Najvyšší súd

7 Cdo 510/2014

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1/ J. Z., bytom Ž., korešpondenčná adresa: O. 2/ maloletého F. Z., nar. X., zastúpeného kolíznym opatrovníkom

Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo, proti odporcovi: I. Š., bytom M.

o určenie otcovstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému

dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 17 C 40/2011, o dovolaní

navrhovateľky 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2014 sp. zn.

8 Co 76/2014 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2014 sp. zn.

8 Co 76/2014, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok v spojení s dopĺňacím

rozsudkom vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky 1/ na obmedzenie výkonu

rodičovských práv odporcu k maloletému F. Z., o d m i e t a.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2014 sp. zn. 8 Co 76/2014 vo výroku,

ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti

výroku o výživnom za obdobie od 14.07.2010 do 01.10.2011 z r u š u j e   a vec v rozsahu

zrušenia vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 29. mája 2013 č.k.

17 C 40/2011-450 určil, že odporca je biologickým otcom navrhovateľa 2/, ktorého zveril  

do osobnej starostlivosti navrhovateľky 1/, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho

majetok. Odporcovi uložil povinnosť prispievať na výživu navrhovateľa 2/ výživným  

za obdobie od X. do 1. októbra 2011 sumou po 200,- € mesačne, za obdobie   od 2. októbra 2011 do 31. decembra 2012 sumou 170,- € mesačne a s účinnosťou  

od 1. januára 2013 sumou 230,- € mesačne so zročnosťou do konca kalendárneho mesiaca

predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, za ktorý je povinný takto prispievať na výživu

navrhovateľa 2/ k rukám navrhovateľky 1/. Odporcovi uložil povinnosť splácať nedoplatok

výživného za čas od X. do 31. mája 2013 v sume 4.947,10 € v mesačných splátkach po 150,-

€ spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim   po

právoplatnosti rozhodnutia pod stratou výhody splátok. V odôvodnení rozsudku uviedol, že

v časti úpravy výživného dospel k záveru, že zákonná vyživovacia povinnosť odporcu ako

biologického otca voči navrhovateľovi 2/ je daná. Pri určení výšky výživného prihliadal súd

prvého stupňa na príjem navrhovateľky 1/ v rozhodnom období, ako aj na to, že nemá ďalšiu

vyživovaciu povinnosť, pričom vyčíslenie mesačných nákladov navrhovateľa 2/

v posudzovanom období špecifikované matkou v rozmedzí od 1.013,22 € do 1.391,90 € súd

prvého stupňa nepokladal za primerané jeho veku a činnostiam a mal za to, že tieto vyčíslené

náklady odôvodnených potrieb (vzhľadom na majetkové pomery oboch rodičov) dieťa v jeho

veku nie je schopné za mesačné obdobie ani spotrebovať. Súd prvého stupňa vzal na zreteľ

tiež príjem odporcu a jeho manželky, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, ako i na to, že

odporca v čase narodenia navrhovateľa 2/ bol už ženatý, mal vyživovaciu povinnosť voči

maloletému synovi M. Š.. Súd prvého stupňa uviedol, že zohľadnil   aj

poskytnutý príspevok odporcu navrhovateľke 1/ sumou 1.000,- €, kedy navrhovateľka 1/ bola

na materskej dovolenke ako i skutočnosť, že v dobe po narodení sú síce náklady  

na vlastnú výživu maloletého dieťaťa najnižšie, v tejto dobe je však potrebné zabezpečiť tzv.

výbavičku, ktorá je súčasťou odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa. Výživné za obdobie

od X. do 1. októbra 2011 v sume 200,- € mesačne považoval za primerané odôvodneným

potrebám navrhovateľa 2/ a možnostiam odporcu sa podieľať na vyživovacej povinnosti

v tomto rozsahu. Pri určení výživného za obdobie od 2. októbra 2011   do 31.

decembra 2012 vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že v tomto období došlo k prechodu

od kojeneckého veku dieťaťa do veku predprimárneho vzdelávania v materskej škole, zmenil

sa spôsob života navrhovateľa 2/ ako i celá štruktúra jeho potrieb. Zohľadnil i skutočnosť, že

navrhovateľka 1/ mala zdroj príjmu z pracovnej činnosti. Pri určení výživného za obdobie od

1. januára 2013 prihliadol súd prvého stupňa na skutočnosť, že uvedený dátum bol začiatkom

dochádzky navrhovateľa 2/ do predškolského zariadenia a tiež na skutočnosť, že

navrhovateľka 1/ nastúpila opätovne na rodičovskú dovolenku. Pokiaľ   ide o príjem

odporcu v rozhodnom období, súd prvého stupňa mal za to, že nedošlo k jeho výraznému

zvýšeniu, kedy jeho priemerný čistý mesačný príjem predstavoval sumu 2.364,- €. Po odpočítaní zákonnej vyživovacej povinnosti odporcu voči maloletým deťom a manželke, zo

zostatku disponibilného príjmu vynakladá prostriedky na dochádzanie do zamestnania

a zabezpečuje si bývanie mimo miesta trvalého bydliska. Za uvedenej situácie majetkové

pomery odporcu podľa súdu prvého stupňa nedovoľujú tvorbu úspor pre oprávneného  

vo veku maloletého dieťaťa. Nedoplatok na výživnom, ktorý súd prvého stupňa za obdobie  

od 14. júla 210 do vyhlásenia rozsudku, t.j. do 31. mája 2013 vyčíslil na sumu 4.947,10 €,

povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 150,- € spolu s bežným výživným  

pod následkom straty výhody splátok. V zmysle ust. § 160 ods. 1 O.s.p. považoval súd prvého

stupňa výšku určených splátok za zodpovedajúcu potrebám navrhovateľa 2/ ako i možnostiam

odporcu.

Súd prvého stupňa dopĺňacím rozsudkom z 2. decembra 2013 č.k. 17 C 40/2011-511

doplnil rozsudok súdu prvého stupňa z 29. mája 2013 č.k. 17 C 40/2011-450 výrokom tak, že

návrh navrhovateľky 1/ na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu v rozsahu správy

majetku a zákonné zastupovanie k navrhovateľovi 2/ zamietol. Súd prvého stupňa bol toho

názoru, že maloleté dieťa (3 ročné) nie je schopné vytvárať si primeraný úsudok o svojich

vzťahoch k rodičom a vyjadriť tak samostatne svoj názor, keď v danom veku u dieťaťa nie  

je výrazná citová preferencia niektorého z rodičov. Pozbavenie rodiča výkonu rodičovských

práv je podľa súdu prvého stupňa najzávažnejším a najtvrdším zásahom do rodičovských práv

a k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností dochádza, len ak nastane skutočnosť

predvídaná zákonom a ak je to v záujme maloletých detí. V danom prípade súd prvého stupňa

nemal preukázané také závažné zanedbanie rodičovských povinností odporcom (vyživovaciu

povinnosť plní) pre naplnenie zákonných podmienok (hmotnoprávne podmienky)  

pre obmedzenie výkonu rodičovských práv a v konaní o určenie otcovstva nezistil také

okolnosti, ktoré si vyžadujú vysloviť obmedzenie rodičovských práv a povinností u odporcu.

Odvolací súd na odvolanie navrhovateľky 1/ a odporcu rozsudkom z 31. marca 2014

sp. zn. 8 Co 76/2014 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom

vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky 1/ na obmedzenie výkonu rodičovských práv

odporcu k navrhovateľovi 2/ zamietnutý. Zároveň potvrdil aj rozsudok súdu prvého stupňa

v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu

navrhovateľa 2/ výživným za obdobie od X. do 1. októbra 2011 sumou 200,- € mesačne so

zročnosťou do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, za

ktorý je povinný takto prispievať na výživu navrhovateľa 2/ k rukám navrhovateľky 1/. Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti výroku o povinnosti

odporcu prispievať na výživu navrhovateľa 2/ výživným za obdobie   od 2. októbra

2011 do 31. decembra 2012 sumou 170,- € mesačne a za obdobie od 1. januára 2013 sumou

230,- € mesačne so zročnosťou do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho

kalendárnemu mesiacu, za ktorý je povinný takto prispievať na výživu navrhovateľa 2/

k rukám navrhovateľky 1/, vo výroku o zameškanom výživnom a vo výroku o trovách

konania, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Tiež

vyhlásil, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom   vo

výrokoch odvolaním nenapadnutých, zostáva nedotknutý. Odvolací súd v odôvodnení

uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozsudku v znení jeho doplnenia i konania, ktoré  

mu predchádzalo, dospel k záveru, že návrh navrhovateľky 1/ na obmedzenie výkonu

rodičovských práv odporcu k navrhovateľovi 2/ nie je dôvodný a rozsudok súdu prvého

stupňa v tejto odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že ani podľa

neho neboli v danom prípade naplnené hmotnoprávne podmienky obmedzenia výkonu

rodičovských práv odporcu k navrhovateľovi 2/ v rozsahu žiadanom navrhovateľkou 1/.  

Za objektívneho stavu podľa neho nemožno vyvodiť záver, že bola v zmysle ust. § 38 ods. 2

zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Zákon

o rodine“) naplnená základná podmienka pre vyslovenie obmedzenia výkonu rodičovských

práv odporcu k navrhovateľovi 2/, t.j. že by takýto zásah bol v súlade so záujmom dieťaťa.

Odvolací súd poznamenal, že k určitému obmedzeniu výkonu rodičovských práv odporcu

došlo už tým, že súd prvého stupňa v poradí druhým výrokom určil, že navrhovateľka 1/ bude

navrhovateľa 2/ zastupovať a spravovať jeho majetok. Odvolací súd vyhodnotil ako vecne

správny aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určení rozsahu vyživovacej povinnosti

odporcu na navrhovateľa 2/ za obdobie od narodenia navrhovateľa 2/ do 1. októbra 2011.

Určenie výšky výživného za uvedené obdobie v rozsahu 200,- € mesačne zodpovedá podľa

názoru odvolacieho súdu oprávneným potrebám navrhovateľa 2/, ako i schopnostiam,

možnostiam a majetkovým pomerom odporcu. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa,

ktorý pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu za uvedené obdobie prihliadol

najmä na vek navrhovateľa 2/ i na skutočnosť, že navrhovateľkou 1/ vyčíslené náklady

odôvodnených potrieb navrhovateľa 2/ v jeho veku, nie je navrhovateľ 2/ schopný za obdobie

jedného mesiaca spotrebovať. Poukázal na to, že i keď mal odporca v rozhodnom období

pomerne slušný príjem, bolo nevyhnutné prihliadať i na skutočnosť, že v období vyššie

uvedených rokov mal dve ďalšie vyživovacie povinnosti k deťom pochádzajúcim

z manželstva a to k dospelému synovi M., ktorý bol v školskom roku 2009/2010 a v školskom roku 2010/2011 študentom vysokej školy a tiež k maloletému synovi M., ktorý bol

v uvedenom období žiakom II. stupňa základnej školy. Už len z hľadiska ich veku

a nevyhnutných potrieb boli podľa odvolacieho súdu náklady odporcu na ich výchovu

a výživu neporovnateľne vyššie ako na navrhovateľa 2/, ktorý dosiahol vek jedného roka dňa

14. júla 2011. Odvolací súd skonštatoval, že vzhľadom na uvedené skutočnosti

a s prihliadnutím na vek navrhovateľa 2/ vyhodnotil výšku vyživovacej povinnosti odporcu  

za obdobie od narodenia dieťaťa do 1. októbra 2011 určenú napadnutým rozsudkom vo výške

200,- € mesačne za primeranú. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti

výroku o určení rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu na navrhovateľa 2/ za obdobie  

od 2. októbra 2011 do 31. decembra 2012 v sume 170,- € mesačne a za obdobie od 1. januára

2013 do budúcna v sume 230,- € mesačne, vo výroku o zameškanom výživnom i v závislom

výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

z dôvodu, že súd prvého stupňa nemal zistené rozhodujúce skutočnosti a to najmä aktuálne

zárobkové pomery odporcu za rok 2012. Súd prvého stupňa podľa odvolacieho súdu pri

určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti za obdobie od 2. októbra 2011 bližšie neskúmal

okolnosť, či odporcovi trvala vyživovacia povinnosť k synovi M. aj v čase od októbra 2011,

nakoľko podľa výpovede odporcu mal M. ukončiť štúdium na vysokej škole v roku 2011.

Navrhovateľka 1/ podala voči prvým dvom výrokom rozsudku odvolacieho súdu

dovolanie z dôvodu, že sa jej postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Za takéto porušenie jej práva považovala nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a rozhodnutia súdu

prvého stupňa, nezaoberanie sa jej argumentmi, nevykonanie potrebných dôkazov, ako  

aj neaplikovanie príslušných ustanovení Zákona o rodine a medzinárodného Dohovoru

o právach dieťaťa, ktorým je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho boli v oboch

prípadoch vydané arbitrárne rozhodnutia a postupom súdov jej boli odňaté jej procesné práva.

Odporca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.  

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,  

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke  

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom nejde ani o jeden z potvrdzujúcich rozsudkov

uvedených v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť dovolania

navrhovateľky 1/ z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací

súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou  

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.  

(a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát). Rovnako je dovolací súd povinný zaoberať sa tiež tzv. inými

vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to aj v prípade, že

neboli účastníkom výslovne namietané, pokiaľ je dovolanie procesne prípustné.

Navrhovateľka 1/ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/  

a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Navrhovateľka 1/ namietala, že postupom odvolacieho súdu sa jej odňala možnosť

konať pred súdom pre jeho nepreskúmateľnosť, nakoľko ho považovala za nedostatočne

odôvodnené, svojvoľné a arbitrárne.

Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

súdu ( ne ) bola navrhovateľke 1/ odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p.),

pričom podmienku prípustnosti dovolania v zmysle tejto procesnej vady konania posudzoval

dovolací súd vo vzťahu k obom dovolaním napadnutým výrokom rozsudku odvolacieho súdu

samostatne.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného

podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať  

sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného

zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).  

I. Rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky 1/  

na obmedzenie výkonu rodičovských práv k navrhovateľovi 2/ zamietnutý, nebola odňatá

možnosť navrhovateľky 1/ konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.sp.

K argumentom navrhovateľky 1/, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé,

odkiaľ zobral nepravdivé skutočnosti o nemožnosti odporcu vytvárať si vzťah

s maloletým, ako aj namietané nedostatočné odôvodnenie odvolacieho súdu týkajúceho  

sa tohto výroku, ako aj k absencia zdôvodnenia, prečo sa odvolací súd nezaoberal podstatným

faktom, že odporca neuznal otcovstvo v dvoch konaniach vedených na súde prvého stupňa, ako aj jej tvrdením, že nie je zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s ňou citovanými

článkami Dohovoru o právach dieťaťa, dovolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu

verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale  

z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.),

pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky

spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie

ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv

účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého

súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie

treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku  

z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých  

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí  

sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

V preskúmavanej veci, podľa názoru dovolacieho súdu, odôvodnenie potvrdzujúceho

prvého výroku rozsudku odvolacieho súdu spĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie

rozsudku v citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p, tak z formálneho, ako aj z obsahového

hľadiska, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku v časti prvého výroku zodpovedá základnej

(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová

(materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, týkajúci sa prvého výroku

rozsudku, dal odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Súd účastníkovi neodníme možnosť konať pred ním ani tým, že nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných/ predložených dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,  

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132

O.s.p.).

Zároveň je potrebné osobitne uviesť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania

výlučne len so závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú  

tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne

vymedzené v § 237 O.s.p.) a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní

(napríklad nesprávnosti, ku ktorým došlo v rámci právneho/ skutkového posudzovania veci),

nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené  

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky 1/

proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím

rozsudkom vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky 1/ na obmedzenie výkonu

rodičovských práv odporcu k navrhovateľovi 2/ zamietnutý, podľa § 243b ods. 5 v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutou časťou rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska

jej vecnej správnosti.

II.   Pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu  

vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím

rozsudkom v časti výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu navrhovateľa 2/

výživným za obdobie od X. do 1. októbra 2011 sumou 200,- € mesačne   so

zročnosťou do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu,  

za ktorý je povinný takto prispievať na výživu navrhovateľa 2/ k rukám navrhovateľky 1/

(proti ktorým je inak v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie neprípustné), dospel

dovolací súd k názoru, že konanie pred odvolacím súdom pri rozhodovaní o výživnom za toto

obdobie, je procesnou vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. postihnuté.

Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť

náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov

a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého výroku rozsudku je zrejmé, že odvolací súd

dospel k záveru, že súdom prvého stupňa určená výška výživného za uvedené obdobie

v rozsahu 200,- € mesačne zodpovedá oprávneným potrebám maloletého dieťaťa, ako

i schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom odporcu. Ďalej však už z dôvodov

rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, z akého právneho predpisu vychádzal, keď  

za podmienku rozhodnú pre výšku výživného považoval schopnosť dieťaťa vyčíslené náklady

spotrebovať. Tiež sa nedá zistiť, prečo odvolací súd posudzuje odporcov príjem za celý rok

2010 (priemerný mesačný príjem odporcu za rok 2010 predstavuje výšku 1.785,- €), keď

výživné bolo určené až od X., nie už od januára 2010 (priemerný mesačný príjem odporcu za

druhý polrok 2010 predstavuje výšku 1.901,84 €), pričom navrhovateľka 1/ túto skutočnosťou

namietala už v odvolaní. Rovnako nie je zrejmé, či plnoletý M. bol alebo nebol študentom

vysokej školy a ako sa odvolací súd vysporiadal s námietkou navrhovateľky 1/, že súd prvého

stupňa pri vychádzaní z príjmu manželky odporcu nemal tento príjem zdokladovaný.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu sa tiež nedá zistiť, či odvolací súd pri určení sumy výživného

vzal do úvahy aj majetkové pomery odporcu.

V naznačenom smere chýbajúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo výroku,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti

výroku o výživnom za obdobie od X. do 1. októbra 2011, spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť,

majúcu za následok i jeho nepresvedčivosť, čím odvolací súd svojím postupom zaťažil

konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a odňal navrhovateľke 1/ možnosť

konať pred súdom. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní   k procesnej vade podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou,

nemôže byť považované za správne. Dovolací súd tak dospel   k záveru, že dovolanie

navrhovateľky 1/ je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené   a ďalej sa s

vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení

s dopĺňacím rozsudkom v časti výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu

navrhovateľa 2/ výživným za obdobie od X. do 1. októbra 2011 sumou 200,- € mesačne so

zročnosťou do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, za ktorý je povinný takto prispievať na výživu navrhovateľa 2/ k rukám navrhovateľky 1/, zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež  

o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová