7Cdo/52/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N. Ž.M., bývajúceho v V. XXX a 2/ Ľ. Ž., bývajúcej v V. XXX, oboch zastúpených splnomocnenkyňou poruban advokáti s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Jilemnického 2/532, IČO: 50 818 473, proti žalovaným 1/ N. Ž., bývajúcemu v G. J. G., Z. H. X a 2/ S. Ž., bývajúcemu v V. XXX, obom zastúpeným Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského 1322/16, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 6 C 6/2014, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 23. augusta 2017 sp. zn. 17 Co 393/2016, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. júna 2016 č. k. 6 C 6/2014-216 I. zamietol žalobu (o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 16. januára 2012), II. žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným trovy konania 707,99 € k rukám ich advokáta do troch dní od právoplatnosti rozsudku, III. štátu priznal 100 % náhrady trov, ktoré sú povinní zaplatiť žalobcovia 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne, s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že je dôvodné žalobu zamietnuť pri každom tvrdenom dôvode neplatnosti. V prvom rade odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) R 87/2011, z ktorého vyplýva, že ak predávajúci porušil zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z kúpnej zmluvy, podľa ktorej v katastri nehnuteľností nebolo vložené vlastnícke právo a tú istú nehnuteľnosť ďalšou zmluvou prevedie na iného, nemá toto porušenie za následok neplatnosť v poradí druhej kúpnej zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej bol v katastri nehnuteľností povolený vklad vlastníckeho práva. Jej vlastníkom sa stane ten, komu ako prvému bol povolený vklad. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ani dôvod neplatnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka nebol preukázaný, keďže z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný 2/ spoločne so svojou manželkou žalovanému 1/ bránili, aby podpísal návrhdo katastra nehnuteľností, ani že žalovaného 1/ navštevovali s úmyslom prehovoriť ho, aby predmetné pozemky predal žalovanému 2/. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný 1/ kúpnu zmluvu zo 16. januára 2012 urobil slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a v čase uzatvárania zmluvy netrpel žiadnou duševnou poruchou ani chorobou, ktorá by ho apriórne robila nespôsobilým na urobenie tohto úkonu. K otázke určitosti právneho úkonu uviedol, že určitosť obsahu prejavu vôle vyplýva zo samotného textu listiny, na ktorej je prejav vôle zaznamenaný, právny úkon žalovaný 1/ vlastnoručne podpísal, čo preukazuje doložka o pravosti podpisu vystavená Mestom Bánovce nad Bebravou. Dodal, že nebolo preukázané ani to, že by žalovaný 1/ pri uzatváraní kúpnej zmluvy konal v omyle, pričom v zmysle § 49a veta prvá Občianskeho zákonníka má omyl konajúceho za následok neplatnosť (relatívnu) vtedy, ak bol podstatný a súčasne za predpokladu, že druhý účastník omyl konajúceho vyvolal. Záverom dodal, že neboli spochybnené dôvody a vôľa žalovaného 1/ uzatvoriť dňa 16. januára 2012 zmluvu z dôvodu, že sa o neho žalovaný 2/ s manželkou postarali. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a o trovách konania štátu podľa § 148 ods. 1 O. s. p.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. augusta 2017 sp. zn. 17 Co 393/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Na zdôraznenie správnosti uviedol, že nie je správny názor žalobcov, že k uzatvoreniu napadnutej kúpnej zmluvy došlo v čase, keď žalovanému 1/ ako predávajúcemu už nesvedčalo vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam. Namietal, že tento názor opomína zásadný princíp nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vyjadrený v ustanovení § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností a takýto záver je vyjadrený aj v rozhodnutí najvyššieho súdu R 87/2001. Dodal, že v žiadnom prípade sa z dôvodu uzavretia skoršej nezavkladovanej kúpnej zmluvy nejedná o nadobudnutie od nevlastníka, keď k nemu došlo na základe neskoršej zmluvy od osoby zapísanej ako vlastník v katastri nehnuteľností. Uviedol, že na správnosti napadnutého rozhodnutia nič nemení ani námietka dovolateľov, že súd prvej inštancie sa nezaoberal porušením zásady pacta sunt servanda, ktorá tiež poskytuje ochranu vlastníckeho práva žalobcov a chráni ich vieru v obligačný úkon žalovaného 1/, s ktorým uzavreli kúpnu zmluvu, keď ale opäť je významné, že k takémuto zápisu v prospech žalobcov 1/ a 2/ na základe ich zmluvy so žalovaným 1/ nikdy nedošlo, nestali sa tak nikdy vlastníkmi predmetných nehnuteľností, a preto neprichádza do úvahy ochrana ich vlastníckeho práva k daným pozemkom. Neplatnosť napadnutej zmluvy by samo o sebe nespôsobovalo ani zastretie darovacej zmluvy deklarovanou kúpnou zmluvou pre nízku kúpnu cenu 1 €, keďže v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka je v takomto prípade platný zastretý úkon. Z hľadiska posudzovania neplatnosti právneho úkonu v dôsledku údajného omylu žalovaného 1/ taktiež súd prvej inštancie nepochybil, keď výpoveď znalca o odkázanosti žalovaného 1/ bola len jedna z možných okolností uzavretia zmluvy vyplývajúca z vplyvov prostredia, v ktorom žalovaný 1/ žil, pričom však znalec zotrval na svojom závere o rozumovej spôsobilosti žalovaného 1/. K námietke žalobcov o okolnostiach súvisiacich s užívaním pozemkov uviedol, že na platnosť napadnutej zmluvy nemá žiaden vplyv prípadné skomplikovanie užívacích pomerov. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ dovolanie, v ktorom navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku. Dôvodili, že oba súdy zaťažili rozhodnutia i konania, ktoré ich vydaniu predchádzali, nedostatkami hmotnoprávnej i procesnoprávnej povahy. Namietali, že odvolací súd nereagoval takmer na žiadnu námietku dovolateľov, čo vyústilo do takých závažných vád zmätočnosti, kvôli ktorým rozhodnutie nemalo byť ani vydané. Oba rozsudky a ich odôvodnenia ako celok považovali dovolatelia za nepresvedčivé a nepreskúmateľné, pokiaľ ide o dôvody, na základe ktorých bolo rozhodnuté. Namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne a nie je v súlade so zákonom, pretože ním im bola znemožnená realizácia ich procesných práv najmä vo vzťahu k neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Oba súdy nedostatočne odôvodnili posúdenie otázky neplatnosti právneho úkonu, nevysporiadali sa s ustálenou judikatúrou, napr. uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/2010, rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 144/2010 a sp. zn. 1 Cdo 96/1995. Súd druhej inštancie nenapravilpochybenie okresného súdu a vôbec sa nezaoberal ani ostatnými dôvodmi absolútnej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva viacero dôvodov: odporovanie zákonu, obchádzanie zákona alebo priečenie sa dobrým mravom. Dodal, že absentuje konštruktívne vysporiadanie sa s namietaným rozporom so zákonom, konkrétne so zásadou nemo plus iuris, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Za nedostatočné považovali i odôvodnenie dobromyseľnosti a aplikovanie dobrých mravov, kedy súd priorizuje zápis do katastra nehnuteľností a poskytuje ochranu tomu, kto vedome konal v rozpore s právom. Namietali, že odvolací súd chybne preferuje zápis do katastra nehnuteľností. Napadnutý rozsudok sa vyhol akejkoľvek odpovedi na ďalšiu právne a skutkovo relevantnú otázku, ktorou je neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ podľa ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nesprávne vyhodnotil i otázku omylu, do ktorého bol žalovaný 1/ úmyselne uvedený žalovaným 2/ a jeho manželkou. Za vyslovene odbité zo strany súdu považujú vysporiadanie sa s absenciou skutočnej vôle žalovaných uzavrieť kúpnu zmluvu. Záverom poukázal na znenie čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli jeho odmietnutie a poukázali na vnútornú rozpornosť podaného dovolania žalobcov 1/ a 2/. Napriek tomu, že prípustnosť dovolania vidia žalobcovia v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, namietajú takmer výhradne to, že sa súdy nestotožnili s ich posúdením napadnutej zmluvy ako zmluvy absolútne i relatívne neplatnej. Dodali, že žalobcovia, vedomí si skutočnosti, že prípustnosť dovolania nevedia založiť na nesprávnosti riešenia právnej otázky, pretože odvolací súd sa ani neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ani nejde o otázku, ktorá v praxi dovolacieho súdu ešte riešená nebola, ani o tejto otázke neexistujú rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu, prípustnosť dovolania účelovo nezaložili na ustanovení § 421 ods. 1 CSP, ale na abstraktne prezentovanom dôvode zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Uviedli, že odvolací súd i súd prvej inštancie jednoznačne a presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutie, jasne a výstižne uviedli, ako posúdili skutkové tvrdenia a argumenty strán a ako vec právne posúdili. Namietali, že dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. Žiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť podľa § 447 písm. f/ CSP.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (3 Cdo 42/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo 99/2017).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (1 Cdo 26/2017, 2 Cdo 154/2017, 3 Cdo 42/2017, 5 Cdo 12/2017, 7 Cdo163/2017, 8 Cdo 73/2017).

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP); v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

10. Vyššie už naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

11. Žalobcovia v dovolaní uviedli, že prípustnosť ich dovolania vyplýva z § 420 písm. f/ CSP.

12. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

14. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 8 Cdo 56/2017).

15. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní, potom už „postupom súdu“ zásadne nemôže byť ani časť rozhodnutia - jehoodôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (3 Cdo 173/2017, 7 Cdo 150/2017, 8 Cdo 49/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) napríklad v konaniach sp. zn. I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018, v ktorých podané sťažnosti odmietol s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.

16. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017).

17. K dovolacej námietke žalobcov týkajúcej sa nedostatočného vysvetlenia niektorých dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosti dovolací súd pripomína, že dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

18. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

19. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

20. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

21. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v celom rozsahu sa s ním stotožnil. Dovolací súd zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, z akých dôvodov sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, z akých dôvodov došlo k zamietnutiu ich žalobysúdom prvej inštancie, z ktorých skutočností a dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, akými úvahami sa riadil, čo sledovali žalobcovia odvolaním, a napokon odvolací súd sa vysporiadal i s relevantnými námietkami žalobcov z ich odvolania a zaujal záver k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil. Z rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé jeho úvahy vedúce ho k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby a k neakceptovaniu odvolacej argumentácie žalobcov. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľov.

22. Z obsahu dovolania žalobcov 1/ a 2/ vyplývajú aj výhrady k právnym záverom odvolacieho súdu a polemikou s nimi spájajú svoje presvedčenie, že súdy zasiahli do ich práva na spravodlivý súdny proces. Argumentácia žalobcov, ktorou zdôvodňujú vadu zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, smeruje predovšetkým k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi. Pokiaľ totiž dovolatelia namietajú, že súdy pri rozhodovaní nezohľadnili tie skutočnosti, ktoré mali viesť k vyhoveniu žalobe, ide z hľadiska obsahového nie o námietky týkajúce sa procesného postupu súdov (v zmysle procedúry prejednania veci), ale o námietky týkajúce sa právneho posúdenia (právnych záverov súdov), na ktorom súdy založili svoje rozhodnutia. Najvyšší súd opakovane dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, zotrval aktuálny judikát R 24/2017. Vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia nie je procesnou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

23. Dovolací súd pripomína konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

24. Pokiaľ dovolatelia súdom vytýkajú niektoré nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie a tiež nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, vec prejednávajúci senát dovolacieho súdu pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého z dôkazov (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila (v súvislosti s tým pozri 2 Cdo 159/2017, 3 Cdo 59/2017, 5 Cdo 47/2017 a 7 Cdo 42/2017).

25. Každé podanie (vrátane dovolania) posudzuje aj dovolací súd podľa jeho obsahu (čl. 11 a § 124 CSP). Uplatnenie dovolacích dôvodov je plne v dispozícii strán konania. V danom prípade z obsahu podaného dovolania vyplýva, že žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ale argumentujú nesprávnym právnym posúdením, ktoré však nevymedzili v súlade s ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Z obsahu ich dovolania nie je možné určiť dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení, keďže ho nevymedzili presne, neuviedli konkrétne, či prípustnosť dovolania uplatňujú podľa § 421 ods. 1 písm. a/ alebo § 421 ods. 1 písm. b/ alebo § 421 ods. 1 písm. c/ CSP.

26. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitýmspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

27. Z týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní nedôvodne namietajú existenciu procesnej vady podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, a preto ich dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

28. Žalovaní 1/ a 2/ boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol im nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.