7 Cdo 5/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   navrhovateľa   V. Ď., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Š. P., advokátom v H., proti odporcovi Ž., so sídlom

v B., o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

22 C 20/2005, o dovolaní navrhovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave  

z 15. februára 2011 sp. zn. 14 Co 158/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. novembra 2009 č.k. 22 C 20/2005-364

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti výpovede z 29. apríla

2004 a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že výpoveď, ktorá bola daná

navrhovateľovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, spĺňa všetky formálne

a hmotnoprávne náležitosti platnej výpovede. Bola preukázaná organizačná zmena u odporcu

(zníženie počtu pracovníkov na pracovisku navrhovateľa z dôvodu racionalizácie a zvýšenia

efektívnosti práce), v dôsledku ktorej sa stal navrhovateľ nadbytočným a príčinná súvislosť

medzi   organizačnou   zmenou   a   nadbytočnosťou   navrhovateľa.   Výpoveď   bola   vopred

prerokovaná zástupcami zamestnancov, keď Zákonník práce neukladá povinnosť

vypracovania písomnej zápisnice zo zasadnutia Z.. O náhrade trov konania rozhodol podľa  

§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.  

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 15. februára 2011

sp. zn. 14 Co 158/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným

prvostupňovým súdom a z neho vyplývajúcim právnym záverom a jeho odôvodnením,  

na ktoré v podrobnostiach poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolaciu námietku týkajúcu sa  

splnenia zákonnej povinnosti, že výpoveď musí byť vopred prerokovaná zástupcami

zamestnancov, vyhodnotil za nedôvodnú. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa  

§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho spolu

s rozhodnutím súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Namietal vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p., pretože pri konaní a rozhodnutí vo veci

samej bol súd nesprávne obsadený, vo veci nekonal a nerozhodol zákonný sudca. Uviedol, že

jeho návrh bol na konanie a rozhodnutie pridelený zákonnému sudcovi JUDr. Lenke

Praženkovej, ktorá vo veci nekonala, ale z neznámych dôvodov konala JUDr. Handlová,

potom JUDr. Gulová, následne JUDr. Doláková a napokon JUDr. Drnáková, ktorá aj vo veci

samej rozhodla. Domnieval sa preto, že jeho vec bola nezákonne odňatá zákonnému sudcovi

JUDr. Praženkovej a teda vo veci samej konal a rozhodol nesprávne obsadený súd. Tiež

namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Trval na tom, že

predmetná výpoveď je neplatná z dôvodu, že nebola vopred prerokovaná príslušným

odborovým orgánom a pred daním výpovede mu nebola ponúknutá iná práca, aj keď ju

odporca mal.

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil

prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa

neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bolo potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi

konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom). Navrhovateľ existenciu vád uvedených v § 237 písm. a/ až f/ O.s.p. nenamietal

a procesné vady tejto povahy ani v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Navrhovateľ namietal, že konanie je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237  

písm. g/ O.s.p., lebo bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu.

Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku,

že na rozhodovanie o jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad

(procesných pravidiel).

Otázke práva na zákonného sudcu venovali pozornosť viaceré rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, II. ÚS 15/96, III. ÚS 116/06,  

IV. ÚS 161/08, IV. ÚS 191/08. Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je

sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu a ktorý bol určený  

na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce.

Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda

súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy

sudcom (spĺňajúcim uvedené predpoklady) a určenia zloženia senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce (§ 3, § 50 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov). Pokiaľ potom vec prejedná a rozhodne sudca (alebo senát)

určený rozvrhom práce, nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. V prípade ak nastanú

okolnosti odôvodňujúce zmenu rozvrhu práce tak, že dochádza k presunu pridelených vecí  

na iného sudcu (senát), aj sudca (senát), ktorému boli následne pridelené, treba takisto

považovať za zákonného sudcu (senát).

Z obsahu spisu vyplýva, že daná vec bola počas konania pridelená viacerým sudcom

na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhoch práce za príslušné obdobie (rozvrhom práce

Okresného súdu Prešov na rok 2005 JUDr. Eve Slávikovej, po postúpení veci Okresnému

súdu Bratislava I rozvrhom práce na rok 2005 JUDr. Lenke Praženkovej, rozvrhom práce  

na rok 2006 JUDr. Eve Handlovej, rozvrhom práce na rok 2008 v znení dodatku č. 2  

a v spojení s prílohou č. 6 rozvrhu práce JUDr. Jarmile Gulovej, dodatkom k rozvrhu práce  

na rok 2008 č. 12 v spojení s opatrením č. 64 JUDr. Otílii Dolákovej a rozvrhom práce na rok

2009 Mgr. Daniele Drnákovej). Preto zmenou sudcov nebolo navrhovateľovi odňaté právo  

na zákonného sudcu. Navrhovateľ počas konania túto skutočnosť ani nenamietal.

Navrhovateľ namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.)   v   otázke   splnenia   hmotnoprávnej   podmienky   platnosti   výpovede   podľa   §   74

Zákonníka práce (povinnosti zamestnávateľa výpoveď vopred prerokovať so zástupcami

zamestnancov) a podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce (povinnosti ponuky inej vhodnej práce).

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ   vo   vade   konania   v   zmysle   § 237   písm. f/   O.s.p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mali by  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné, ale v preskúmavanej veci o taký prípad nešlo.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi Najvyšší súd Slovenskej republiky trovy

dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy tohto konania nevznikli (§ 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012   JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová