Najvyšší súd  

7 Cdo 54/2010

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mesto Vysoké Tatry, Starý Smokovec, IČO 00 326 585, zastúpeného JUDr. F. K., advokátom so sídlom v P., proti

žalovaným   1/ L., s.r.o.,   so sídlom v B., IČO X.X., zastúpenej   JUDr. M. M., advokátom so

sídlom v P. 2/ M. R., bývajúcemu v N., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom

súde Poprad pod sp. zn. 17 C 240/2005, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo 7. septembra 2009 sp. zn. 2 Co 121/2008, 2Co 122/2008, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná 1/ je povinná nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania 1 349,63 € na účet JUDr. F. K., advokáta so sídlom v P., do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad rozsudkom z 22. apríla 2008 č.k. 17 C 240/2005-152 určil, že

žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na Liste vlastníctva č. X. v Správe

katastra P.   nachádzajúcich sa v katastrálnom území S.   a to pozemkov parcela č. X. zastavané

plochy a nádvoria vo výmere X. m², parcela č. X. zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m²,

parcela č. X. zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m², stavieb súpisné č. X. nachádzajúcej

sa na parcele č. X., súpisné č. X. nachádzajúcej sa na parcele č. X., súpisné č. X. nachádzajúcej

sa   na parcele č. X..   Vychádzal z toho, že   žalobca preukázal naliehavý právny záujem na

požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.   – práva domôcť sa zmeny vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam zapísaných v katastri nehnuteľnosti. Dňa 19. septembra 1990 O., š.p.,

Poprad a žalovaný 2/ uzatvorili   spoločenskú zmluvu o založení spoločnosť s ručením 7 Cdo 54/2010

obmedzeným   V., do ktorej štátny podnik vložil   majetkový vklad   - nehnuteľnosti, ktoré sú

predmetom tohto konania. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. júla 1993 sp.zn. 5 Cb

15448/92 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola určená neplatnosť

spoločenskej zmluvy. Podľa zákonného opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia sa

O., š.p. nemohol   majetkovými vkladmi   podieľať na obchodných spoločnostiach okrem

podnikov so zahraničnou účasťou; výnimku mohol povoliť zakladateľ. Z výpovede svedka Ing.

V. M. súd zistil, že v čase majetkového vkladu nehnuteľností do obchodnej spoločnosti štátny

podnik   požadovaný súhlas zakladateľa nemal; majetkový vklad do obchodnej spoločnosti bol

uskutočnený v rozpore s uvedeným opatrením, preto rozhodnutím súdu bola spoločenská zmluva

určená za neplatnú. Vychádzajúc z uvedeného ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. patrilo

právo hospodárenia k dotknutým nehnuteľnostiam štátnemu podniku, k 1. aprílu 1991 tieto prešli

do vlastníctva obce (žalobcu). Žalovaný k nehnuteľnostiam nenadobudol vlastnícke právo

vydržaním, pretože vzhľadom na uvedené okolnosti podľa názoru súdu nenaplnil podmienku

dobromyseľnej držby. Súd v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považoval za neplatnú i kúpnu

zmluvu z 21. decembra 2004 uzavretú medzi žalovanými 1/ a 2/ k predmetným nehnuteľnostiam

vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Pokiaľ

žalovaný 2/ vystupujúcemu spoločníkovi – štátnemu podniku vyplatil jeho majetkový podiel, ide

podľa názoru súdu o nárok žalovaného 2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu

neplatného právneho úkonu. Námietku premlčania vznesenú žalovaným 1/ nepovažoval súd za

dôvodu vzhľadom na nepremlčateľnosť práva podľa § 100 ods. 2   vety prevej   Občianskeho

zákonníka. V dôsledku existencie toho konania nepovažoval za právne relevantné to, že žalobca

v mimosúdnej dohode zo 14. júna 2001 uznal vlastnícke právo žalovaného 2/ k nehnuteľnostiam,

vychádzal z toho, že Občiansky zákonník nepozná zánik vlastníckeho práva vzdaním sa tohto

práva v prospech tretej osoby, uvedené možno považovať za opustenie veci, ktorej vlastníkom sa

stáva štát (§ 139 Občianskeho zákonníka).  

Na odvolanie žalovaného 1/   Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 7. septembra 2010  

sp. zn.   2 Co 121/2008, 2 Co 122/2008   napadnutý rozsudok súdu prvého potvrdil   ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p vychádzajúc z toho, že   súd prvého stupňa   dostatočne zistil

skutkový stav, vec správne právne posúdil, keď odvolacie námietky nebolo možné považovať za

dôvodné. Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd dospel k záveru, že žalobca preukázal 7 Cdo 54/2010

naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Zhodne so súdom

prvého stupňa uzavrel, že vzhľadom na § 39 Občianskeho zákonníka, právne úkony postihnuté

absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu ani zánik práv a povinností. Odvolací

súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa v tom, že O., š.p., Poprad pri uzatváraní spoločenskej

zmluvy porušil § 1 zákonného opatrenia č. 364/1990 Zb., pretože štátny podnik   nemohol

uzavrieť spoločenskú zmluvu a vložiť majetok – sporné nehnuteľnosti - do vzniknutej

spoločnosti bez udelenia výnimky zakladateľom. Osvedčenie inej právne významnej skutočnosti

vyjadrené žalovaným 2/ v notárskej zápisnici N 27/2000, Nz 27/2000 (č.l. 4 spisu) nemohlo mať

za následok vznik vlastníckych oprávnení k týmto nehnuteľnostiam v prospech žalovaného   2/,

ktorý svoje práva odvodzoval od predchádzajúceho vyplatenia majetkového podielu

vystupujúcemu štátnemu podniku - O., š.p., Poprad, keďže takýto postup nemá oporu v zákone

a je zrejmé, že žiadna likvidácia spoločnosti nebola realizovaná. Žalovanými namietané

vyplatenie majetkového vkladu O., š.p., Poprad v rozsahu 360 000 Sk je preto plnením

z neplatného právneho úkonu, vydania ktorého sa žalovaný   2/   môže domáhať titulom

bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Za nedôvodnú odvolací súd

považoval i námietku premlčania vznesenú žalovaným vychádzajúc pritom z ustanovenia § 100

ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa vlastnícke právo nepremlčuje a obdobne

nepremlčateľným je aj právo domáhať sa neplatnosti právneho úkonu, ktorý je absolútne

neplatný. K namietanému nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovaným   2/

titulom vydržania odvolací súd poznamenal, že len v prípade splnenia všetkých zákonných

podmienok vydržania (vrátane podmienok o oprávnenej držbe) dochádza k nadobudnutiu

vlastníckeho práva. Oprávnená držba je faktickým ovládaním veci alebo vykonávaním práva

spätého s vôľou nakladať s vecou   ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi veci patrí (§ 130

Občianskeho zákonníka). Žalovaný 2/ bol účastníkom konania v ktorom bola súdom vyslovená

neplatnosť spoločenskej zmluvy spoločnosti V., s.r.o. z 19. septembra 1990 (vec Krajského súdu

v Košiciach pod sp.zn.   5 Cb 15448/92), preto od roku 1994 nemohol byť dobromyseľným

držiteľom nehnuteľností, ktoré boli   premetom majetkového vkladu do tejto spoločnosti.

Odvolací súd nepovažoval za relevantné vyjadrenie žalobcu obsiahnuté v dohode o mimosúdnom

vysporiadaní zo 14. júna 2001 (č.l. 9 spisu) o uznaní vlastníctva k prejednávaným

nehnuteľnostiam v prospech žalovaného 2/, nakoľko týmto písomným vyhlásením žalobcu

nemohlo dôjsť žiadnym relevantným spôsobom k vzniku vlastníckeho práva žalovaným   2/, 7 Cdo 54/2010

rovnako ani k zániku vlastníckych oprávnení žalobcu, uvedenú skutočnosť preto nepovažoval za

podklad pre vstup do oprávnenej držby žalovaného 2/. So zreteľom na tieto zistenia súd prvého

stupňa správne vyhodnotil neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými 1/ a 2/ pre

jej rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný 2/ ako predávajúci nemohol byť

vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. Pre žalovaného 1/ pri splnení všetkých podmienok by

tento neplatný právny úkon (kúpna zmluva) mohol byť titulom pre vstup do držby, pokiaľ by bol

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, vzhľadom na dĺžku doby, kedy došlo

k uzatvoreniu kúpnej zmluvy (21. decembra 2004 s povolením vkladu 3. marca 2005) a začatiu

tohto súdneho konania (28. novembra 2005), však neuplynula zákonom určená vydržacia doba.

Krajský súd v Prešove uznesením z 30. septembra 2010 sp.zn. 2 Co 97/2010 zmenil

uznesenie Okresného súdu Poprad z 10. februára 2010 č.k. 17 C 240/2005-225 o náhrade trov

prvostupňového konania tak, že žalobcovi priznal ich náhradu voči žalovaným 1/ a 2/ vo výške

14 136,57 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia; súčasne žalobcovi priznal náhradu trov

odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ vo výške 679,11 € do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná 1/. Žiadala

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Na odôvodnenie

prípustnosti dovolania uviedla, že v konaní jej bola odvolacím súdom odňatá možnosť pred

súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorý uskutočnil pojednávanie 7. septembra 2009 napriek

tomu, že právny zástupca žalovaného 1/ o možnosti omeškania sa na uvedené pojednávanie

z dôvodu poruchy motorového vozidla (poškodenia pneumatiky) bezodkladne telefonicky

informoval súd a súčasne ho požiadal o odročenie pojednávania alebo posunutie začiatku

pojednávania do jeho príchodu na súd. Žalovaný 1/ mal   eminentný záujem zúčastniť sa

odvolacieho konania, na ktorom chcel predniesť svoje právne stanovisko dôležité pre posúdenie

veci,   z hľadiska spravodlivého súdneho konania i zásady rovnosti účastníkov, mal odvolací súd

prihliadať na náhlu prekážku, ktorá vznikla na strane žalovaného 1/ a umožniť mu zúčastniť sa

odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu v konaní bez účasti právneho zástupcu

žalovaného 1/ a možnosti vypočutia si jeho právneho názoru vo veci zabránil jej objektívnemu

posúdeniu. Dovolateľ,   na rozdiel od odvolacieho súdu, zastáva právny názor, že premlčaniu 7 Cdo 54/2010

podlieha i určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu vo všeobecnej 10 ročnej premlčacej

lehote. Za nesprávne z tohto dôvodu považoval i posúdenie začiatku plynutia premlčacích lehôt,

dobromyseľnosť držby žalovaného 2/ vo vzťahu k úkonom uskutočneným od roku 1992, vklad

majetku do spoločnosti, vystúpenie štátneho podniku zo spoločnosti, vyplatenie   majetkového

vkladu vystupujúcemu štátnemu podniku,   prihliadajúc pritom na stanovisko   Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky z 5. mája 1992 adresované   O., š.p., Poprad.   Odvolací súd

nesprávne vyhodnotil otázku možnosti a spôsobu nakladania s majetkom obchodnej spoločnosti

po jej zániku. Z dôvodu, že v roku 1994 v Obchodnom zákonníku   absentovala právna úprava

(ktorá by upravovala postup likvidácie spoločnosti pri jej zániku v dôsledku rozhodnutia súdu,

ak táto od počiatku neexistuje) bolo vysporiadanie majetku obchodnej spoločnosti   riešené

prostredníctvom   osvedčenia o inej právne významnej   skutočnosti notárskou zápisnicou N

27/2000, Nz 27/2000 z 28. januára 2000. Podľa názoru dovolateľa žalovaní 1/ a 2/ nadobudli

vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, nárok uplatnený v tomto konaní je

v celom rozsahu premlčaný; v dôsledku uvedeného rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci.  

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok

žalobcu „zamietnuť“ a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania 1 349,63 € z dôvodu, že nie

sú dané dovolacie dôvody v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to ani pokiaľ ide o námietky, ktoré

smerujú k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi alebo   k ich nesprávnym skutkovým

zisteniam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods.

1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom  

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho 7 Cdo 54/2010

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné

tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací

súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.

procesne prípustné.

Dovolanie žalovanéj 1/ by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by konanie,

v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných

vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie

nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo 7 Cdo 54/2010

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky,

ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani samotné nesprávne právne posúdenie

veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nezakladajú

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní

došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je

skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a   g/ O.s.p.

netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

  Dovolateľka namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.).   Odvolaciemu   súdu vyčítala nesprávny procesný postup, keď vec prejednal

a rozhodol na odvolacom pojednávaní 7. septembra 2009 v neprítomnosti jej právneho zástupcu

JUDr. M. M., hoci neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p., pretože právny

zástupca žalovanej 1/ v uvedený deň svoju neúčasť odvolaciemu súdu telefonicky ospravedlnil,

súčasne mu oznámil vážny dôvod svojej neprítomnosti (náhlu prekážku brániacu mu v účasti –

porucha motorového vozidla – „defekt pneumatiky“) a zároveň požiadal o odročenie odvolacieho

pojednávania alebo o preloženie jeho začiatku stanoveného na 9,00 hodinu na neskorší čas (do

jeho predpokladaného príchodu na súd – pravdepodobne do   40 minút).  

7 Cdo 54/2010

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy),   každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom

predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov

práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46

až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m.  

I. ÚS 22/03).

Obsah práva na súdnu ochranu   v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je

i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so

zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu 7 Cdo 54/2010

práva na súdnu ochranu   v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto

(„každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo

nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj  

III. ÚS 7/08).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa

rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu

a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri

konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za

závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý

proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)

uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich

práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný

úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné

považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia

tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom

súdu odníma možnosť   konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (tiež čl.

38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd).

Občiansky súdny poriadok zabezpečuje toto právo tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje

inak, aby   nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,

ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali

dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať

(§115 ods. 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie. Podľa § 101

ods. 2 Os.p. pokračuje súd v konaní i keď sú účastníci nečinní. Ak sa nedostaví riadne

predvolaný účastník na pojednávania bez toho, aby požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,

môže súd prejednať vec v jeho neprítomnosti. Citované procesné ustanovenia platili podľa § 211 7 Cdo 54/2010

ods. 2 O.s.p. primerane aj pre konanie pred odvolacím súdom v čase jeho rozhodovania (§ 372p

ods. 1 O.s.p.). Ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku určuje dve podmienky,

ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo

jeho zástupcu: riadne predvolanie a absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého

dôvodu.

V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci došlo k takémuto odňatiu

možnosti pred súdom konať, treba uviesť, že podľa § 24 O.s.p. sa účastník môže dať v konaní

zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle § 25 ods. 1 O.s.p. si ako zástupcu môže vždy

zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť. Zvolený advokát je povinný

účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci

účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O.s.p.). Ďalej je potrebné zdôrazniť, že zástupca,

ktorému bolo udelené plnomocenstvo pre celé konanie, je oprávnený na všetky úkony, ktoré v

konaní môže urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O.s.p). Ak má účastník takéhoto zástupcu s

plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi (viď § 49 ods. 1

O.s.p.). Napokon je potrebné uviesť, že v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj

keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto

účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. V prejednávanej veci bol

postup odvolacieho súdu pri predvolaní právneho zástupcu žalovanej 1/   na pojednávanie dňa  

7. septembra 2009 a pri prejednaní veci bez účasti právneho zástupcu žalovanej 1/   v súlade s

týmito ustanoveniami.

Z   obsahu spisu vyplýva, že žalovaná   1/ bola v   konaní zastúpená advokátom  

JUDr. M. M. na základe plnomocenstva z 18. januára 2006 (č.l. 20 spisu). Právny zástupca

žalovanej 1/ bol riadne predvolaný na pojednávanie stanovené na deň   7.

septembra 2009 o 9 hod.; predvolanie prevzal   29. júna 2009 (č.l. 191 spisu). Z úradného

záznamu zo 7. septembra 2009 (č.l. 198 spisu) vyplýva, že v uvedený deň o 9,05 hodine bolo

odvolaciemu súdu oznámené pani Štolcovou z Advokátskej kancelárie právneho zástupcu

žalovanej 1/, že JUDr. M. M. sa zúčastní pojednávania s meškaním cca 40 minút pretože na

ceste dostal „defekt na aute“.  

7 Cdo 54/2010

Obsah úradného záznamu o telefonickej komunikácii (č.l. 198 spisu)   zo  

7. decembra 2009 spísaný M. Se. nezodpovedá   tvrdeniam v dovolaní, podľa ktorých právny

zástupca žalovanej mal výslovne požiadať odvolací súd o odročenie pojednávania alebo jeho

„posunutie“   na neskorší termín. Z obsahu úradného záznamu o telefonickej komunikácii

vyplýva, že oznámenie odvolaciemu súdu bolo uskutočnené pani Š. a nie priamo   JUDr.

M. M., jeho obsahom   bola (len) informácia, že právny zástupca sa pojednávania zúčastní

s meškaním asi 40 minút spôsobeného „defektom na aute“. Obsah úradného záznamu

nepotvrdzuje tvrdenia dovolateľky o existencii jej žiadosť o   odročenie, či „posunutie“

pojednávania.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ   procesný úkon   právneho zástupcu

žalovanej 1/ uskutočnený v telefonickej forme neobsahoval výslovne žiadosť o odročenie

pojednávania, odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, keď vec prejednal a rozhodol v

jeho neprítomnosti. Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, i keď z dôležitého dôvodu, avšak

bez výslovnej žiadosti neprítomného účastníka (jeho zástupcu) o odročenie pojednávania totiž

umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v   jeho neprítomnosti   podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

(porovnaj napr. R 120/99).

Žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) musí byť

navyše doručená súdu včas a formou aprobovanou právnym predpisom. Podanie môže účastník

urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným

elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom ( § 42 ods.1,

veta prvá O.s.p.). Telefonické podanie voči súdu nepatrí medzi aprobované formy procesných

úkonov podľa Občianskeho súdneho poriadku. Napriek tomu, účastník konania môže robiť svoje

procesné úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektorý úkon túto formu výslovne

neurčuje (§ 41 ods. 1 O.s.p.). V prípade žiadosti o odročenie pojednávania zákon formu tohto

úkonu nepredpisuje. Ak sa však tento procesný úkon realizuje v inej ako zákonom aprobovanej

forme,   účastník uskutočňujúci   úkon nesie zodpovednosť za jeho doručenie (z hľadiska

včasnosti), aj za jeho obsahové náležitosti (najmä zrozumiteľnosť, určitosť, úplnosť a pod.). Za

úplnosť podania určeného súdu vykonaného telefonickou formou nesie zodpovednosť ten, kto

procesný úkon realizuje, nie však súd, keďže tomu je úkon iba určený. Ak je úplnosť a určitosť 7 Cdo 54/2010

takto uskutočneného procesného úkonu sporná   (vykonaného v telefonickej forme), dôkazné

bremeno ťaží účastníka.

Dovolateľ nepreukázal,   že   uskutočnený   procesný úkon   v telefonickej forme dňa  

7. septembra 2009 obsahoval výslovnú žiadosť o odročenie   odvolacieho pojednávania. Úradný

záznam súdu zo 7. septembra 2009 (čl. 198 spisu) túto skutočnosť nepreukazuje. Pokiaľ právny

zástupca žalovanej 1/ existenciu   výslovnej žiadosti o odročenie pojednávania nepreukázal,

zostali jeho dovolacie námietky v tejto časti len v rovine nepreukázaného tvrdenia, na ktoré

nebolo možné vziať zreteľ. Za tohto stavu veci   procesný postup odvolacieho súdu, ktorý dňa  

7. septembra 2009   vec prejednal a rozhodol aj v neprítomnosti právneho zástupcu žalovanej 1/

(riadne predvolaného na súdne pojednávanie dňa 29. júna 2009) je potrebné považovať za postup

v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a preto nemožno vyvodiť záver o porušení práva dovolateľa podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo účastníka, aby jeho vec bola

prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti

účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva.

K úsiliu dovolateľky a jej možnosti podať právne stanovisko k veci priamo odvolaciemu

súdu, dovolací súd uvádza, že žalovaná 1/ mala možnosť prezentovať svoje návrhy a stanoviská

odvolaciemu súdu na pojednávaní 29. apríla 2009 a túto plne i využila (viď č.l. 181) spisu)

Odvolací súd následne akceptoval dve žiadosti právneho zástupcu žalovanej 1/ o odročenie už

nariadených pojednávaní na deň 27. mája 2009 a 24. júna 2009 z dôvodu jeho   zahraničnej

pracovnej cesty a vážnych rodinných dôvodov   (viď č.l. 185 - 186 a č.l. 189 – 190 spisu ),

napokon stanovil termín pojednávania na deň 7. septembra 2009.  

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu bol

v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., a preto nebola žalovanej 1/ odňatá možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

7 Cdo 54/2010

Pokiaľ dovolateľka súdom nižších stupňov vytýka nedostatky skutkovej povahy -

spochybňuje správnosť a   úplnosť skutkových zistení súdov v dôsledku nesprávneho

vyhodnotenia   vykonaných dôkazov, treba uviesť,   že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti

skutkových zistení (skutkových záverov) nejde o nedostatok, ktorý by v zmysle platnej právnej

úpravy a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bol považovaný za dôvod, ktorý zakladá

procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolateľkou tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť

skutkových zistení môže prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Súd ale neodníme účastníkovi možnosť pred

ním konať   tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho

rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu aj vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie

k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

(porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

Ak obsah dovolacích námietok smeroval tiež   k spochybneniu právneho posúdenia veci

odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho

ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn.   2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.

c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo

(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje

realizáciu jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej 7 Cdo 54/2010

republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004,   sp. zn. 2   Cdo   282/2006,   sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a  

sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť právneho záveru

súdov (napríklad o neplatnosti spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením

obmedzeným „V.“, o   nepremlčaní   žalobcom uplatneného práva,   o nesplnení podmienok

vydržania pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a podobne) a tieto

boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval),

dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,

nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

Keďže prípustnosť dovolania žalovanej 1/ nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až

3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných

dôvodov) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho

vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s   § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene advokáta za

právnu službu, ktorú poskytol žalobcovi   vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovanej 1/ z  

26. apríla 2010 (§ 14 ods. l písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny dovolací súd stanovil

podľa § 10 ods. l   tejto vyhlášky vo výške 1 130,37 €, čo s náhradou výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3

vyhlášky) 7,21 € a 19% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) 216,14 €, predstavuje spolu 1 353,72 €;

dovolací súd však jej náhradu priznal v žalobcom požadovanej (nižšej) sume 1 349,63 €, pretože

táto neodporuje právnej úprave.

Toto rozhodnutie   prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.  

7 Cdo 54/2010

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 17. októbra 2011  

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta