Najvyšší súd

7 Cdo 61/2011

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa C.C. , so sídlom v B., zastúpeného JUDr. Ing. Ľn Nn, advokátom v B., proti odporcom 1/ M. A. bývajúcemu v H. 2/ E. A., bývajúcej v H. zastúpených JUDr. O. P., advokátkou v B., o uloženie povinnosti strpieť uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa   z výťažku   predaja predmetu záložného práva, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 352/2007, o dovolaní

odporcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. novembra 2010 sp. zn. 10 Co

204/2010, takto

  r o z h o d o l:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 14. júla 2008 č. k. 27 C 352/2007 – 135 návrh, aby

odporcovia 1/, 2/ boli povinní strpieť uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa predajom

predmetu zálohu – nehnuteľností evidovaných Katastrálnym úradom v Ž., Správou katastraB.,

obecB. pre katastrálne územie H., na LV č. X. ( pôvodne Z. ) a to rodinný dom súpisné číslo

X., na parcele č. X., parcela č. X. zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a parcela č.

X. záhrady vo výmere X. m2 formou dobrovoľnej dražby zamietol. Navrhovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/   trovy konania 14 153, 50 Sk ( 469, 10 € ) na účet ich

právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že navrhovateľ

v konaní neuniesol dôkazné bremeno   a nepreukázal   registráciu   Zmluvy o zriadení

záložného práva   k predmetným nehnuteľnostiam   ( uzavretej   za účelom zabezpečenia

pohľadávky   z úveru poskytnutého odporcom na základe úverovej zmluvy z 13. 12. 1991 ) č.

292 z 29. 1. 1992   štátnym notárstvom, čo bolo zákonným predpokladom jej účinnosti a tým

aj vzniku samotného záložného práva v prospech právneho predchodcu navrhovateľa ( S.s. sa

s účinnosťou od 1. 4. 1994 pretransformovala na akciovú spoločnosť, ktorá zmluvou

o postúpení pohľadávky uzavretou 5. 9. 2002 postúpila pohľadávku z úverovej zmluvy na

navrhovateľa ).Preto ani navrhovateľ nemohol   vstúpiť do práv   a povinností záložného

veriteľa a voči odporcom sa domáhať uloženia navrhovanej povinnosti. Pre úplnosť uviedol,

že aj v prípade registrácie zmluvy štátnym notárstvom, by nebolo možné návrhu vyhovieť (

ani sčasti ) z dôvodu odporcami dôvodne vznesenej námietky premlčania práva uplatneného

navrhovateľom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľa uznesením zo 14. mája 2009 sp. zn.  

10 Co 324/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Považoval právny záver prvostupňového súdu o nepreukázaní registrácie predmetnej Zmluvy

o zriadení záložného práva štátnym notárstvom   za predčasný, lebo   v tomto smere   nebolo

vykonané potrebné dokazovanie.

Okresný súd Žilina ( v poradí druhým ) rozsudkom z 29. januára 2010 č. k.  

27 C 352/2007 – 221 uložil odporcom 1/, 2/ povinnosť strpieť uspokojenie pohľadávky

záložného veriteľa predajom predmetu zálohu – nehnuteľností evidovaných Katastrálnym

úradom v Ž., Správa katastraB., katastrálne územie H. na LV č. X. a to rodinný dom súp. číslo

X. na parcele č. X. formou dobrovoľnej dražby. Návrh vo zvyšku zamietol a žiadnemu

z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že v konaní bolo nesporne preukázané,

že S., mestská pobočka Ž. a odporcovia uzavreli 29. 1. 1992 Zmluvu o zriadená záložného

práva, predmetom ktorej   bolo zriadenie záložného práva k rodinnému domu č. X.,

postavenému   na parcele č. X., X. vo výmere X. m2, kat. územieB. – H. ( LV č. X. ) na

zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy   uzavretej   13. 12. 1991 registrované štátnym

notárstvom ( spis Štátneho notárstva Ž. R III 359/ 92 ). Konštatoval, že právny predchodca

navrhovateľa nadobudol postavenie záložného veriteľa, a že do jeho práv na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky vstúpil navrhovateľ. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcov,

že prevod záložného práva   by bol v rozpore s ustanoveniami § 128 ods. 1, § 129 ods. 3

Hospodárskeho zákonníka ( S. a. s. predmetné nehnuteľnosti   v prospech navrhovateľa

nezakladala, len na neho postúpila pohľadávku zabezpečenú záložným právom ). Záložný

veriteľ má s účinnosťou od 1. 1. 2003 ( došlo k zrušeniu niektorých ustanovení o záložnom

práve v Obchodnom zákonníku   a záložné právo   k nehnuteľnostiam   na zabezpečenie

záväzkov z obchodnoprávnych vzťahov sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka,

podľa § 879e ods. 1 ktorého   ustanovenia sa aplikujú aj na právne vzťahy vzniknuté pred

týmto dátumom ) možnosť uspokojiť sa v rámci výkonu záložného práva o. i. predajom

zálohu na dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách ( s účinnosťou od

1. 1. 2003 zrušil zákon č. 174/1950 Zb. o dražbách mimo exekúcie ). Navrhovateľ teda podľa

súčasne platnej a účinnej právnej úpravy môže realizovať záložné právo predajom zálohu na

dobrovoľnej dražbe   ( tento inštitút nahradil   v čase uzavretia zmluvy   existujúce verejné

dražby ). Za dôvodnú ale uznal námietku odporcov týkajúcu sa rozsahu záložného práva,

lebo výkladom obsahu zmluvy ( a návrhu na jej registráciu ) možno dospieť k záveru, že

záložné právo bolo zriadené len k domu súp. č. X. postavenému na parcele č. X. zastavané

plochy a nádvoria vo výmere X. m2 zapísanému v tom čase na LV č. X., kat. územieB. – H.

a nie aj k   pozemkom parcele č. X. zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m 2 a parcele

č. X. záhrada   vo výmere X. m 2. Pri posúdení dôvodnosti odporcami vznesenej námietky

premlčania vychádzal zo skutočnosti, že namietali premlčanie výkonu záložného práva a nie

samotnej pohľadávky podľa úverovej zmluvy a dospel k záveru   o nepremlčaní záložného

práva ( keďže nedošlo k premlčaniu ani   zabezpečenej pohľadávky ). O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p.

Krajský súd   v Žiline ( v poradí druhým rozhodnutím ) rozsudkom z 25. novembra

2010 sp. zn. 10 Co 204/2010 na odvolanie odporcov rozsudok okresného súdu v časti výroku,

ktorým bola odporcom   1/, 2/ uložená povinnosť strpieť uspokojenie pohľadávky záložného

veriteľa predajom predmetu zálohu – nehnuteľností   - evidovaných Katastrálnym úradom

v Ž., Správa katastraB., katastrálne územie H., na LV č. X., a to rodinný dom súp. č. X. na

parcele č. X. formou dobrovoľnej dražby a vo výroku o trovách konania potvrdil. Vyslovil,

že vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol, zostáva nezmenený a žiadnemu

z účastníkovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V plnom rozsahu sa stotožnil   so

skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Uviedol, že okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne

rozhodol a na odôvodnenie jeho rozhodnutia v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. v podrobnostiach

poukázal. Po preskúmaní spisu mal tiež za preukázané, že na predmetných nehnuteľnostiach

( vo vlastníctve odporcov ) viazne záložné právo navrhovateľa ako záložného veriteľa, na

základe Zmluvy o zriadení záložného práva z 29. 1. 1992, ktorej vklad bol povolený bývalým

Štátnym notárstvom Ž. pod č. R III 359/92. Účelom zmluvy bolo zabezpečiť úver, ktorý bol

poskytnutý odporcom úverovou zmluvou č. 78-000323-0z uzavretou 13. 12. 1991 ( vo výške

900 000 Sk ) a podľa ktorej mal byť splatený najneskôr do 12. 12. 1995 (   so splátkami po

30 000 Sk   mesačne a 3 % ročným úrokom   s upozornením na možnosť zvýšenia úrokovej

sadzby na   28 % ročne ). Vzťahy vzniknuté zo zmluvy   ( uzavretej   za účinnosti nového

Obchodného zákonníka )   sa spravujú výlučne ustanoveniami Občianskeho a Obchodného

zákonníka ( nie ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka )   a na prevod   záložného práva

k nehnuteľnostiam nebol potrebný   súhlas záložcu.   Navrhovateľ dňom uzavretia zmluvy

o postúpení pohľadávky   ( 5. 9. 2002 ) vstúpil do práv a povinností pôvodného záložného

veriteľa, ako správne posúdil súd prvého stupňa. S postúpenou pohľadávkou prešlo na neho

aj príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Konštatoval, že súd prvého stupňa správne

vyhodnotil aj obsah zmluvy v súvislosti s rozsahom záložného práva a dôvodnosť odporcami

vznesenej námietky premlčania výkonu záložného práva.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ( ako aj rozsudku súdu prvého stupňa ) podali

dovolanie odporcovia. Navrhli rozsudky oboch súdov nižšieho stupňa zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. a /

O. s. p.   v   spojení s § 237 písm. b/ O. s. p.   Tento dôvod spočíva v nespôsobilosti

navrhovateľa byť účastníkom konania   v dôsledku chýbajúcej aktívnej vecnej legitimácie.

To   považovali za taký nedostatok   podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť   a pre

ktorý mal byť návrh zamietnutý. Podľa ich názoru   v konaní nebolo   preukázané   právne

nástupníctvo zo Slovenskej štátnej sporiteľne, na Slovenskú sporiteľňu   a následne na

navrhovateľa. Tento sa nestal záložným veriteľom titulom registrácie štátnym   notárstvom

pod RIII 359/92, ktorá priamo pôsobila len na pôvodného záložného veriteľa.   Zmluvou

o postúpení pohľadávok   vzhľadom   na uvedené nedostatky   a nedodržanie postupu podľa  

§ 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka   nemohli prejsť na navrhovateľa   práva záložného

veriteľa vyplývajúce zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 292. Teda

navrhovateľom predložené listinné dôkazy nepotvrdili jeho postavenie záložného veriteľa,

neosvedčili existenciu   právneho vzťahu medzi ním a odporcami, vyplývajúceho   z tejto

zmluvy. Navrhovateľ nepreukázal   svoju   aktívnu legitimáciu, ktorá predstavuje

hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci. Dovolanie odôvodnil aj

ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., lebo konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;   rozhodnutie totiž   vychádza   z neúplného

alebo nesprávne zisteného skutkového stavu. Napokon uviedli, že rozhodnutie   (zo

špecifikovaných dôvodov)   spočíva na nesprávnom právnom   posúdení veci § 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.

Navrhovateľ navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,

že dovolanie podali účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), zastúpení advokátom ( § 241

ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.  

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je

dovolanie prípustné tiež   proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa   vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 od. 3, 4.

Dovolaním odporcov nie je   napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale taký potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého   odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti

nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny

názor, od ktorého   by sa odvolací súd mohol odchýliť   a nejde ani o prípad týkajúci sa

neplatnosti zmluvnej podmienky podľa   § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší

súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.

Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s.p. ( či už

to účastník namieta alebo nie )   neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie   prípustnosti dovolania   podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie   nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie   pripúšťa

dovolanie proti každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov,

spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).

Vady konania   podľa ustanovenia § 237 písm. a/, c/ až g/ O. s. p. neboli namietané a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania vyplýva, že odporcovia namietali vadu konania   podľa § 241 ods.

2 písm. a/ O. s. p.   v spojení s ustanovením   § 237 písm. b/ O. s. p.   ( ten, kto v konaní

vystupoval nemal spôsobilosť byť účastníkom konania ) z dôvodu   nedostatku aktívnej

legitimácie navrhovateľa, tzv. inú vadu konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, lebo   vychádza z neúplného a nesprávne

zisteného skutkového stavu   a nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/  

O. s. p. ).

Z odôvodnenia námietky nespôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania -

z dôvodu chýbajúcej aktívnej legitimácie - vyplýva, že odporcovia nerozlišujú medzi vecnou

legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia   vyplýva

z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva   nositeľom uplatneného práva

a povinnosti. Či je účastník tiež vecne legitimovaným ( aktívne či pasívne ), ukáže sa až

v konečnom rozhodnutí o veci. Jej nedostatok nespôsobuje zmätočnosť konania podľa § 237

písm. b/ O.s.p., ale vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania.   V porovnaní s vecnou

legitimáciou spôsobilosť byť účastníkom konania ( civilnoprocesnú subjektivitu ) má ten, kto

má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak ten, komu ju zákon priznáva ( § 19 O. s. p. ).

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania   je neodstrániteľným nedostatkom

podmienky   konania, na ktorý musí súd prihliadať   v každom štádiu konania a má za

následok   zastavenie konania ( § 103. § 104 ods. 1 O. s. p. ). Spôsobilosť mať práva

a povinnosti majú aj právnické osoby ( § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka.   ) a ako

právnická osoba   má spôsobilosť mať práva a povinnosti aj   navrhovateľ   ( akciová

spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I oddiel : Sa, vložka č.

2983/B ). Odporcami tvrdená existencia vady uvedenej v   § 237 pís. b/ O. s. p. nie je preto

daná.

Na námietku odporcov spochybňujúcu úplnosť skutkových záverov, či nedostatočné

a nesprávne zistenie skutkového stavu možno uviesť, že podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O. s.

p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie nie je

ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných ( § 242 ods. 2 písm. a/ O. s. p. ) a hmotnoprávnych ( § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) vád. Preto sa dovolaním nemožno domáhať tak revízie skutkových

zistení urobených súdmi nižších stupňov, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž pred súdom prvého stupňa   a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie ( § 213 O. s. p. ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho   súdu.   Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení ( a to ani v súvislosti   s právnym posúdením veci )

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože – v porovnaní   zo súdom prvého stupňa   a odvolacím súdom –

nemá možnosť (podľa zásady ústnosti a priamosti) v konaní   o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ( § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p. – „dokazovanie však nevykonáva“ ).

Právne posúdenie veci súdom je realizáciou rozhodovacej činnosti a nemôže založiť

žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v ustanovení § 237 O. s. p.

Právnym posúdením   je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením   veci je omyl súdu pri aplikácii   práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené ( dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), dovolateľmi vytýkané skutočnosti by mohli mať za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania

podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) použil správny

právny predpis alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne   právne

závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký

prípad v prejednávanej veci nešlo ). Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol

dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom,

ktoré je zhodné s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa.

K námietke týkajúcej sa rozporu medzi označením návrhu a výrokom rozhodnutia

dovolací súd uvádza, že požiadavku, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa

navrhovateľ domáha, nemožno vykladať tak, že navrhovateľ   je povinný urobiť doslovný

návrh znenia výroku, ktorý súd len prevezme do výroku rozsudku. Ustanovenie § 79 ods. 1

druhá veta O. s. p. navrhovateľovi o. i. ukladá, aby z návrhu na začatie konania bolo

zistiteľné, čoho sa navrhovateľ domáha a to v predmetnej veci splnené bolo. Stačí určite

a zrozumiteľne označiť spôsob určenia právneho vzťahu, práva a povinnosti, ktorá má byť

rozhodnutím súdu uložená odporcovi.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade   prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odporcov v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok

prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému   navrhovateľovi náhradu   trov   tohto konania

dovolací súd   nepriznal, pretože   nepodal návrh na ich náhradu ( § 243b ods. 5 O. s p.

v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p, § 142 ods. 1 O. s p. a § 151 ods. 1 O. s. p. ).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. októbra 2011

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v,r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta