Najvyšší súd

7 Cdo 54/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   právnej veci žalobcov 1/ MPC PLUS, spol. s r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská č. 22, IČO: 31 706 304, 2/ MPC CESSI, a.s., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská č. 22, IČO: 31 651 445, proti žalovanému   Ing. M. V., bývajúcemu v Š., zastúpenému Advokátskou kanceláriou Vaľo & Partners, so

sídlom v Prešove, Konštantínova č. 3, IČO:   36 868 434,   o obnovu konania, vedenej na

Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 4 C 18/2008, o dovolaní žalovaného proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach   z 12. septembra 2012, sp. zn. 2 Co 43/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 10. novembra 2011, č. k. 4 C 200/2010-78 návrh žalovaného na obnovu konania zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania.   V odôvodnení   rekapituloval skutkové a právne závery

vyplývajúce z odôvodnení rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4 C 18/2008-100

z 5. marca 2009 a potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.  

3 Co 165/2009 z 10. novembra 2009, o vyprataní žalovaného z bytu, ktoré sa stali

právoplatné. V návrhu na obnovu konania žalovaný uviedol, že listinný dôkaz (zmluva

o nájme bytu z 2. augusta 1999 uzavretá na dobu neurčitú medzi Mlynsko-pekárenským

a cestovinárskym kombinátom, a.s. ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom)

nemohol použiť v pôvodnom konaní bez svojej viny, a že ho nemohol ani vykonať, i keď

môže preňho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci v tom, že preukazuje nájomný vzťah

žalovaného k bytu (i jeho predkupné právo podľa zákona č. 182/1993 Z. z.) a nie podnájomný

vzťah, ako to nesprávne skonštatovali súdy, čo malo vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej. Súd uvedený dôkaz nepovažoval za taký, ktorý žalovaný bez svojej viny nemohol

použiť v pôvodnom konaní. Sám žalobca tvrdil, že na existenciu listinného dôkazu zabudol

a našiel ho až pri triedení a vyraďovaní svojich písomností. Faktom zostáva, že žalovaný

zmluvu podpísal nielen ako nájomca ale aj ako zástupca prenajímateľa na základe plnej moci

z 2. augusta 1999, o jej existencii vedel a mal ju k dispozícii. Z uvedeného súd uzavrel, že

podmienka o nemožnosti žalovaného použiť listinu bez vlastného zavinenia v zmysle § 228

ods. 1 písm. a/ O.s.p., naplnená nebola. Podľa názoru súdu nájomná zmluva nie je dôkazom,

ktorý by mohol privodiť pre žalovaného priaznivejšie   rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1  

písm. a/ a b/ O.s.p.) zdôvodňujúc to rozsahom plnej moci z 2. augusta 1999 udelenej

žalovanému spoločnosťou Mlynsko-pekárenským kombinátom, a.s. Poukázal na nelogický

postup žalovaného, ktorý   2. augusta 1999 podpísal nájomnú zmluvu, a to za obe zmluvné

strany a   3. augusta 1999 podpísal podnájomnú zmluvu ako podnájomca. Za klamlivé

(tendenčné) súd označil tvrdenia žalovaného o navrhovaní dôkazov v súvislosti s prevodom

vlastníctva bytov s odkazom na obsah súdneho spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves  

sp. zn. 4 C 18/2008 (viď č. l. 24, č. l. 29-31, č. l. 97-99 a č. l. 104 spisu). O trovách konania

súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach uznesením z 12. septembra 2012,  

sp. zn. 2 Co 43/2012 uznesenie   súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a   2 O.s.p.)

a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil

s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (s jeho skutkovými a   právnymi závermi,

ktoré považoval za správne, výstižné a presvedčivé). Odvolacie námietky žalovaného

považuje za v celom rozsahu za nedôvodné a má za to, že s nimi   v celom rozsahu a

dostatočne vysporiadal v dôvodoch napadnutého uznesenia už súd prvého stupňa, keď

náležitým spôsobom zdôvodnil, prečo obnovu konania nepripustil. K námietke o odňatí

možnosti konať pred súdom v dôsledku nevypočutia žalobcu 2/ pred súdom, odvolací súd

poznamenal, že žalobca 2/ sa k návrhu žalovaného na obnovu konania podrobne vyjadril

podaním z 24. januára 2011, v ktorom rozviedol   prečo žiada návrh na obnovu konania

zamietnuť. Za situácie, kedy bol žalobca 2/ riadne predvolaný na súdne pojednávanie a tohto

sa nezúčastnil, nemožno mať za to, že vo veci nebolo rozhodnuté správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodu, že ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237

písm. b/ O.s.p.) - v pôvodnom konaní (sp. zn. 4 C 18/2008) žalobcovia 1/ a 2/ nemali

hmotnoprávnu aktívnu legitimáciu, nesvedčil im nárok na vypratanie bytu; účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) - v pôvodnom konaní

(sp. zn. 4 C 18/2008) ale i v konaní pred Krajským súdom v Košiciach vedenom pod sp. zn.  

2 Co 43/2012), v ktorých došlo k vydaniu zmätočných a nepreskúmateľných rozhodnutí.

V tejto súvislosti dovolateľ súdom vyčíta, že pri rozhodovaní nevzali v úvahu najmä § 16 a  

§ 29 ods. 5   zákona č. 182/1993 Z. z. a tak vec nesprávne posúdili. V ďalšom dovolateľ polemizuje s názormi súdov, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 2 MCdo 7/2009 a ponúka i vlastné právne úvahy na vec. Z týchto dôvodov

navrhuje, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ a 2/ nevyužili právo vyjadriť sa k dovolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas žalovaný ako účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúci

podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.

O.s.p.).

Dovolanie má v   systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.   je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol žalovaný dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalovaného preto podľa ustanovení

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

K systému dovolacích dôvodov sa žiada dovolateľovi vysvetliť, že existencia

procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade

tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.) možno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde

o   prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených  

v § 239 ods. 3 O.s.p.), a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených

v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek).

Z uvedeného (i   pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného

dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie

dôvody založené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľom prípadne uplatnený

dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôže podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je

umožnené zaoberať sa tým, či súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal. Osobitne je potrebné pre dovolateľa zdôrazniť, že predmetom tohto dovolacieho

konania je právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v konaní o povolenie obnovy

konania, nie však právoplatné rozhodnutia vydané súdmi v konaní,   ktorého obnova sa

navrhuje povoliť. Dovolacie dôvody preto majú smerovať k vadám, ktoré sa vytýkajú

a prípadne vznikli v konaní o povolení obnovy konania, úspešne nemožno preto uplatňovať také dovolacie dôvody, ktoré sa týkajú vád vzniknutých v konaní, ktorého obnova sa má

povoliť. Ide o tzv. vecný rámec dovolacieho konania, tento vymedzuje dovolací prieskum

len na konanie a rozhodovanie v danej veci,   nemožno ho vzťahovať na iné súdne konania

a v nich vydané rozhodnutia.  

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (i uzneseniu)

vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v   konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z   hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo  

a   prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne

právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa   je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidí nedostatku vecnej hmotnoprávnej legitimácie žalobcov a vadou

v zmysle § 237 písm.   f/ O.s.p., ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu (jeho zmätočnosti a nepreskúmateľnosti), a tiež vecnej

nesprávnosti.

1. K dovolateľom namietanej vade podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolací súd

poukazuje na doterajšiu ustálenú súdnu prax (napr. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 26/2010 zo 4. mája 2010) ktorá vychádza z toho, že otázka pasívnej legitimácie

účastníka konania (či už žalobcu alebo   žalovaného) nemá žiaden vplyv na prípustnosť

dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania,

ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok hmnotnoprávnej legitimácie

(vecnej aktívnej alebo pasívnej) môže mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe

vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým sa žaloba zamieta (obdobne porovnaj napr.  

R 34/1993). Argumentácia dovolateľa je preto v tejto časti nesprávna. Od aktívnej alebo

pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania  

(§ 19 O.s.p.) a procesnú spôsobilosť, t. j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania  

(§ 20 O.s.p.). Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.   dopadá na prípady, kedy  

v konaní   vystupoval ako účastník konania, ten kto nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania. Súd je povinný vždy skúmať, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník konania,

má spôsobilosť byť účastníkom konania. Na nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania

musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu a kedykoľvek v každom štádiu konania.

Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má   spôsobilosť mať práva a povinnosti;

inak len ten, komu ju zákon priznáva. Spôsobilosti byť účastníkom teda zodpovedá

spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a  

§ 8 OZ (t. j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má

každá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna

subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi

nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Žalovanému ako dospelej a žijúcej fyzickej osobe zákon priznáva právnu subjektivitu, jej   pozbavenie alebo

obmedzenie nebolo preukázané žiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať

zo stavu, že tento   má aj spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho konania (§ 19

O.s.p.).   Spôsobilosť byť účastníkom konania majú aj právnické osoby   (§ 18 ods. 1 OZ).

Právnickými osobami sú združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Na

zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ

osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19 ods. 1 OZ). Právnické osoby vznikajú spravidla

dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo iného zákonom určeného registra (§ 19

ods. 2 OZ). Do obchodného registra sa zapisujú obchodné spoločnosti, družstvá a iné

právnické osoby, o ktorých to ustanovuje zákon, ďalej zahraničné osoby. Žalobca 1/ ako

obchodná spoločnosť bol   zapísaný do obchodného registra 11. apríla 1995   a je v ňom

vedený aj v súčasnosti (viď výpis z obchodného registra Okresného súdu Košice I, vložka č. 6068/V, oddiel: Sro). Žalobca 2/ ako obchodná spoločnosť bol   zapísaný do obchodného

registra 1. mája 1992 a je v ňom vedený aj v súčasnosti (viď výpis z obchodného registra

Okresného súdu Košice I, vložka č. 247/V, oddiel: Sa). To znamená, že žalobcovia 1/ a 2/

v tomto konaní majú (mali) spôsobilosť byť účastníkmi tohto súdneho konania.  

2. Dovolateľ namietal, že postupom súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu, mu

bola odňatá možnosť pred ním konať. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa, treba

uviesť, že právo na   určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka  

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v   sebe zahŕňajú aj právo na   rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a   odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na   riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a   správne vyhodnotiť dôkazy a   svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  

a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a   úvahami  

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v   odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež  

na   jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na   to, aby premisy zvolené  

v   rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na   základe týchto premís dospel, boli

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a   oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.  

IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie

je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní  

(§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a

odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a   prípadne aj

dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania  

(IV. ÚS 350/2009).

Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu v spojení  

s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá  

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho možno považovať  

za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá

základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa navrhovateľ domáha a

z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko protistrany k návrhu, 3/ aké relevantné dôkazy boli

súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený

(zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil, 9/ ako

subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery

vyplývajú vo vzťahu k návrhu na povolenie obnovy konania), súslednosti jednotlivých častí

odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá

určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie

potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu v spojení s   prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov   pre ktoré   bol návrh  

na obnovu konania zamietnutý. Tieto mali spočívať v záveroch súdov o nesplnení podmienok

pre povolenie obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p., t. j. že navrhnutý

dôkaz nemohol žalovaný bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, a že ide o taký dôkaz,

ktorý by mohol privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie v pôvodnom konaní. Súdy

konštatovali, že z obsahu pôvodného spisu (vedeného na Okresnom súde Spišská Ves   pod sp. zn. 4 C 18/2008) neboli zistené okolnosti pre ktoré by sa nemohli vykonať dôkazy,

ktoré by mohli privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rozhodnutia súdov vysvetľujú   predpoklady, ktoré neboli   naplnené a označujú zákonné ustanovenia, ktoré ich

vyžadovali (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Podľa názoru dovolacieho

súdu uvedené odôvodnenia súdov v súhrne možno považovať za preskúmateľné. Skutočnosť,

že žalovaný má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá zmätočnosť rozhodnutí.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový a

právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal   obsah odvolania

a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje

závery. V celom rozsahu sa stotožnil so závermi prijatými   súdom prvého stupňa, na ktoré

odkázal, čo mu dovoľuje § 219 ods. 2 O.s.p.   Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení  

s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe čoho

a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a   právne závery nie sú v danom prípade

zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne), a tak nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným uznesením) spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Právo na spravodlivý súdny proces   podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu   vykladať a aplikovať

zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom uznesení

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,  

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia

jeho procesných práv v   zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v   Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe  

pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad

nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,  

sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a   sp. zn.   4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení

rozhodnutia na   nesprávnom právnom posúdení veci (o povolení – nepovolení obnovy

konania) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z   uvedeného hľadiska

neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia § 237 O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalovaný nebol v dovolacom konaní úspešný, preto právo na náhradu trov konania

vzniklo žalobcom, keďže neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by

odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Žalobcovia 1/ a 2/ nepodali návrh   na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto im ich náhradu dovolací

súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3: 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. februára 2014

  JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková