7 Cdo 56/2011

Najvyšší sud   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. J., bývajúcej v S.S., zastúpenej JUDr. J. M., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému Ľ. L., bývajúcemu

v S.S., zastúpenému JUDr. E. Š., advokátom so sídlom v B., o zrušenie vecného bremena za

náhradu, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 175/2008, o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu   v Bratislave z 3. novembra 2010 sp. zn.  

7 Co 27/2010, 2 Co 417/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania 154,58 € do rúk

advokátky JUDr. J. M., so sídlom v B., do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok rozsudkom zo 17. septembra 2009 č.k. 4 C 175/2008-204 zrušil

vecné bremeno spočívajúce v práve žalovaného doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti

– 2- izbového bytu, číslo 12, druhé poschodie, vchod číslo 4, bytového domu súpisné číslo

X., postaveného na pozemku parcelné číslo X., č. X. a č. X. a spoluvlastníckeho podielu  

na spoločných častiach a zariadeniach domu vo výške   X., zapísaného na LV č. X., pre

katastrálne územie S. (ďalej len „bytu“); žalobkyni uložil povinnosť zabezpečiť žalovanému

primeraný náhradný byt; žalovanému uložil povinnosť predmetný byt vypratať do 15 dní po

zabezpečení bytovej náhrady a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Vychádzal z toho, že v dôsledku zmeny podmienok, za ktorých vecné bremeno vzniklo,

zákon umožňuje súdu vecné bremeno obmedziť alebo zrušiť za predpokladu, že zmenou

pomerov vznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, nie je rozhodujúce, či tento stav nastal zavinením niektorého z účastníkov (§ 151p ods. 3

Občianskeho zákonníka); pritom prihliadal na doterajšiu judikatúru (R 86/1958, R 65/1972).

Za platnú považoval dohodu o zúžení BSM   medzi účastníkmi konania z 21. augusta 2002.

Vecné bremeno k bytu zaťažujúce žalobkyňu bolo zriadené v prospech žalovaného vo forme

notárskej zápisnice 19. marca 2003. Vzhľadom na rozvod manželstva (19. júna 2007) podľa

názoru súdu došlo k hrubému nepomeru medzi vecným bremenom žalobkyne a výhodou  

z neho pre žalovaného, so zreteľom na zmenu pomerov nemožno od žalobkyne ako výlučnej

vlastníčky bremenom zaťaženej nehnuteľnosti spravodlivo požadovať na plnenie z vecného

bremena, a to bez ohľadu, ktorý z účastníkov subjektívne zavinil rozvrat manželstva.  

Na základe uvedeného žalobe vyhovel, keď za primeranú náhradu zrušeného vecného

bremena považoval zabezpečenie náhradného bytu žalovanému. Povinnosť žalovaného byt

vypratať podmienil zabezpečením bytovej náhrady. Súd nevyhovel návrhu žalovaného na

vykonanie dôkazu znaleckým posudkom za účelom vyšetrenia duševného stavu žalobkyne pre

zmeny v jej správaní považujúc ho za nadbytočný (nehospodárny) pre rozhodnutie vo veci.  

O trovách konania § 142 ods. 2 O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. novembra 2010  

sp. zn. 7 Co 27/2010, 7 Co 417/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219  

ods. 1, 2 O.s.p.; odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok  

zo 17. septembra 2009 č.k. 4 C 175/2008-199 odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.;

žalobkyni nepriznal náhradu trov konania podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p. a § 151 ods. 1, 5 vety druhej O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

veci a vec správne právne posúdil. Na zdôraznenie dodal, že dohoda o zúžení BSM je platná

(spĺňa všetky formálne náležitosti), bola uzavretá medzi účastníkmi počas trvania  

ich manželstva, ohľadne časti majetku, ktorý by mohol patriť do BSM, v tejto časti námietky

odvolateľa o jej absolútnej neplatnosti nepovažoval za dôvodné. Stotožnil sa so záverom súdu

prvého stupňa o vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného

z vecného bremena, zohľadňujúc stav do i po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva

účastníkov konania (najmä pre názorové nezhody, rozdielnosť pováh, vzájomné odcudzenie).

Doplnenie dokazovania navrhnuté odvolateľom na zistenie príčin rozvratu manželstva  

a ich zmeny, považoval odvolací súd za nadbytočné a nehospodárne vzhľadom na viazanosť

súdu právoplatným rozhodnutím o rozvode manželstva (§ 159 ods. 2, 3 O.s.p.). Za primeranú

považoval i náhradu za zrušenie vecného bremena zaťažujúcu žalobkyňu v povinnosti zabezpečenia náhradného bytu žalovanému. Odmietol odvolanie žalovaného smerujúce proti

uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania

v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.). Odvolací súd

osobitne uviedol, že o vyhlásení tohto rozsudku upovedomil účastníkov konania zákonným

spôsobom (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodnil poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že postupom súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom, navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu

i súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru

žalovaného súdy „nekvalifikovane“ zistili skutkový stav, dostatočne sa nevysporiadali

s predloženými dôkazmi a tvrdeniami žalovaného v konaní a preto vec nesprávne právne

posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Súdom vyčíta nevykonanie ním navrhnutých dôkazov

na preukázanie toho, že žalobkyňa „cielene navodila stav“, ktorý vyústil k zrušeniu vecného

bremena. Nepovažoval za správny ale ich záver o vzniku hrubého nepomeru medzi vecným

bremenom a výhodou oprávneného, pretože neboli vzaté do úvahy všetky skutočnosti vedúce

k rozvratu manželstva. Za nesprávny označil i záver o neplatnosti dohody o zúžení BSM, keď

podľa jeho názoru mali súdy v tejto súvislosti riešiť zánik členstva žalovaného v bytovom

družstve a vyplatenie polovice jeho členského podielu žalovanou. Napokon žalovaný

spochybnil postup odvolacieho súdu, ktorý pri vyhlásení rozsudku nezodpovedal § 211 ods. 2

O.s.p. a § 156 ods. 2 O.s.p. I keď je v spise založené oznámenie o verejnom vyhlásení

rozsudku predsedníčky senátu odvolacieho súdu z 27. októbra 2010 (doručené súdnej

kancelárii 27. októbra 2010), na deň 3. novembra 2010 o 10 hodine, v budove Krajského súdu

v Bratislave, pojednávacia miestnosť č. dv. 41, za ktorým v spise sa nachádza aj písomné

vyhotovenie oznámenia, z ničoho sa však nedá vyvodiť, že súdna kancelária predmetný

pokyn predsedníčky senátu realizovala. Z obsahu spisu nemožno nijako usúdiť, že miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu boli skutočne oznámené na úradnej

tabuli odvolacieho súdu a nedá sa ani posúdiť zachovanie lehoty určenej v ustanovení § 156

ods. 3 O.s.p. Žalovaný sa preto domnieva, že miesto a čas verejného vyhlásenia výsledku

neboli riadne vyhlásené.  

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalovaného „zamietnuť“.

Žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo mohol všetky dôkazy uplatniť pred súdom prvého stupňa, opakovanie dokazovania v dovolacom konaní považovala  

za nehospodárne. Uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania 154,58 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal,  

či dovolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného nie  

je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by

konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd  

sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal

sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237

O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (i keby k nim v konaní

došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale ani samotné

nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizáciu tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41

O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.),

byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia

rozsudku (§ 156 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158

ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred

súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému

realizáciu jeho procesných práv.  

Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy

a že vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých

navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná,

môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku  

aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba

zdôrazniť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľ mylne domnieva, aby

bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l

O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná a toto

rozhodnutie primerané zdôvodní (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné -

čo je aj prejednávaný prípad), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke žalovaného treba dodať, že súd

neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní

vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní

došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo)

by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak len

v procesne prípustnom dovolaní (čo však nie je prejednávaný prípad), sama osebe by ale

nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),

zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo

(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp.

zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky (ne)platnosti dohody o zúžení BSM,  

či otázky (ne)zániku vecného bremena v zmysle ustanovenia § 151p ods. 2 O.s.p. (z dôvodu

vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného) boli prípadne

aj opodstatnené, dovolateľom vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237

O.s.p.  

Dovolací súd pristúpil   k posúdeniu otázky, či v prejednávanej veci došlo

k dovolateľom namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom – znemožneniu prítomnosti

žalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci –

zdôvodňovanej dovolateľom tým, že z ničoho (ani z obsahu spisu) sa nedá vyvodiť, že súdna

kancelária realizovala pokyn predsedníčky senátu o oznámení   miesta a času verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.

v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.

Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol

účinnosť 15. októbra 2008, umožňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje

§ 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia   pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých

odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný

oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa ustanovenia § 183 ods. 1 a 2, časť piata Kancelárskeho poriadku, vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom  

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy,

všetky vyhotovenia rozhodnutí, ktorých rovnopisy sa musia vyhotoviť, a všetky písomné

úpravy sudcu a súdneho úradníka asistentovi príslušného súdneho oddelenia, ktoré sa musia  

v určitej lehote vykonať, opatrí asistent odtlačkom kontrolnej pečiatky, v ktorom sa vyznačí

deň, kedy písomnosť došla do súdneho oddelenia a kedy sa vypravila; kontrolná pečiatka  

sa umiestni pod úpravu sudcu alebo súdneho úradníka. Kontrolnú pečiatku vyplní dátumom  

a podpisom asistent, ktorý písomnosť vypravil, pričom vyznačí aj spôsob vypravenia a počet

zásielok s doručenkou.

O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,

ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môže dovolací súd usudzovať (ako to správne uvádza

dovolateľ) len z obsahu spisu. Na č.l. 217 súdneho spisu je založená písomná úprava (tiež

pokyn) predsedníčky senátu odvolacieho súdu určený súdnej kancelárii, aby na úradnej tabuli

súdu bolo oznámené, že rozhodnutie v danej veci bude vyhlásené 3. novembra 2010   o 10.00 hod v budove Krajského súdu v Bratislave, č. dv. 41 (prízemie). Táto úprava bola

súdnej kancelárii doručená 27. októbra 2010, v rovnaký deň bola súdnou kanceláriou

(asistentkou) opísaná, porovnaná a vypravená – t.j. vyvesená na oznámenie. Kontrolná

(referenčná) pečiatka súdnej kancelárie s obsahom dátumu spracovania úpravy sudcu

(prijatia, opísania, porovnania a vypravenia pokynu) podpísaná konkrétnym pracovníkom

(asistentom) podľa názoru dovolacieho súdu je nepochybným (obvyklým a zaužívaným)

postupom, ktorý zodpovedá kancelárskemu poriadku súdu (§ 183 ods. 1 a 2 citovanej

vyhlášky) zároveň preukazujúcim realizáciu (vykonanie) písomného pokynu (písomnej

úpravy) sudcu - o oznámení verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu (viď

oznámenie pripojené za č.l. 217 spisu). Pochybnosti dovolateľa, že z „ničoho“ nemožno

vyvodiť, že súdna kancelária predmetný pokyn predsedníčky senátu skutočne aj zrealizovala,

dovolací súd nepovažoval za dôvodné. Obsah spisu v dôsledku toho umožňoval dovolaciemu

súdu posúdiť, že došlo k zachovaniu lehoty vyplývajúcej z § 156 ods. 3 O.s.p. Postupom

odvolacieho súdu ani v tomto prípade nedošlo k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred

súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ dovolateľ prípadne

vychádzal z niektorých rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010)

neznamená to, že v týchto prípadoch išlo o skutkové základy, ktoré sú identické skutkovému

základu, z ktorého vychádzal dovolací súd v tejto veci.  

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene

advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalovanému prípravou a prevzatím zastúpenia  

a vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 19. apríla 2011 (§ 14 ods. l písm. a/ a b/ vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby dovolací súd stanovil podľa § 11 ods. l písm. a/ tejto vyhlášky vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

7,41 €, s   20 %   DPH 12,88 €, spolu za dva úkon právnej služby predstavuje spolu  

154,58 € (2 x 77,29 €).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.  

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková