným) je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn.
3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť navrhovateľky za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody
pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože odporkyni v súvislosti s dovolacím konaním
žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. februára 2016
JUDr. Mária Š r a m k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová