UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej republiky v správe štátnych lesov Tatranského národného parku s o sídlom v Tatranskej Lomnici, IČO: 31966977, zastúpenej JUDr. Mariánom Kollárom, advokátom so sídlom v Poprade, Mnoheľova 22, proti žalovaným 1/ Z. U., bytom T., t. č. bytom T., 2/ J. S. U., bytom T., 3/ Z. U., bytom U., 4/ H. U., bytom T., 5/ N.W., bytom R., 6/ Z. R., bytom S., 7/ J. A., bytom T., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. SIDOR, s.r.o., so sídlom v Poprade, Zdravotnícka 4373/6, o určenie vlastníctva nehnuteľností a o neplatnosť zmlúv, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 10 C 1138/1998, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. januára 2015 sp. zn. 2 Co 280/2014, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 29. januára 2015 sp. zn. 2 Co 280/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 29. januára 2015 sp. zn. 2 Co 280/2014 potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) uznesenie Okresného súdu Poprad z 11. septembra 2014 č. k. 10 C 1138/1998-661, ktorým súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 3 566,26 €, z toho sumu 3 309,14 € právnemu zástupcovi žalobkyne v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia; výrokom II. uložil žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ a 7/ povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 402,23 €, z toho sumu 335,84 € právnemu zástupcovi žalobkyne v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Dôvodil, že je nepochybné, že žalobkyňa dosiahla vo veci samej plný úspech v konaní. Na druhej strane krátenie trov o 70 % súdom prvej inštancie kvôli aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. je aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a odvolací súd s a s týmto znížením priznaných trov stotožňuje. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Čistá hodnota dedičstva po nebohom pôvodne žalovanom 1/ bola vyčíslená v uznesení Okresného súdu Vsetín z 3. októbra 2011 č. k. 15 D 476/2011-42 v sume 102.975,75 Kč, čo je v prepočte podľa konverzného kurzu určenéhoNárodnou bankou Slovenska v auguste 2014 suma 3 697,25 €. Táto suma, ako správne uvádza súd prvej inštancie, tak predstavuje v pomere k uplatnenej náhrade trov, ktoré súd vyhodnotil ako účelné vo výške 11 887,49 € za prvý petit zmenenej žaloby, výšku cca 30 %. Poukázal aj na princíp proporcionality, podľa ktorého, ak by žalovaní boli zaviazaní uhradiť trovy konania v rozsahu uplatnenom žalobkyňou, nespochybňujúc pritom úspech žalobkyne vo veci samej, došlo by priznaním tejto náhrady k neprimeranej tvrdosti a k preneseniu zodpovednosti z protiprávneho konania pôvodne žalovaného 1/ (poručiteľa K. U.) na žalovaných 1/ až 4/. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v danom prípade ani žalobkyňa ani žalovaní neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
2. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodu, že jej bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že ustanovenie § 150 O.s.p. obsahuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok, keď umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Odvolací súd zaujal právny názor, že zníženie priznaných trov vychádza z ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Aplikácia tohto hmotnoprávneho ustanovenia vzťahujúceho sa na dedičské konanie je neprijateľná a nezákonná v konaní o priznaní trov žalobcovi, ktoré sa mali posudzovať podľa ustanovení § 142 až § 151a O.s.p. o náhrade trov konania; je neprípustné a ničím neodôvodnené rozhodovať mimo ich rámca. Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady podstatnej časti trov konania. V ustanovení § 150 O.s.p. použitý výraz „nemusí“ náhradu trov konania priznať nevyjadruje možnosť ľubovoľnej úvahy súdu priznať alebo nepriznať náhradu trov konania, ale povinnosť súdu v okolnostiach konkrétneho prípadu zvoliť dopad rozhodnutia o trovách konania na jeho účastníkov a svoje rozhodnutie ústavne súladným spôsobom odôvodniť. Odvolací súd sa absolútne nezaoberal vyhodnocovaním dôvodov hodných zvláštneho zreteľa s prihliadnutím k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania. Ustálenie konečnej výšky trov konania v prvom výroku rozhodnutia na sumu 11 887,49 € krátených na 30 % v sume 3 566,26 € u žalovaných 1/ až 4/ a ustálenie výšky trov konania na sumu 402,23 € u žalovaných 1/ až 7/ v druhom výroku na polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny je nutné vyhodnotiť a k o nepreskúmateľné a nič ím neodôvodnené. Nebol vyprodukovaný žiadny dôkazný prostriedok, ktorým by túto zásadnú podmienku skúmania všetkých pomerov žalovaných súd aj reálne vykonal. Žalobkyňa preto navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť ako nezákonné a neodôvodnené a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.
3. Žalovaní sa k dovolaniu nevyjadrili.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) po zistení, že dovolanie podal včas dovolateľ zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
5. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobkyne bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O.s.p.
6. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. bolo možné dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu je upravená v § 237 a § 239 O.s.p. S prihliadnutím na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, čipostupom (rozhodnutím) odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
7. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
8. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
9. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“).
10. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., je dovolací súd povinný prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
11. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že k odvolaniu žalobkyne (č. l. 679 spisu) s a písomne vyjadrili žalovaní 1 / a 7 / podaním doručeným súdu prvej inštancie 20. októbra 2014 (č. l. 688 spisu), žalobkyňa ale nemala možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd jej toto vyjadrenie žalovaných 1/ a 7/ nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia žalobkyni došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a t ý m k odňatiu jej možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
12. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP).
13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania týkajúceho sa dovolania proti tomuto (zrušenému) uzneseniu krajského súdu (453 ods. 3 CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.